Svetový týždeň rešpektu k pôrodu

11.5.2008 v kategórii Tehotenstvo, autor Mgr. Martina Gregušová foto: iStock.com

Každoročne v máji je jeden týždeň vyhlasovaný za Svetový týždeň rešpektu k pôrodu – v roku 2008 je to 12. – 18. máj.

Čo je to Svetový týždeň rešpektu k pôrodu?

Každoročne v máji je jeden týždeň vyhlasovaný za Svetový týždeň rešpektu k pôrodu – v roku 2008 je to 12. – 18. máj.
Táto iniciatíva vznikla vo Francúzsku a jej cieľom je upozorňovať na celospoločenský význam pôrodu, pomáhať presadzovať najnovšie výsledky výskumu do pôrodníckej praxe a v niektorých krajinách je v súvislosti s pôrodom aktuálna i otázka dodržiavania ľudských práv.
Stručnú históriu Svetového týždňa rešpektu k pôrodu na Slovensku nájdete na webovej stránke oz Slovenské duly .

Kultúrny (?) šok pri pôrode
alebo
Márne čakanie na rešpekt

Moja kamarátka Silvia sa mi raz zdôverila pri šálke čaju, že cíti zatrpknutosť a v hlave jej máta veľké „PREČO?“. Rozprávala mi o svojich dvoch pôrodoch – takých podobných a napriek tomu veľmi odlišných. O pôrodoch viem svoje – som dvojnásobná mama a tak zľahka som aj takzvaná aktivistka v oblasti pôrodov. Teda v súčasnosti skôr tá mama – kapacity sú obmedzené, deti ešte malé.
Silvia mala šťastie, či skôr smolu, že svoj prvý pôrod zažila v Anglicku a ten druhý s odstupom dvoch rokov na Slovensku. Opačné poradie by bolo zrejme v tomto prípade lepšie. Silvia, fyzicky zdravá žena, by zrejme rovnako mala dve fyzicky zdravé deti, ale necítila by takú zatrpknutosť a nemátalo by ju to „PREČO?“.

Pôrod prvý

Silvia absolvovala prvé tehotenstvo a pôrod v Anglicku. Bolo to v roku 2003. Jej manžel si na londýnskej technickej univerzite dokončoval doktorandské štúdium a na Slovensko sa plánovali vrátiť asi tri mesiace po pôrode. Silvia bola na vážkach, či rodiť v cudzine. Aj jej mama statočne nahlodávala Silviino sebavedomie a vybavovala pre dcéru známych pôrodníkov na Slovensku. Nakoniec sa Silvia rozhodla, že predsa len  porodí s manželom v Anglicku, a ak by sa niečo v tehotenstve zdalo veľmi podozrivé a ona by nemala dobrý pocit z tamojších zdravotníkov, tak prifrčí na Slovensko a zverí sa do rúk dohodnutému „maminmu“ pôrodníkovi. Nakoniec všetko prebehlo hladko a Silvia ani na okamih nezapochybovala, či je pre nich vhodné rodiť „za kanálom“.
Silviin londýnsky všeobecný lekár reagoval na jej dôvernú informáciu o dvoch pozitívnych tehotenských testoch gratuláciou a informáciou o tehotenskej poradni. Silvia sa do poradne vybrala aj s manželom asi v ôsmom týždni tehotenstva. V ambulancii ich veľmi zdvorilo privítala staršia sestrička (diplomovaná sestra so špecializáciou na tehotenstvo a pôrod).  Silvia bola prekvapená, že celý čas sa im tam venovala iba sestrička a pýtala sa, kde je lekár. Sestrička jej oznámila, že lekára môže zavolať, ak má Silvia nejaké problémy. Za normálnych okolností sa s lekárom uvidí až v polovici tehotenstva. Dovtedy sa o ňu postarajú sestričky z poradne. Sestrička sa Silvie povypytovala na jej zdravie, pocity, odmerala tlak, prehmatala bruško, vypísala papiere, poučila ju, čo robiť v prípade problémov a dohodli si ďalšie stretnutie. Všetky ďalšie návštevy tehotenskej poradne vyzerali podobne. Sestričky sa menili - v ambulancii pracovali štyri a podľa aktuálneho pracovného vyťaženia sa venovali na striedačku klientkam. Raz to Silvii nedalo a predsa len sa spýtala, či sestričky dokážu rozoznať každú komplikáciu. Bola ubezpečená, že ak by sa tehotnej alebo sestričke čokoľvek nepozdávalo, príde lekár a pozrie sa na to. Asi v 15. týždni Silvii ponúkli krvné testy. Ostala zaskočená, že jej ich ponúkajú a jednoducho ju na ne nepošlú. Predsa len Slovák nie je zvyknutý, že by ho zdravotníci nechávali rozhodovať sa, čo chce, či nechce. Veľká miera spolurozhodovania o vyšetreniach v tehotenstve bolo to, čo Silviu najviac šokovalo – milo šokovalo. Sestrička jej vždy oznámila, že je vhodný čas na nejaké vyšetrenie, čo sa ním zisťuje a aké sú pre a proti ho absolvovať, Silvia dala nejaké doplňujúce otázky a nakoniec sa s manželom rozhodli, či dané vyšetrenie absolvujú. Silvia sa mi priznala, že nakoniec absolvovala všetko, čo jej tam ponúkli, ale že mala veľmi dobrý pocit, že všetky vyšetrenia absolvovala dobre informovaná a z vlastného presvedčenia.
Počas celého tehotenstva sa Silvia cítila dobre. Zo začiatku ju síce vyplašili veľmi silné nevoľnosti, ktoré ihneď konzultovala so sestričkou z poradne, ale tá ju upokojila, že je to primerané jej stavu. S lekárom sa Silvia videla v poradni dvakrát – v polovici a ku koncu tehotenstva, keď lekár vykonal aj ultrazvukové vyšetrenia. Vaginálne ju v poradni len raz vyšetril lekár pri ich druhom stretnutí štyri týždne pred termínom pôrodu. Na pomery, ktoré sú bežné na Slovensku sa to môže zdať akosi málo ultrazvukov a vaginálnych vyšetrení, ale všetci Silviu ubezpečovali, že to pri dobre prebiehajúcom tehotenstve stačí. Naopak nadmieru sa Silvii venovali ku koncu tehotenstva, keď jej pomáhali pripraviť si pôrodný plán (t.j. vyplnený dotazník, kde žena zaznačí svoje priania ohľadom pôrodu), odporučili jej knihy (napr. aj „Znovuzrodený pôrod“ od Michela Odenta, ktorý Silviu úplne nadchol), vysvetlili jej, ako sa robí masáž hrádze a ponúkli jej vyšetrenie prsníkov, aby sa vedela pripraviť na dojčenie.
Tehotenstvo i prípravy na pôrod prebiehali bez problémov. Silvia sa i s manželom rozhodli, že pôrod absolvujú v štátnej pôrodnici ako ambulantný pôrod – to znamená, že pokiaľ je stav matky i dieťatka dobrý, tak sú prepustení do domácej starostlivosti  8-12 hodín po pôrode. Absolvovali obhliadku pôrodnice, kde Silvia odovzdala svoj pôrodný plán.
Prešiel predpokladaný termín pôrodu. Silvia si veľmi želala porodiť bez medicínskeho vyvolávania. Celý čas bola v starostlivosti sestričiek v poradni. Tie jej aj radili, ako skúsiť prirodzene rozbehnúť pôrod. Silvia si v tom čase denne dopriala dlhé rýchle prechádzky, horúci kúpeľ, zázvorovo-škoricový čaj a spolu s manželom sa snažili presvedčiť bábätko, aby už prišlo z bruška von. Na desiaty deň po termíne Silvii v noci začali kontrakcie. Manžela nechala spať a striedavo si v teplej sprche a v hojdacom kresle uľavovala pri silnejúcich kontrakciách. Počúvala obľúbenú hudbu, zapálila sviečku, bruško si pri každej kontrakcii masírovala voňavým olejom, ktorý jej dali v poradni. Snažila sa myslieť najmä na bábätko a povzbudzovať ho myšlienkami na jeho ceste. Ráno si namiesto raňajok dala kus obľúbenej čokolády, čo jej zdvihlo náladu i dodalo novú energiu. Silvia svoj pôrod opisovala ako poriadnu prácu - drinu. Doobeda ju manžel odviezol do pôrodnice. Celý čas boli spolu, nikto ich neodlučoval. Pôrodná asistentka, ktorá ich prijímala, odviedla Silviu s manželom do útulnej samostatnej izby, ktorá vyzerala ako obývačka a nie ako nemocničná izba. Asistentka tam prišla Silviu vyšetriť a popočúvať ozvi dieťatka malým prenosným prístrojom. Pôrod bol už dobre rozbehnutý a Silvia mala čím ďalej, tým viacej práce so spracovaním kontrakcií. Personál sa snažil čo najmenej rušiť a nechával Silvii s manželom súkromie. Vždy, keď niekto vstupoval do miestnosti, slušne zaklopal. Na osvieženie i posilnenie Silvii ponúkali energetický nápoj, čokoládu a dokonca aj zmrzlinu. Pri jednej kontrole jej pôrodná asistentka ponúkla teplý kúpeľ, čo Silvia nadšene prijala. Kým si hovela v teplom kúpeli, asistentka si ujasňovala ešte niektoré veci v Silviinom pôrodnom pláne. Náhle pocítila Silvia túžbu ľahnúť si do postele. Manžel s asistentkou jej pomohli z vane, osušili ju a uložili do postele, kde Silvia ihneď upadla do krátkeho spánku. Prebrali ju silné nutkavé tlaky. Samovoľne praskla plodová voda. Silvia zaujala polohu na všetkých štyroch a asistentka ju medzi kontrakciami v tejto polohe aj vyšetrila. Všetko bolo pripravené na príchod bábätka. Prišla ešte jedna asistentka. Silviu ticho povzbudzovali, aby si našla pohodlnú polohu a aby tlačila podľa potreby. Keď už Silvia nejaký čas tlačila na štyroch, asistentka jej oznámila, že už vidí hlavičku dieťatka a povzbudila ju, aby si skúsila na tú hlávku siahnuť. Silvia spomínala, že keď pocítila vlasatú hlavičku svojho dieťatka, dodalo jej to nesmiernu energiu do ďalšieho tlačenia. Asistentka nachvíľu priložila Silvii na hrádzu teplý obklad a potom sa už narodila hlávka a následne celé telíčko bábätka. Narodilo sa veľké bacuľaté dievčatko! Hneď po narodení podala asistentka dieťatko Silvii do náručia, pomohla im zaujať v posteli pohodlnú polohu, prikryla ich a ticho pozorovala rodinné šťastie. Šťastný otecko si k nim priľahol. Bábätko ticho mrnkalo a pozeralo doširoka otvorenými očkami na rodičov, ktorí sa mu prihovárali. Potom asistentka bábätko jemne ošetrila na Silviinom brušku a opýtala sa, aké meno mu chcú rodičia dať. Malá dostala meno Zuzka. Pupočník prestrihli až po dopulzovaní. Zuzku zabalili do osušky, obe ich prikryli teplou dekou a skúsili malú priložiť k prsníku. Zuzka chvíľu „snorila“ a potom sa prisala ako pijavička a slastne pri tom chrochtala. Dcérku vzali z maminho náručia až keď sa rodila placenta a potom zašili dvoma stehmi malú trhlinku hrádze, ale hneď potom ju zase mame vrátili. Bolo sedem hodín večer a Silvii navrhli, aby ostali v pôrodnici do rána. Silviin manžel ostal so svojimi babami do polnoci a potom si šiel domov pospať. Asistentky sa pravidelne chodili na Silviu so Zuzkou pozerať a keď nespala, pýtali sa jej na pocity. Raz sa prišiel pozrieť aj službukonajúci lekár, pogratuloval čerstvým rodičom, povypytoval sa na priebeh pôrodu a zase odišiel. Silvia s dcérkou strávili celú noc v tej istej posteli, kde sa Zuzka narodila. Akurát medzitým asistentky dali čisté obliečky. Ráno asistentka Silviu i malú vyšetrila, pomohla im obliecť sa a odovzdala papiere. Z domu Silvia volala sestričkám z tehotenskej poradne, že už sú doma a nasledujúcich päť dní ich prišla jedna sestrička denne vždy na jednu - dve hodinky pozrieť – skontrolovala mamu i dcérku, povypytovala sa, pozrela ako malá saje, odvážila ju, pomohla s kúpaním a pod. Potom prišla na domácu návštevu i dohodnutá pediatrička a tá im odporučila aj očkovací kalendár pre Zuzku. Kým mala Zuzka tri mesiace, absolvovala pediatrickú starostlivosť v Anglicku. Potom prišla s rodičmi na Slovensko.

Pôrod druhý

Rok po návrate na Slovensko Silvia s potešením zistila, že je tehotná. Cítila sa skvelo a ku svojej gynekologičke sa neponáhľala. Prvýkrát išla ku doktorke v 12. týždni tehotenstva. Doktorka jej vytkla, že ide neskoro a vecne sa jej spýtala, či si „to“ chce nechať. Silviu to dosť zaskočilo, pretože o tom, že by si „to“ nenechala neuvažovala ani len vo sne. Keď si Silvia s lekárkou vyjasnili, že Silvia je druhýkrát chcene tehotná, prikročila doktorka k vyšetreniu – najprv vaginálne, potom ultrazvukové. Silvia bola zaskočená, ale vravela si, že pri prvom vyšetrení to tak asi má byť. Bolo to však tak aj pri druhej návšteve tehotenskej poradne a Silvia sa lekárky pýtala, či ju chce vaginálne a ultrazvukovo vyšetrovať zakaždým. Lekárka jej oznámila, že vaginálne vyšetrenie je nutnosť a ultrazvukom sa vraj najspoľahlivejšie preukáže vitalita plodu. A napokon ten „nadštandardný“ ultrazvuk si Silvia predsa pripláca (bolo to v istom súkromnom medicínskom centre). Silvia poprosila lekárku, aby ju nevyšetrovala vaginálne zakaždým a že ten príplatok za nadštandardné ultrazvuky rada oželie. Lekárka krútila hlavou, že ženy sú obvykle rady, keď môžu často vidieť na obrazovke svoje dieťatko a že odmietať vaginálne vyšetrenie u gynekológa je dosť zvláštne. Nakoniec nechala Silviu podpísať reverz, že odmieta vaginálne vyšetrenie. V 15. týždni Silvii naplánovali odber krvi na tehotenské vyšetrenie a keď sa Silvia pýtala, či ho musí absolvovať, ušlo sa jej pohoršené poučenie od lekárky, že ohrozuje seba a svoje dieťa, ak sa vyhýba vyšetreniam. Silvia len ťažko vysvetľovala lekárke, že nie je proti vyšetreniam, ale chce vedieť, čo a prečo má absolvovať. Tehotenstvo prebiehalo opäť dobre. Lekárka v poradni sa zmierila s tým, že Silvia má isté netradičné požiadavky, ale nakoniec to tolerovala. Odber plodovej vody ponúkala lekárka Silvii slovami, že má hraničné hodnoty z krvi a odporúčala by jej amniocentézu. Silvia nemala o odber plodovej vody záujem – výsledky boli len hraničné, nie vyslovene zlé a lekárka priznala, že toto vyšetrenie nesie so sebou nemalé riziko potratu. Keď sa Silvia pýtala medzi svojimi známymi, bola prekvapená, koľko žien z jej okolia absolvuje odber plodovej vody. Vážna situácia nastala s blížiacim sa pôrodom. Silvia sa pýtala lekárky, ako sa na Slovensku vypracováva pôrodný plán. Dostala prednášku o tom, že pôrodné plány sú v poslednej dobe módna záležitosť a že najlepšie urobí, ak si k pôrodu zaplatí konkrétneho lekára a s ním sa dohodne, čo chce. Silvia si teda vypracovala pôrodný plán sama - sčasti inšpirovaný prvým pôrodom a sčasti inšpirovaný tým, čo našla na slovenských internetových stránkach. Šok utrpela v pôrodnici, kam začala mesiac pred pôrodom chodiť do poradne – nielenže sa tam platí za prítomnosť partnera pri pôrode, ale personál a okolnosti musia byť prítomnosti partnera priaznivo naklonené. Silvia nechápala, prečo by jej mal niekto dovoľovať, koho môže mať pri svojom vlastnom pôrode. Nechcela nič nechať na náhodu a zašla osobne za pánom primárom. Keď mu Silvia predložila svoj pôrodný plán a prosila ho, aby si ho prečítal a podpísal, že je o ňom informovaný, tak dostala obšírny výklad, čo a prečo nie je v pôrodnici možné. Jej argumenty, že chce aj svoj druhý pôrod prežiť podobne ako prvý a že nepožaduje nič protizákonné či nenormálne, zmietol pán primár šmahom ruky, že hlavnú zodpovednosť majú zdravotníci, že Silvia nemôže hazardovať so svojim zdravím i zdravím dieťaťa a že nemôže očakávať v slovenskej pôrodnici to, čo v anglickej, pretože na Slovensku nie je dosť peňazí v zdravotníctve. Silvia sa cítila nezmyselne odmietaná a zastrašovaná, nechápala, ako súvisia financie s jej predstavami o pôrode. Následne ukázala svoj pôrodný plán ešte dvom gynekológom a primárke novorodeneckého oddelenia a každý sa k nemu vyjadril. Najviac Silviu zarazilo, ako jej argumentovali, že nie je možné realizovať úplne normálne veci – nemôže piť a jesť (a veď načo aj, keď výživu dostane priamo do žily); nemôže porodiť bez dávky oxytocínu (vraj ju nemôžu nechať trápiť sa samú bez podpory); nemôže rozhodovať o nástrihu svojej hrádze (veď nástrihom ju chcú chrániť pred zranením); nie je možné, aby rodila v inej polohe ako v polosede s vyloženými nohami (ale veľkoryso jej teda tie nohy neuviažu); nemôže mať dieťa po pôrode celý čas pri sebe (musia ho vraj intenzívne pozorovať a zahrievať); nie je možné odísť z pôrodnice skôr ako štyri dni po pôrode (ak sa rozhodne odísť, tak jedine bez dieťaťa)... Silvia to zhrnula, že jej bolo do plaču, a nebolo to zďaleka spôsobené hormonálnymi hladinami pred pôrodom. Každému lekárovi niečo vadilo, každému ale vadilo niečo iné, každý sa tváril mimoriadne zodpovedne a mimoriadne neprístupne. Nakoniec Silvia našla v pôrodnici lekára, ktorý jej sľúbil, že by to pri ňom mohlo ísť čo najprirodzenejšie, podľa plánu, ak okolnosti dovolia, a len s najnutnejšími medicínskymi zásahmi. Tak si teda toho lekára „zazmluvnila“ a zaplatila – našťastie to už ide na Slovensku legálne.
Nadišiel termín pôrodu a lekár navrhoval pôrod medicínsky posúriť. Silvia odmietla. Keď prenášala týždeň, tak jej lekár oznámil, že ak sa pôrod do troch dní nerozbehne, bude musieť nastúpiť do pôrodnice. Silvia nerozumela, prečo by mala byť hospitalizovaná, ak jej ani dieťatku nič nie je. Nerozumela, prečo je namiesto podpory a rád, ako pôrod prirodzene rozbehnúť, stresovaná hospitalizáciou. No nakoniec sa pôrod rozbehol na deviaty deň po termíne. Začiatok si opäť Silvia užívala v pohodlí domova. Nadránom telefonovala dohodnutému pôrodníkovi a s manželom sa vypravili do pôrodnice. Službukonajúce pôrodné asistentky vpustili Silviu na pôrodnicu, a jej manžela nechali predo dvermi, že zatiaľ sa nič nedeje a oni mu dajú vedieť, keď bude môcť prísť. Silvia však veľmi chcela byť celý čas spolu s manželom. Trvala na jeho prítomnosti. Vyslúžila si nepríjemné poznámky asistentiek, ale tie ho nakoniec s frflaním vpustili na pôrodnicu. Nasledovalo vypĺňanie tlačív, vaginálne vyšetrenie službukonajúcou lekárkou a natočenie kardiotokografu na monitore. Silvia sa sporila s asistentkou, ktorá jej pripínala sondy monitoru, pretože tá trvala na tom, že Silvia musí ležať na chrbte, inak nebude prístroj správne pracovať. No Silvii bolo dlhšie ležanie na chrbte veľmi nepríjemné a chcela pri monitorovaní sedieť. Nakoniec sa dohodla s asistentkou na kompromise a ležala počas monitorovania na boku. Silvia mala čakať na príchod svojho dohodnutého lekára a manžel mal ísť zaplatiť poplatok za partnera pri pôrode. Asistentky sa snažili nahnať Silviu do sprchy i keď ich informovala, že doma sa sprchovala za uplynulé hodiny viac ako dosť a momentálne nemá chuť sprchovať sa opäť. Holenie i klystír Silvia odmietla, čím si opäť vyslúžila „vtipné“ poznámky a „významné“ pohľady. Nebolo však o čom – od nástupu kontrakcií Silviu intenzívne prehnalo na toaletu a holenie absolvovala doma tri dni predtým. Asistentky Silviu niekoľkokrát upozorňovali, aby nevydávala také hlasné zvuky, že sa vysiľuje. Prišlo jej to zvláštne, pretože to tiahle hrdelné „Á“ so široko otvorenými ústami ju naučili anglické pôrodné asistentky pri prvom pôrode a okrem psychickej úľavy to pomáhalo Silvii aj lepšie sa telesne uvoľniť pri otváraní sa pôrodných ciest. Medzitým sa vrátil manžel a dorazil i dohodnutý pôrodník. Lekár sa hneď prišiel informovať, ako pôrod beží. Pôrodné asistentky mu okrem iného referovali, že Silvia sa odmieta osprchovať. Silvii pripadalo smiešne i trápne, že sa o nej vyjadrujú ako o nejakom živle odmietajúcom hygienu. Lekár ju vyšetril vaginálne a oznámil, že jej pustí plodovú vodu. Silvia chcela odmietnuť, no nestihla ani otvoriť ústa a lekár jej dlhým ihlicovitým nástrojom pretrhol plodový vak. Silvia sa v šoku ohradila, že ona si to neželala a praje si podieľať sa na rozhodovaní o zásahoch do svojho pôrodu. Pôrodník si hmkajúc spomenul, že Silvia má odmietnutie pustenia plodovej vody vo svojom pôrodnom pláne. Vybral si Silviin pôrodný plán, rýchlo ho preletel očami a potom bez slova odišiel. Po odtečení plodovej vody začali byť kontrakcie nepríjemnejšie. Lekár sa vrátil za hodinu, Silviu vaginálne vyšetril a pochválil ju, že to zvláda dobre, že pôrod pekne pokročil. Vtedy si Silvia uvedomila, že sú to prvé milé povzbudivé slová, ktoré sa jej od príchodu do pôrodnice od personálu dostali. Vzápätí lekár podotkol, že by bolo dobré pomôcť trochu kontrakciám infúziou s oxytocínom, aby si Silvia mohla šetriť svoje vlastné sily na druhú dobu pôrodnú. Silvia bola tým tvrdením zaskočená, kontrakcie ju už statočne zmáhali a mysľou bola viac mimo reality ako v realite a lekár pôsobil tak prívetivo a sebaisto, že podvolila jeho návrhu. Zaviedli jej infúziu s oxytocínom a kontrakcie boli za chvíľu silnejšie a bolestivejšie. Silvia dostala chuť isť pod horúcu sprchu, no vďaka zavedenej infúzii to nebolo možné. Aspoň si uľavovala polohou na štyroch s hrudníkom opretým o fit loptu a horúcou termofľašou na krížoch. Náhle na ňu prišli tlaky. Manžel privolal asistentky a lekára. Pribehli, pomohli Silvii vyliezť na pôrodnícky stôl, aby ju lekár mohol vyšetriť. Lekár skonštatoval plné otvorenie a pobádal Silviu, aby si skúsila tlačiť. Silvia však v polohe na chrbte žiadne tlaky pri kontrakciách necítila a chcela rodiť v inej polohe. Oznámila to, no lekár i asistentky ju povzbudzovali, že nech to len skúsi, či by to nešlo, že lekár musí mať dobrý prístup ku dieťatku, aby nebolo zbytočne ohrozené... No skrátka Silviu tak spracovali, čo v jej psychickom a fyzickom rozpoložení nebolo vôbec ťažké, že nakoniec dieťatko tlačila klasicky na pôrodníckom stole v vyloženými nohami. Ale aspoň jej tie nohy neuviazali. Silný reflektor jej svietil na rozkrok, asistentka ju polievala dezinfekciou. Keď Silvia tlačila už cez dvadsať minút a hlávka dieťatka sa neustále vracala späť, lekár začal Silviu znervózňovať, že to trvá pridlho a že dieťatku sa môže niečo zlé stať. Oznámil, že radšej vykoná malý nástrih. Kontrakcia, „cvak“, hotovo. Personál Silviu výdatne povzbudzoval, aby silno tlačila. Silvia mala pocit, že to ani nerodí ona. Cítila sa zmätene, zmanipulovaná, bez chápavého povzbudenia. Pripadalo jej to zbytočne dramatické, zbytočne medicínske. Chýbala jej možnosť môcť sa ticho pohrúžiť do svojho pôrodu a oddať sa svojej pôrodnej sile. Jediným svetlým bodom bola manželova prítomnosť a vedomie skorého príchodu dieťatka na svet. Narodil sa chlapček - Radko. Ticho mraukal. Silvii ho krátko dali na bruško, prestrihli pupočník a odnášali ho preč. Silvia ho chcela mať pri sebe, no novorodenecká sestrička argumentovala, že ho treba rýchlo ošetriť, aby sa nedusil a nepodchladil. Silvia počula, ako malý začal silno plakať. Manžel bol pozvaný ako sprievod pri ošetrovaní synčeka. Zakrátko malého doniesli oblečeného, zabaleného. Sestrička sa Silvie spýtala, či jej ho má priložiť. Silvia chcela. Sestrička Radka nainštalovala mame do náručia, pričom ho celý čas pridŕžala a nedala šancu na nerušený kontakt mamičky a synčeka. Radko chvíľu váhal, olizoval prsník, a nakoniec sa pekne prisal. Po chvíli ho sestrička odtiahla a odnášala preč. Silvia za ňou volala, nech jej ho nechá, no personál Silviu presviedčal, že to nejde, že by sa malý podchladil a že potrebuje byť sledovaný... Silvii bolo do plaču a poslala za Radkom aspoň manžela, nech nie je sám. Manžel potom Silvii povedal, že Radka videl len cez pootvorené dvere, ako leží sám v postieľke, nikto ho intenzívne nesledoval, občas sa tam mihla sestrička a zahrievala ho elektrická podložka. Silvii medikamentmi povzbudili pôrod placenty, zašili nástrih a nechali ju dve hodiny na pôrodnej sále bez dieťatka. Stále sa ho domáhala, a stále dostávala ubezpečenie, že za chvíľku už budú spolu. Až o dve hodiny, po presune na oddelenie šestonedelia, jej doniesli Radka. Neskôr sa dozvedela, že mohla byť rada, že ho dostala na izbe hneď k sebe, pretože mnohé ženy dostanú deti podľa okolností aj omnoho neskôr. Personál i niektoré čerstvé mamičky jej však tvrdili, že žena po pôrode si potrebuje v prvom rade oddýchnuť a dobre jej padne, keď sa jej o dieťa niekto postará. To teda rozhodne nebol Silviin prípad. Silvia chcela ísť čo najskôr domov k manželovi a dcérke, no novorodenecká lekárka jej tvrdila, že v záujme zdravia dieťaťa má ostať v nemocnici. Napriek tomu, že personál ponúkal Silvii pre Radka striekačky s glukózou, kým sa nerozbehne tvorba mlieka, darilo sa jej ho úspešne dojčiť od začiatku, čo sa však o mnohých ďalších ženách nedalo povedať. Podpora dojčenia bola slabá, napriek titulu „Baby Friendly Hospital“. Hneď ako mal Radko po odbere krvičky na testy sa Silvia nechala prepustiť. Napriek tomu, že to bolo len jeden deň skorej oproti bežnej praxi v nemocnici, tak sa to nezaobišlo bez frflania novorodeneckej lekárky a reverzu. Silvia bola rada, že sa jej podarilo hospitalizáciu aspoň trochu skrátiť. Bolo jej jasné, že na Slovensku jej nebude môcť domov chodiť na kontrolu sestrička, ale na druhej strane bola už druhorodička, bola v kontakte s pediatrom i gynekológom a cítila sa spôsobilá postarať sa o svoje dieťatko. Vadilo jej, že novorodenecký personál akoby apriori predpokladal, že sa o dieťa postarajú lepšie ako jeho vlastní rodičia. A dodatočne sa ešte Silvia potešila, keď sa dozvedela, že sa jej podarilo vďaka skoršiemu odchodu domov vyhnúť ešte jednej nepríjemnosti - veľkej vizite, ktorej súčasťou boli kontroly rodidiel čerstvých mamičiek priamo na izbe celým sprievodom lekárov a medikov. Silvia i Radko boli živí, zdraví, no Silvia intenzívne cítila, že pôrod mohol byť omnoho krajší, prirodzenejší a pozitívnejší. Stačilo viacej vľúdnosti, ústretovosti a rešpektu od zdravotníkov. Silvia však už vie, že na slovenské pomery zažila veľmi dobrý pôrod, no napriek tomu cíti zatrpknutosť a v hlave jej máta „PREČO?“. Prečo aj dnes mnohé ženy zažijú vlastný pôrod ako neosobný medicínsky akt, pri ktorom je popieraná ich prirodzená schopnosť priviesť svoje dieťatko na svet a postarať sa od začiatku oň?

Slová na záver

Tento príbeh nemá byť demonštráciou, aká je zdravotná starostlivosť o tehotnú a rodiacu ženu v zahraničí úžasná a na Slovensku zlá. Je to len ukážka toho, že veľakrát pri pôrode stačí rešpekt – rešpekt prirodzenej schopnosti ženy porodiť svoje dieťa, rešpekt biologickej a duševnej jednoty matky a novorodenca, rešpekt citlivosti a jedinečnosti okamihu zrodenia.
Slovenskí zdravotníci sú v drvivej väčšine odborne veľmi zdatní, ale často im ešte chýba kvalitný ľudský rozmer. Veľká vďaka tým, ktorí dokážu byť s citom a zmyslom pre prirodzenosť odbornou podporou a zábezpekou v úžasných chvíľach príchodu nového človiečika na svet! Tehulkám prajem veľa viery vo vlastné sily, veľa podpory od najbližších a odhodlanie prežiť svoj pôrod ako výnimočný, intímny, obohacujúci zážitok!

Mgr. Martina Gregušová
(Žena, matka, aktivistka)

Komentáre