Bez mena...

Bez mena...

25.10.2011 v kategórii Tehotenstvo, autor Gaurí Chrastilová

Vybrať meno pre svoje dieťa je pre niekoho hračkou... niekomu však dá poriadne zabrať!

Pretože som nikdy neplánovala, že budem mať deti, nemala som ani roky vytipovaný a k dokonalosti vypracovaný zoznam obľúbených mien, ktoré by som raz svojim potomkom rada nechala vpísať do rodného listu.

Ale vymýšľanie mien ma bavilo. Za bezdetných čias som sa dostatočne vybláznila na nevinných a bezbranných nemých tvárach. Jeden náš kocúr, ktorý sa trafil do obdobia, kedy v kinách bežal film o maliarke Fride, bol v mojom krátkodobom oblbnutí Mexikom obdarovaný dokonca piatimi menami španielskeho pôvodu. Chudák malý. Ešteže z toho nebol múdry. Zatiaľ čo na štvornohých miláčikoch si majiteľ môže vybiť nadmernú kreativitu bez obáv z toho, že im spôsobí ťažkú životnú traumu a že sa im budú u veterinára či v parku ostatné zvieratká posmievať, s deťmi to také ľahké nie je.

Navyše deti majú na rozdiel od zvierat zvyčajne aj priezvisko, s ktorým je tiež potrebné počítať, a voľbu mena prispôsobiť tomu, aby s priezviskom netvorilo spojenie hanlivé alebo nechcene vtipné. Taktiež nie je úplne vhodné, aby sa krstné meno a priezvisko rýmovali.

Okrem toho je výber mena pre deti sťažený tým, že do neho väčšinou vstupuje viac ako jedna osoba. Prinajmenšom druhý rodič, aj keď sú prípady, kedy sa do výberu pletie celá široká rodina a ako bonus ešte kamaráti a susedia. To všetko výrazne okliešťuje množinu potenciálnych mien, ktoré by si bol nastávajúci rodič schopný a ochotný predstaviť pre svoju ratolesť.  Prvé tehotenstvo ma zaskočilo v mnohých ohľadoch. Nebola som pripravená takmer na nič, čo so sebou nastávajúce materstvo prináša. Ani na výber mena.

Absencia  akéhokoľvek predchádzajúceho predvýberu a obľuby jedného či dvoch favorizovaných mien so sebou ovšem priniesla aj určité výhody. Mohla som sa pozrieť do kalendára čistým a sentimentom neskaleným pohľadom. Lenže nebolo to takmer na nič. Našla som síce niekoľko mien, ktoré sa mi v podstate páčili, ale ani pri jednom z nich som si nedokázala predstaviť, že by som nimi oslovovala vlastné dieťa.

Nazrela som teda aj do zoznamu mien, ktoré v našom kalendári zatiaľ svoje miesto nenašli. Nie málo z nich mi znelo skutočne ľubozvučne a dokázala by som si predstaviť, že ich používam v mnohých podobách, obmenách a zdrobnelinách, že nimi vyjadrujem lásku, nehu aj rodičovskú autoritu. Jediný malý problém spočíval v tom, že som vydajom získala pomerne dlhé priezvisko, veľmi nekompatibilné s menami írskeho či staroanglického pôvodu, ktoré ma fascinovali v časoch, keď som v bruchu nosila prvú dcéru.

Neostávalo mi iné, než sa opäť vrátiť do klasických vôd gréckych, latinských a biblických, teda takých, ktoré z dieťaťa neurobia outsidera ihrísk a pieskovísk, škôl a škôlok a života ako takého všeobecne.

S pocitom ľahkého sklamania, že nemôžem byť matkou malej Morgaine, Willow či Grainne (spätne uznávam, že pobláznenie tehotenskými hormónmi vedie ženu k miernemu zastreniu zmyslov a oslabeniu rozumových schopností), som sa podujala na neľahkú úlohu – nájsť meno ani príliš dlhé, ani veľmi krátke, ani nie veľmi nezvyčajné, ani príliš všedné, ani veľmi mäkké, ani silné... proste meno dokonalé – a to ešte vo variante pre dievča aj pre chlapca, lebo v období prvého očakávania sme aj po dôkladnom preskúmaní bábätka ultrazvukovým vyšetrením nemali ani matnú predstavu, čo skrýva medzi nožičkami.

Zatiaľ čo ja som si lámala hlavu, prechádzala všetky internetové stránky so zoznamom a významom mien, bádala som nad štatistikami častosti používania mien, prechádzala komplikované numerologické rozbory a porovnávala rôzne varianty mena, priezviska a predpokladaného dátumu narodenia, prišiel môj muž a ledabolo predniesol, či som už premýšľala nad menom svojej obľúbenej spisovateľky. Zvláštne, ale vôbec... Medzi všetkými tými exotickými motýlmi, krúžiacimi v mojej tehotensky pobláznenej mysli, mi táto slušná, ale nadmieru pekná, tradičná, ale nie úplne bežná perla takmer unikla. V okamihu, keď bolo meno vyslovené, bolo mi jasné, že pokiaľ je prekvapenie, ktoré nosím pod srdcom ženského pohlavia, bude to iba a len Agáta. Našťastie sa nám skutočne narodilo dievčatko. Prípadný chlapček by asi musel do osemnástky žiť ako „Bezmena“ a potom si sám nejaké meno zvoliť podľa vlastného vkusu.

Pauzu medzi prvým a druhým tehotenstvom som si vyplnila cvičným výberom možných mien pre potenciálneho ďalšieho potomka či potomkov. Chcela som sa tentoraz venovať hľadaniu toho jediného správneho mena s chladnou hlavou, nezblbnutá tehotenskou demenciou.

Niežeby som podávala v období laktácie oslnivé intelektuálne výkony, ale aspoň som bola schopná sama zistiť, že do skupiny mien vhodných na postup do finálneho výberu nie je vhodné zaraďovať mená obľúbených postáv zo Star Treku ani literárnych hrdinov (mám tušenie, že Aragorn Chrastil by mal s pravdepodobnosťou vyššou než vysokou veľmi ťažký život, okrem iného naplnený hlbokou nenávisťou k svojim sploditeľom).

Nakoniec som zhromaždila niekoľko (podľa môjho názoru) veľmi pekných mien, ako pre dievčatá, tak po dlhej a veľkej snahe aj pre chlapcov (čím to len je, že sa dievčenské mená vyberajú podstatne ľahšie ako chlapčenské?). Bola som sama so sebou veľmi spokojná.

Potom som otehotnela. A všetko bolo inak! Ani jedno z tých úžasných a skvelých a vo všetkých parametroch vyhovujúcich mien sa mi nepáčilo. Nesedelo k tomu malému tvorovi, čo vo mne rástol a kopal ma tak, až som pod rebrami mala modriny. V polovici tehotenstva sa už tušenie, že Agáta bude mať sestričku, stalo takmer istotou a ja som si nedokázala predstaviť, ako by niečo také vitálne (súdiac podľa vnútromaternicových prejavov) mohlo niesť jedno z tých krásnych, jemných, krehkých a veľmi ženských mien zo zoznamu.

A tak som sa zase vrátila späť na začiatok do fázy usilovného hľadania. Dodnes sa s manželom dohadujeme o zásluhe, kto s tým nápadom prišiel prvý. Ja si tú príhodu pamätám tak, že som sedela, na nič nemyslela a odrazu ku mne vo forme povestného aha-zážitku prišlo podozrenie a istota, že druhá dcéra má už meno jasné. Muž túto scénu opisuje úplne inak, ale keďže tieto riadky píšem ja, môžem jeho neoverenú verziu príbehu nechať stranou.

V každom prípade bábätko, ktoré prišlo na svet s netrpezlivosťou a razanciou, ktorá sa neskôr ukázala ako typická pre jeho povahu, dostalo meno Karin. S tým, že som veľmi dôsledne všetkým vysvetlila, že Karin bude len Karin, nanajvýš Karinka, ale nikdy Karina a ani náhodou, ani keby to k takému skracovaniu akokoľvek zvádzalo, nikdy naše malé dievčatko nebude oslovované Kari. Pochopiteľne, že prvý, kto túto neprekročiteľnú zásadu porušil, bola samotná nositeľka mena, ktorá si v troch rokoch hrdo hovorí Kari, čo vyslovuje ako Kalí, čím zrejme vyjadruje svoje obrovské sympatie k hinduistickej bohyni s trochu desivým výrazom a spôsobmi.

Ja už ľahúčko a nenápadne plánujem meno pre prípadné tretie dieťa. Občas svojmu mužovi nadhodím na posúdenie nejaký obzvlášť pekný kúsok a nechápem, prečo na to môj drahý väčšinou reaguje mimickými cvikmi spočívajúcimi v otáčaní očí nahor a súčasnom preťahovaní spodnej čeľuste. Neviem, čo je škaredé na poctivých a obľúbených menách hollywoodskych hercov a herečiek.

Vzhľadom na to, že ďalšie tehotenstvo nemám v pláne (čo, pravdaže, u mňa nevylučuje možnosť, že sa kedykoľvek nekontrolovateľne splaším a zaobstarám si rovno trojčatá), používam mená, ktoré nikdy nedostanú plody nášho manželského spolužitia, na pomenovanie mačiek (Morgaine je jedna z nich a spí s nami v posteli), literárnych postáv na to, aby som ich navrhovala ako mená detí svojich tehotných priateliek. Mám rada pocit, že sa nič nestratí a všetko bude bez zvyšku využité.

Výber mena je zábava, ale tiež veľká zodpovednosť. Ja som s tým, ako hovoríme mojim dcéram, nadmieru spokojná. Je mi ale jasné, že moje dievčatá  môžu raz prejaviť názor úplne opačný. V tom prípade dúfam, že budem mať toľko rodičovského nadhľadu, že im nebudem brániť, aby urobili výber, ktorý im bude vyhovovať viac. Sú to ony, kto so svojimi menami musia žiť.

A koniec-koncov, ja som si zmenila svoje krstné meno ako darček k mojim 33. Narodeninám. Takže pokiaľ mi osud tento krok vráti späť ako bumerang a z Agátky a Karinky raz budú napríklad Anička s Maruškou, môžem si za to sama.

Takže ak sa raz budem rozčuľovať, že dcéry frflú na mená, pri ktorých výbere mi na hlave rozkvitol trs šedivých vlasov, tresknite ma prosím niekto niečím po hlave...


... a ako prebiehal výber mena u vás, milé mamičky? Podeľte sa o svoje zážitky v diskusii pod článkom!

Komentáre