Nemas to jednoduche. Vela z toho poznam aj ja.Hlavne ti nezavidim, ze si na nho sama. to je Dusevne dost narocne. Kup si tieto knihy, vela ti osvetlia: http://www.artforum.sk/index.php?mod=catalog&detail=20728
http://www.artforum.sk/index.php?mod=catalog&category=search&where=nazov&search=maly%20tyran&skladom=0
Postupne sa to zlepsi, este je dost maly. Drz sa!

Mila maminka, viem si predstavit, ze to mas nesmierne tazke, tym viac, ze si na synceka sama.
Avsak - nemyslim si, ze sa to zlepsi samo od seba, ze z toho vyrastie...

Z toho, co popisujes, sa zda, ze nemas u neho taku autoritu, ktoru by si ako rodic mala mat - konkretne vychadzam z toho, co pises: neposlucha (zrejme teda ani nepocuva, co mu hovoris), nenecha Ta odist od postielky, ked zaspi, je schopny buchat si hlavu o dvere, kym mu neotvoris kupelnu, wc (kde sa prave nachadzas), dokonca Ta aj bije a hryzie...
On skratka vie, ze si to moze dovolit. Lenze pravidla mas urcovat Ty, Ty si rodic. Ja viem, lahko sa to povie... ale myslim, ze z tej unavy, vycerpania a bezmocnosti (uplne to chapem!), ktore na Teba doliehaju, sa na vasu situaciu nedokazes pozerat z nadhladu. Teda ani uchopit to do vlastnych ruk, odobrat syncekovi "moc" a prevziat kontrolu nad tym, ako sa sprava, fakticky aj kontrolu samej nad sebou, teda rozhodnutie, kedy si Ty "dovolis" ist na wc, odist od jeho postielky, atd.

Tvoj chlapcek uz nie je babatko a je si dobre vedomy, ze s Tebou moze - poviem to drsne - manipulovat. A to mu nemozes dovolit - pre jeho vlastne dobro!!!
Na Tvojom mieste by som s nim urcite navstivila psychologa (nedaj sa nicim a nikym odradit), konzultovala to s nim. Iste Ta navedie na tu spravnu cestu, ako usmernit synceka; skratka, musite sa teraz obaja vela naucit, aj Ty ako matka, aj Tvoj chlapcek.

jáj, tak totot akoby si o mojej dcere písala, s tým rozdielom, že chodiť začala "až" ako 10,5 mesačná, ale v roku už vyliezala tiež všade. Cely byt sme mali zabarikádovaný lebo: ničila knihy, vyťahovala videokazety, sústavne zapínala a vypínala radio, TV, PC, vyliezala hore a mala som strach, že sa zabije pádom, vyberala hlinu z kvetináčov a jedla ju, otrhavala rastliny a tiež ich chcela jesť, otvárala dvere na schodište (mali sme aj bránku, ale ona podliezala popod :|  ), otvárala šuflíky a všetko vyberala a rozhadzovala .... a ešte vela iných vecí ... vtedy som nechapala, ako je možné, že ine detoi poslúchnu a moje nie ... dnes viem, že doma mame extra-prípad zvaný "náročné dieťa". Nepomaha krik, ani bitka, len dookola vysvetlovať a strážiť ...

u nas bol aj ten problem, že sme bývali vtedy na dedine, mali sme dvor ale neupravený a z kopca ... takže to nebola žiadna pomoc, vonku som na nu musela davať ešte väčší pozor, ako doma. Na prechádzku sa ísť nedalo, dedina robombardovaná, na hlavnej ceste autá a žiadny chodník ...

Potom sme sa presťahovali do mesta a kupili sme rozne vozítka - trojkolku, bicyklík, kolobežku, elektrickú štvorkolku ... tak sa vozila a vydržala viac vonku. Aj kamošov sme si našli viac, s deťmi vonku ju to bavilo.

Asi treba nejako "prežiť" toto hnusné počasie a na jar sa bude dieťatku tiež vonku viac páčiť. Odporúčam trojkolku s tlačnou tyčou, alebo nejaké odražadlo, kolobežku, to by ho možno bavilo.

A zabudni na kupanie sa osamote, moje dieťa doma za mnou chodilo ako psík do 3 rokov, ani na zachod sama ... vobec ma toot netrápi, v pohode mali všade dvere otvorené. A kupať som sa chodila, ked spali - bud skoro ráno  alebo večer, ked už bol doma manžel.

Príspevok vyššie síce ma svojim sposobom pravdu ... ale skor je to o tom, že nevie, čo takéto dieťa obnáša ... ja keby som mala len moje druhé, tiež som asi takáto kritická ... lebo moje druhe  dieťa bolo zasa take zlatko poslušné, spalo ked malo, zaspalo samo, jedlo ked malo, nikdy nemalo take rozhadzovacie sklony, neliezlo nikam hore, nevyhadzovalo šuflíky ... občas síce tiež urobí neporiadok, ale je to výrazne o inom.

Ahoj, moja bola skoro rovnaka, tiez som nemohla ist ani na zochod ani sa osprchovat! Vsade chodila somnou! Mala som tu vyhodu ze mi cez den spavala.

On jednoducho musi pochopit ze aj ty si len clovek a mas potreby, no on je na to este maly! bude to este dlho trvat, no ustane to! ak sa ti nieco nezda chod k dr. popripade si tam zavolaj.

Ak nechce chodit von nenut ho, popripade chod len pre to najnutbejsie a hrajte sa aj na balkone, aj tam je cerstvy vzduch. Ak to inak nejde tak aspon takto...

Plne súhlasím, dieťa musí pochopiť že rodič je autorita...

Aj moja dcérka bola taká. A aj keď má už 7 rokov ešte stále je ako môj tieň :idoh:  Síce neliezla všade ale stále musela chodiť. My sme práveže museli byť stále vonku a chodiť a chodiť a stále niečo robiť. Ak nemala nejakú činnosť, tak vystrájala. Dcérka nevedela od malička spať sama, tiež ma prenasledovala na wc, do kúpelňe, proste všade... A robí to doteraz. Ja sa najlepšie zrelaxujem vo vani ale ona pri mne stojí a kecá a kecá :idoh: :lol:  Skúšala som ju aj "vyšťavovať". Proste cez víkendy chodievame na náročné celodenné túry. Ale vyšťavím sa jedine ja.:lol:  Ona proste aj po takomto náročnom dni je schopná behať po byte a zároveň prosíkať aby sme ešte išli na plaváreň. A aj ja som na ňu sama. Už som sa vzdala myšlienky, že z toho vyrastie. Musela som si priznať, že je proste taká a iná nebude a prispôsobiť tomu náš život aby sme si ho mohli aj užívať, nie len sa zlostiť. V očiach iných ľudí ju rozmaznávam, priveľmi sa jej prispôsobujem, mala by som byť na ňu tvrdšia... Ale my to máme odskúšané a nefungovalo to. Bolo to obdobie plaču, trucu, neustáleho stresu pre mňa aj pre ňu. A teraz vidím, že to, že som sa jej veľa venovala nebolo na škodu. Tým, že potrebovala neustále niečo robiť sa veľa naučila a teraz je z nej skvelá žiačka. Viem, že je to ťažké, aj ja veľakrát padám od únavy ale skús pre neho nás nejakú činnosť, ktorá mu bude vyhovovať. Odrážadlo alebo trojkolka je super nápad.

Plne súhlasím, dieťa musí pochopiť že rodič je autorita...

Toto je presne taká reakcia s akou sa veľakrát stretávam. Tak ako napísala Sandra - maminky, ktoré nemajú takéto detičky, nechápu. Je mi ľúto, že sme stále obviňované z toho, že si nevieme vychovať deti, že ich rozmaznávame, nedáme pocítiť kto je autorita. Raz som si vypočula takú radu, že ju mám biť a "zlomiť" jej povahu :iscrewloose: .

No ja som to nemyslela tak ako si to pochopila, ja sama mam doma taketo deti u jedneho je diagnoza ADHD spojena s ADD, ak ti to nieco hovori, u druheho je to zatial bez "papiera" a tretie je este primale ale taktiez patri medzi "narocne" deti a daju sa vychovavat aj bez bitia a "lamania" povahy, takze viem co obnasa vychovavat "narocne deti", naviac som rozvedena a da sa vsetko len treba chciet. :idance: :idance: :idance:

práve tým že máš také dieťa by si to mala ináč súdiť :idoh:

ja sa stotožňujem s týmto príspevkom, nakoľko situácia je u nás taká istá a zistila som,  že presadzovaním len svojej vôle nič nedosiahnem, dieťa je tiež samostatná osobnosť ktorú treba rešpektovať a nie lámať len aby som si vydobila to, že som rodič a ty budeš robiť len to čo chcem ja!!! všetko v živote je o kompromisoch a rešpektovaní sa jeden druhého!!!

Áno, viem, aká je to diagnóza. Pri takejto diagnóze sa však musíš aj ty dosť venovať deťom, nie?

Rada by som vedela, čo konkrétne myslíš lebo napísať, že sa to dá a nenapísať ako, veľmi nepomôže.

Ja vnímam svoju dcéru ako rovnocennú bytosť. Skôr máme pravidlá, že ako sa správa ona, tak sa správam ja. Lenže tieto pravidlá sa dajú ťažko ešte uplatniť u 20 mes. dieťaťa.

 Ano nepisala som konkretne co lebo deti sú jedinečné bytosti nedá sa povedat ze to a to, na kazde plati nieco ine, ani nam to zo zaciatku neslo ale zacali sme chodit ku detskej psychiatricke a ta nas navigovala co a ako, dala nam kopec podnetov. Deti opätuju krik krikom, bitku bitkou... Ak sa nase "narocne" deti hnevaju treba ich objat s laskou a drzat ich v objati kym sa neukludnia, ved aj babätko ked place tak ho vezmeme na ruky a ukludni sa, a aj ked je uz väcsie tak je to stale dieta... Je pravda ze s 20 mesacnym dietatom sa velmi tazko "pracuje", ale da sa to. Ani jedna metóda nezaberie okamzite, chce to velmi vela trpezlivosi a opakovania sa... A taka rada pre autorku nehladaj pomoc na fórach vzdy tu budu protichodne rady pozri si na nete INDIGOVÉ DETI tam je to velmi pekne opisane...

ja som tiež mala na začiatku pocit, že to v tom decku  musím nejako "zlomiť", vybiť to z neho ... dnes viem, že sa to nedá.

Tieto deti su zvyčajne vysoko inteligentné, velmi tvrdohlavé, svojské, sebavedomé ... neda sa to z nich nijako vytrieskať, ak by sa o to človek snažil, stálo by ho to vela síl s minimálnym úspechom, navyše by mohol pokaziť vzťah a naštrbiť dôveru aj na celý život.

Aj mne trvalo dlho, kym som pochopila, že dceru musíme brať ( a ľúbiť) takú aká je, že nikdy neposlúchne na povel, ale musím jej všetko zdôvodniť, prečo napr. nesmie liezť na stromy v parku ... v 20. mes. to ešte nepochopí, ale postupne to pojde. Tiež pomahalo, ak som jej vopred začala hovoriť, kam ideme, čo budeme robiť ... lebo ak som chcela niečo naraz, zvyčajne sa zaťala a neposlúchla.

Dnes ma dcera 9,5 roka, tiež občas vrieska bez príčiny, neposlúcha, trucuje ... ale je to ovela lepšie, ako ked bola malá.

Môj názor je ten, že deti majú svoje vývinové obdobia. Moj malý to mal tiež, že som sa nemohla nikde pohnúť, že chodí ešte stále so mnou na záchot aj ked sa sprchujem mi asistuje a to má už 2 roky. Tiež mi trucuje, hodí sa o zem. A mohla by som ho tlcť kolko len chcem a nič nezabera.  Najviac zaberie, že ho zamknem do jeho izby a poviem mu že nech sa ide ukludniť a potom ho pustím. A ked sa vyreve a ukludním sa aj ja tak sa polubime a je zasa dobre. Ja len chcem povedať, že to robí aj rovnako starý sused takže by som to nepripisovala k žiadnej diagnóze, ale k obdobiu vzdoru.

 

 

Ten "prispevok vyssie" som napisala ja.
Viem, co taketo dieta obnasa. Mam styri deti a druhe v poradi bolo presne taketo iste, ale vcas sme sa spamatali a zasiahli do toho...