Prenatálna komunikácia matky a dieťaťa

Prenatálna komunikácia matky a dieťaťa

19.8.2016 v kategórii Tehotenstvo, autor PaedDr. Dagmar Bohušová foto: iStock.com

Dvaja v jednom – matka a dieťa. Genialita zázraku formovania ľudskej bytosti nie je prekonaná ani v 21. storočí. Pre ľudstvo ešte stále ukrýva príliš veľa otáznikov. Ich problematike sa venuje aj Mgr. Ľudmila Matulníková z Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce na Trnavskej univerzite v Trnave.

Tehotenstvo

Kto nezažil nepochopí, kto zažil, nikdy nezabudne. Akýsi neurčitý pocit tajomna, odohrávajúci sa v žene, je naplnený očakávaním. Ak je radostné a túžobné, dobrodružstvo života sa môže začať. Pretože to, s „akou výbavou“ dieťa na svet príde, v mnohom záleží aj od deviatich mesiacov, ktoré strávi vo svojej matke. Viac už Mgr. Ľ. Matulníková: „Pre prenatálne dieťa je prvým svetom maternica jeho matky, ktorá mu poskytuje prvé milujúce, alebo, naopak, nehostinné prostredie. Milujúce prostredie v matkinom lone vytvára predpoklady na vytvorenie si dôvery, otvorenosti, ústretovosti a sebadôvery po narodení. Naopak, nehostinné prostredie je znakom budúcej nedôvery, podozrievavosti a ťažšieho nadväzovania kontaktov v postnatálnom období. Matka tu môže plniť úlohu najväčšieho pomocníka, alebo môže predstavovať pre dieťa prekážku. Citovo vnímavejší rodičia, prejavujúci viac náklonnosti a lásky k deťom v prenatálnom a postnatálnom období, majú fyzicky uvoľnenejšie deti s nižšou hladinou stresových hormónov, sú sociálne obratnejšie, dosahujú lepšie výsledky v škole – obzvlášť v matematike a v čítaní.“

Utváranie väzby

Prenatálny psychológ Verny tiež na základe svojich mnohých pozorovaní tvrdí, že to, čo najviac formuje dieťa, je práve jeho matka. Dlhodobejšie stresy a emočné i fyzické stavy dieťa vníma. Tie negatívne ho zasahujú, zatiaľ čo pozitívne prispievajú k jeho zdravému vývoju. Ľ. Matulníková dodáva: „Väzba po narodení je pokračovaním procesu väzby, ktorý sa začal už dávno predtým, v maternici. Silná vnútromaternicová väzba predstavuje pre dieťa najvyššiu ochranu voči nebezpečenstvám a neistotám vonkajšieho sveta. Dieťa reaguje na matkinu lásku, strach, odmietanie, radosť, tieseň, ako aj na silné nepríjemné zvuky a navonok svoju reakciu prejavuje kopaním nožičiek a meniacou sa polohou v maternici.“

Vzniká však otázka, ako dokáže nenarodené dieťa dešifrovať citové stavy lásky, pohody alebo odmietania, úzkosti a strachu, keď nemôže vedieť, čo v skutočnosti znamenajú? „Odpoveď môžeme hľadať na biochemickej úrovni v schopnosti katecholamínov, t. j. neurohormónov uvoľňujúcich sa pri strese, vyvolať všetky fyziologické reakcie, ktoré súvisia so strachom a úzkosťou. V prenatálnom období je pre ešte nenarodené dieťa zdrojom katecholamínov jeho vlastná matka. Intenzívne úzkostné stavy u matky a s ním spojené zvýšené vylučovanie neurohormonálnych látok matkou spôsobujú zvýšenú biologickú precitlivelosť a preťaženie autonómneho nervového systému nenarodeného dieťaťa. Dôsledkom uvedených vplyvov sú fyzické zmeny, ktoré môžu u dieťaťa vyvolať poruchy žalúdočno-črevnej motility, nízku pôrodnú váhu, nepokoj, nervozitu, hnačky a hyperaktivitu dieťaťa. Vplyv silného stresu na nenarodené dieťa je do šiesteho mesiaca zväčša fyzický, čo je podmienené nezrelosťou mozgu dieťaťa. Schopnosť transformovať pocit do emócie s kognitívnym obsahom nadobúda prenatálne dieťa po šiestom mesiaci.“

Kritické stavy, ako smrť v rodine, nezhody medzi manželmi či úzkosť matky sa prejavujú aj na prenatálnom dieťati, ktoré svojím akoby „emocionálnym radarom“ zachytáva nielen emócie s jasne biologickým podkladom, ale aj matkine emócie, ktoré nemajú zjavne biologický podklad. „Dieťa síce nerozumie obsahu slov matky, ale počuje a cíti rytmus jej reči, emocionálne zafarbenie hlasu a reaguje na jej srdcový rytmus vlastnou pohybovou aktivitou. Pohyby nenarodeného dieťaťa odrážajú stav spokojnosti alebo nespokojnosti a citlivosť k prostrediu. Stav dieťaťa po narodení môže poskytnúť obraz o tom, aké signály od matky dostávalo v materstve a ako citlivo ich vnímalo. Najmä extrémna forma stresu vyvolaná napr. hladovaním matky, smrťou otca dieťaťa, narodením sa počas vojny, môže u detí predisponovať častejší výskyt schizofrénie či sebadeštrukčného správania v adolescencii.

Miernejšia forma stresu má za následok častejší výskyt hnačiek, žalúdočno-črevnej motility v postnatálnom období, nepokoj a mrzutosť detí, ako aj poruchu správania a neurologických dysfunkcií. Je nutné podotknúť, že stavy dlhodobej úzkosti u matky ovplyvňujú nielen tehotenstvo, ale aj priebeh pôrodu, ktorý je potom zdĺhavejší a komplikovanejší na rozdiel od žien, ktoré boli vyrovnané, vydaté a radostne očakávajúce narodenie dieťaťa.“

Dotyky

Komunikácia dotykom (haptonomika) medzi matkou a jej ešte nenarodeným dieťaťom vytvára predpoklady nielen pre vznik vnútromaternicovej väzby, ale prispieva k harmonickému rozvoju nervovej sústavy dieťaťa a udržaniu rovnováhy jeho fyzického, intelektového a citového života. „Kontakt dotykom je najviditeľnejší spôsob, akým prejavujeme svojmu potomkovi bezpodmienečnú lásku. Prvé reakcie dieťaťa na dotykové podnety a zmenu polohy zaznamenávame už medzi 7. a 8. týždňom tehotnosti. Pre vývoj dieťaťa je dôležité, aby mu rodičia poskytli dostatok stimulov, komunikácie a dali mu pocit, že je milované. Matka cíti a vníma pohyby dieťaťa navonok i vo svojom vnútri.

Haptonomický proces medzi matkou a dieťaťom sa popisuje ako vlna prichádzajúcich dotykov od matky k dieťaťu (formou potľapkania, pohladenia, klopkania...), vyvolávajúca pohyby dieťaťa. Dieťa manifestuje na súhru matkiných rúk vlastným pohybom. Efekt sa dosiahne vtedy, ak sú dodržiavané podmienky prenatálnej haptonomiky, t. j. celý proces sa robí každý deň, optimálne v rovnakom čase a zohľadňuje sa spánkový rytmus dieťaťa (ak dieťa hlboko spí, jeho odpovede sú pomalé).“

To, že dieťa je na túto formu komunikácie mimoriadne citlivé, dokazujú aj výsledky pozorovaní detí, u ktorých matky haptonomiku uskutočňovali. Je dokázané, že po narodení boli tieto deti pozornejšie. A nielen to. „Popisujú sa výraznejšie predrečové prejavy, skorší začiatok prvého hovorenia, lepšie používanie zložených slov. Deti sú rýchlejšie, prispôsobivejšie a majú menej strachu. Nedostatok takejto formy komunikácie spôsobuje u detí citové problémy, znížený sociálny kontakt, väčšiu plačlivosť. O význame haptonomiky i v ďalších rokoch po narodení hovorí aj francúzska psychologička E. Antier vo svojej knihe Agresivita detí, keď upozorňuje na to, že agresívne a tvrdohlavé prejavy síce patria v určitých obdobiach života k formám správania sa dieťaťa, ale práve emotívne dotyky medzi plodom a rodičmi prostredníctvom rúk majú aj v tejto oblasti svoj význam.

Spánok

Viaceré výskumy potvrdili, že dieťa počas prenatálneho vývoja veľa času prespí. Vo veku 32 týždňov trávi spánkom až 90 – 95 percent času dňa. Nejedná sa však výlučne o spánok, aký poznáme. Avšak aj hlboký obyčajný spánok dieťa prežíva.

Niektorí vedci sú presvedčení o tom, že aj nenarodené dieťa sníva, ide však skôr o akési pocitové stavy, než predstavy. Podľa vedcov z Columbia University zažíva nenarodené dieťa medzi častými obdobiami spánku rôzne obdobia – prebudenie, plné vedomie i akýsi nerozhodný stav, ktorý je podmienený nezrelosťou mozgu a centrálnej nervovej sústavy.

Zaujímavé je, že v stave spánku i bdenia sa dieťa pohne až päťdesiatkrát a viac za hodinu. Jeho pohyby sú zreteľné – pohybuje hlavou, končatinami. Psychológovia z Harvard Medical School boli pri svojich pozorovaniach fascinovaní tým, čo všetko dokáže nenarodené dieťa v rámci jemnej motoriky. Povedali: „Dieťa sa dotýka svojej tváre, chodidlom o druhú nohu, rukou sa chytá pupočnej šnúry, jednou rukou sa dotýka druhej...“ Vedci taktiež zistili, že viac pohybov robili v materskom brušku druhorodené deti a ich ďalší súrodenci. Súvisí to s tým, že po prvom tehotenstve sa maternica matky zväčšila.

Hudba

Mozart i uspávanky

Bez hudby a spevu si náš život asi už nedokážeme ani predstaviť. Je každodennou súčasťou našich pracovných povinností, relaxu i spoločných chvíľ s ľuďmi, na ktorých nám záleží. Ani vo vzťahu matka – dieťa by nemal tento dôležitý aspekt chýbať. Ľ. Matulníková upozorňuje na to, že: „prvé senzomotorické reakcie na hudbu sa začínajú vytvárať v 8. týždni tehotnosti. Reakcia na zvukové podnety predpokladá funkčnosť mozgu, vyvinutú kostru a kožu. Dieťa zachytáva zvuky nielen cez ucho, ktoré je už v 16. týždni kompletné a v 20. týždni je funkčná aj kochlea, ale hlavne cez kostru, ktorá slúži ako rezonátor.

Vysoké frekvencie nad 8 000 Hz sú v maternici filtrované cez kosti, tkanivá a plodovú vodu. Stimulácia zvukom dodáva 70 percent energie pre funkčnosť mozgu, psychický, intelektový rozvoj a hudobnú inteligenciu dieťaťa. Dieťaťu poskytuje pocit biologickej istoty a emocionálneho bezpečia. Najmä počúvaním barokovej hudby (Mozart, Vivaldi, Bach...), gregoriánskeho chorálu a spievaním uspávaniek dosiahneme stav hudobnej relaxácie, ktorá je sprevádzaná rytmickosťou, pravidelnosťou, zvukovou krehkosťou a harmonickou vyváženosťou. Výskumy dokazujú, že piesne, ktoré matka spievala v prenatálnom období, dieťa preferuje i po narodení.

Spev predstavuje vyššiu kategóriu citových vyjadrení a komunikácia prostredníctvom hudby sa považuje za emocionálnu komunikáciu. Uvedená forma stimulácie spôsobuje pokojnejšie tónizovanie plodu, ktoré predstavuje rytmus podobný srdcovému rytmu matky o frekvencii 60 tepov za minútu.“

Vplyv zvuku na ešte nenarodené dieťa pozorovali aj francúzski psychológovia. Zaujímalo ich, nakoľko sa mení rýchlosť tepu u ešte nenarodeného dieťaťa. Svoje poznatky uverejnili vo francúzskom denníku Le Monde. Psychológovia zistili, že nenarodené deti reagujú, ak im niekto číta rozprávky. Pri čítaní niektorých známych francúzskych rozprávok sa tep pozorovaných ešte nenarodených detí výrazne spomalil a pri niektorých zasa výrazne zrýchlil. Aj toto zistenie podporuje domnienku, že dieťa je vo svojej matke vnímavé, aj keď len na svojej úrovni. 

Rocková či tvrdá metalová hudba „nereže“ každému. Svojich obdivovateľov príliš nemá ani u ešte nenarodených detí. Prudké zmeny rytmu totiž správnemu biologickému vývoju dieťaťa neprospievajú. Ľ. Matulníková na základe doteraz dostupných výsledkov zo svetových výskumov podotýka, že: „pôsobia dysharmonicky a dezorientujúco, čo sa prejavuje v poruchách koncentrácie, v psychomotorickom nepokoji, v poruchách koordinácie v oblasti jemnej a hrubej motoriky, v poruche sociálneho kontaktu a verbálnej komunikácie. Zistilo sa, že prenatálne počúvanie rockovej hudby, klasickej hudby, ako napr. Brahmsa, Beethovena, pôsobilo na deti vzrušujúco, čo sa prejavilo prudkým kopaním nožičiek a zrýchlením srdcovej frekvencie. Hudba s frekvenciou viac ako 90 decibelov, emočné ťažkosti matky počas tehotnosti a hlučné prostredie môže spôsobiť poruchy sluchu. Vplyvom pôsobenia nadmerných  zvukových podnetov na dieťa môže dôjsť k predčasnému pôrodu, u detí sa prejavuje hyperaktivita a väčšia nervozita po narodení.

Hudobná stimulácia v prenatálnom období ovplyvňuje nielen reorganizáciu neurónovej a synaptickej siete v mozgu, ale aj sluch, ktorý sa najviac podieľa na prenatálnej stimulácii. Ten je pravdepodobne tým najdôležitejším zmyslom pre učenie v maternici, ako aj pre neskoršie učenie v detskom veku.“

Zaujímavé je aj zistenie doktorky Alexandry Lamontovej z Univerzity v Leicestri, ktorá na základe svojich výskumov s kolegami tvrdí: „Vedeli sme, že ľudské plody počujú od 20. týždňa po počatí. Nové však je, že teraz tiež vieme, že deti si až do veku jedného roku pamätajú, akú hudbu počuli v matkinom brušku a dávajú jej prednosť pred inou.“

Čítajte tiež: Vývin dieťaťa

Pokus, ktorý priniesol toto zistenie, prebiehal nasledovne – niekoľko tehotných žien bolo tri mesiace pred pôrodom požiadaných, aby počúvali konkrétne hudobné skladby. Rok po narodení boli na deťoch týchto žien vykonané testy. Vedci im púšťali piesne, ktoré im matky v čase ich čakania púšťali, no od pôrodu ich nepočuli. Každému dieťaťu boli skladby prehrané, pričom blikali svetlá, ale len vtedy, ak sa dieťa na svetlá pozeralo. Ak svoj pohľad odvrátilo, svetlá zhasli a hudba umĺkla. Deti rýchlo pochopili, že svojím pohľadom na svetlo môžu ovplyvniť dĺžku skladby, ktorú chcú počuť. Prekvapivé však bolo, že deti si vždy vybrali tú skladbu, ktorú im matka púšťala tri mesiace pred pôrodom najčastejšie. Deti z kontrolnej skupiny, ktorým nebola hudba pred pôrodom hrávaná, sa pri teste nezaujímali o žiadny z prehrávaných hudobných motívov. Lamontová tvrdí, že v teste nerozhodovalo, aký hudobný štýl matky vybrali a nepotvrdila sa ani hypotéza, podľa ktorej sa intelektuálne lepšie vyvíjajú deti, ktoré počúvajú od raného veku klasickú, popovú hudbu alebo reggae.

Dar na pár mesiacov

Svet dieťaťa v lone svojej matky je tak pre vedcov neustálym zdrojom prekvapení a fascinácií. O to väčší by mal byť pre všetky ženy, ktoré dostali do vienka dar byť matkou. Ako hovorí talianske príslovie: „Materská radosť je to, čo žena cíti, keď všetky iné ženy spia.“ Pretože chvíle, keď ostáva sama so svojím ešte nenarodeným dieťaťom, trvajú len pár mesiacov a pôrodom sa nenávratne stratia.

Nenarodené dieťa vníma:

  • zvuky vytvárané telom matky s intenzitou okolo 60 dB
  • zvuk placenty
    • pulzácia krvi v žilách
    • tlkot srdca matky
    • škvŕkanie v žalúdku
    • pohyb v čreve
    • hlas matky, otca
    • spievanie, rytmus hudby
  • zvuky z vonkajšieho sveta s intenzitou 20 – 30 dB


Dieťa na ne reaguje motorickými prejavmi – spomalením alebo zrýchlením frekvencie srdca, pohybmi.

Prečítajte si tiež: Tri trimestre tehotenstva

Komentáre