Baby blues alebo popôrodná depresia

Baby blues alebo popôrodná depresia

10.8.2014 v kategórii Tehotenstvo, autor redakcia

Popôrodné baby blues sa vyskytuje takmer u 80 % žien, depresia asi u 20 % žien, asi 3 % žien sa lieči, ale len 1 % je adekvátne liečených psychiatrom.

Čo je to vlastne tzv. popôrodné baby blues?

Popôrodných psychických zlyhaní, smútkov, horších nálad je dosť a týkajú sa skoro každej matky. Poznáme rôzne kategórie popôrodných psychických porúch. Najčastejšou poruchou je popôrodné baby blues – vyskytuje sa takmer u 80 % žien. Porucha nálady sa prejavuje tak, že ženy sú zvýšene plačlivé, emočne labilné, horšie sa sústreďujú, majú pocit smútku, sú precitlivelé a podráždené, majú pocity bezmocnosti, sú zmätené, úzkostné, majú sklon izolovať sa, a často bez konkrétnej príčiny. Dôležité je, že u nich zostáva zachované šťastie z materstva.

Tento stav zrejme úzko súvisí s hormonálnymi zmenami, ktoré nevyhnutne po pôrode nastávajú, ale je to zároveň aj nevyhnutná adaptačná reakcia na novú životnú situáciu. Za hlavný spúšťač týchto nálad sa považujú počiatočné problémy s dojčením, vnútorný pocit vlastnej nedostatočnosti v úlohe matky, strach o novorodenca, hlavne ak má problém - stačí napr. obyčajná novorodenecká žltačka. Popôrodné baby blues sa objavuje v prvom týždni po pôrode, ale spontánne v priebehu týždňa odznie. Toto je úplne normálny stav, ktorý si nevyžaduje žiadnu liečbu.

Prečítajte si: Šestonedelie: 6 magických týždňov

V tomto období je však veľmi dôležitá podpora zdravotníckym personálom v pôrodnici a zo strany blízkeho rodinného okolia. Zároveň musí žena dostať adekvátne informácie o rôznych úskaliach starostlivosti o dieťa, o seba, o dojčení. Navyše, ženy majú po pôrode určité fyzické problémy, a kým sa dostanú do normálneho stavu, chvíľu to trvá.

Kedy ide už o depresiu, vážnejší stav?

Depresia sa vyskytuje asi u 20 % žien po pôrode, asi 3 % žien sa lieči, ale len 1 % je adekvátne liečených psychiatrom. Popôrodná depresia sa môže objaviť kedykoľvek počas prvých šiestich mesiacov po pôrode.

Touto depresiou sú ohrozené všetky ženy, ktoré majú vo vlastnej anamnéze psychiatrické ochorenie, ženy, ktoré majú v anamnéze úvahy o samovražde v minulosti, ženy závislé na alkohole, drogách, ženy, ktoré sú podvyživené, ženy v mladšom veku, ženy, ktoré majú obmedzenú sociálnu podporu, sú sociálne izolované, ženy, ktoré majú väčší počet detí, ktoré majú chronický manželský konflikt, ženy, ktoré nemajú vyjasnený vlastný postoj k tehotenstvu a k novému dieťatku, ale aj tie ženy, ktoré porodili rizikového novorodenca.

Aké sú prejavy tejto depresie?

Ako som už spomínala, klasické baby blues odoznie v priebehu týždňa, dvoch. Nie je tu presná hranica, ale je to krátke obdobie, ktoré za pomoci a podpory rodinných príslušníkov prejde a žena sa zhostí všetkých radostí a starostí v novej životnej situácii.

Od baby blues sa však popôrodná depresia odlišuje tým, že žena má výrazný pocit, že nie je dostatočne schopná mať rada svojich blízkych, a hlavne svoje dieťa. A pokiaľ má tento stav tendenciu pretrvávať mesiac, dva, je dobré vyhľadať minimálne psychológa, ak nie psychiatra, ktorý poskytne radu

Najmä prvý mesiac je u prvorodičiek ťažší. Rodina si vytvára nové stereotypy, pretože doteraz bola zvyknutá na niečo iné. Kým sa všetko zabehne do normálnych koľají starostlivosti o dieťa, o rodinu, spoločenského života, chvíľu to trvá. Niekomu kratšie, inému dlhšie.

Zaujímavé tipy: 12 tipov, ako sa zrelaxovať: Relaxujte s bábätkom mesiac po mesiaci

Môžeme hovoriť aj o „popôrodnej depresii otcov“?

Nie je to terminus technicus. Otcovia sa však môžu niekedy cítiť ako vyradení z kola von. Matka sa chce perfektne zhostiť všetkej starostlivosti o dieťa, domácnosť, ukázať, aká je perfektná a všetko si dokáže urobiť sama. Potom akoby otec strácal svoje miesto.

Ale matka si takto na seba „šije búdu“, pretože pomoc manžela určite potrebuje. Starostlivosť o dieťa ju totiž tak pohltí, že môže byť veľmi vyčerpaná, čo následne spôsobuje zlú náladu, pocity smútku, vyčerpanosti. Matkin stav v konečnom dôsledku ovplyvňuje dieťa a aj otca.

Povedzme si aj o iných druhoch psychických popôrodných porúch

V poslednom období sa hovorí aj o posttraumatickej stresovej poruche, ktorá postihuje 1 – 2 % žien v súvislosti s pôrodom. Typickým obrazom takejto poruchy je znovuprežívanie situácie pôrodu, pokiaľ ho žena prežívala ako veľmi traumatizujúci zážitok. Je sprevádzaná výraznou vegetatívnou reakciou, napr. búšením srdca, zvýšeným potením, začervenaním, a je sprevádzaná veľkou úzkosťou.

Rizikové faktory sú: prvorodičky, komplikovaný pôrod, pôrod rizikového novorodenca, náhle rozhodnutie lekárov pre pôrod cisárskym rezom, konflikt s pôrodníckym personálom, pocit straty kontroly nad sebou a situáciou počas pôrodu.

Táto porucha môže vzniknúť aj pred pôrodom, ako následok predchádzajúceho pôrodu. Následkom neriešenej poruchy môže byť zhoršenie fungovania v sociálnych vzťahoch, pracovných a iných aktivitách. Porucha si vyžaduje liečbu. Môže sa prejaviť do šiestich mesiacov po pôrode.

A čomu sa hovorí popôrodná psychóza?

Je to psychiatrická psychotická porucha, ktorá si vyžaduje neodkladnú hospitalizáciu na oddelení psychiatrie a psychiatrickú starostlivosť. Touto poruchou trpia 1 - 2 ženy z 1000 žien. Sú ňou najviac ohrozené ženy, ktoré majú psychiatrickú poruchu v anamnéze.

Až 65 % žien, ktoré majú v súvislosti s pôrodom poruchy psychiky, majú už vo svojej anamnéze psychiatrické ochorenie. Asi pri polovici týchto žien sa vyskytujú psychické poruchy v blízkom príbuzenstve.

• S PhDr. Katarínou Jandovou, psychologičkou z gynekologickopôrodníckej kliniky NsP Bratislava – Kramáre sa zhovárala Magdaléna Stolárová., publicistka

Skúsenosti s popôrodnou depresiou má aj Silvia, mama šesťročnej a desaťmesačnej dcéry. Priznala sa nám:

Nenávidela som vlastné dieťa...

Prvé aj druhé tehotenstvo prebiehalo bez nejakých výrazných problémov. Pri prvom som bola veľmi mladá a mala som prečítané asi všetky vtedy dostupné knihy týkajúce sa tehotenstva, a tak som viac-menej brala veci tak, ako šli, bez nejakého veľkého zamýšľania sa. Popri práci som študovala na výške, bola som obklopená rodinou, ktorá mi dávala neopísateľnú istotu a oporu.

Ani som vlastne nevedela, ako mi tehotenstvo ubehlo a prišla na svet moja prvorodená dcéra. Pre mňa sa začal úplne nový svet radostí, ale aj starostí, na ktorý som sa veľmi tešila, ale ani z jednej desatiny netušila, čo obnáša. Všetko bolo pre mňa nové, všetko som sa musela naučiť a za výdatnej podpory mojej rodiny som na nejakú depresiu skutočne nemala čas...

Po rokoch sme čakali druhé dieťa

Moje druhé tehotenstvo, ako aj pôrod som absolvovala v zahraničí. Rozumela som vete „hormóny s tebou pracujú”, ale čo to znamená v praxi, som ani netušila. Tehotenstvo bolo bezproblémové, pokiaľ hovoríme o zdravotnej stránke mojej i dieťatka, ale ja som trpela neuveriteľným striedaním nálad, buď som bola veľmi šťastná, alebo nešťastná. Túžila som sa vrátiť domov, k svojej rodine a blízkym priateľom, a nie žiť v zahraničí, síce s manželom a dcérou, ale bez jedinej super kamošky, rodičov, starých rodičov, dobrých známych – skrátka s nikým, s kým si môžete len tak vybehnúť a na nejaké starosti zabudnúť...

Celé tehotenstvo som bola doma, nepracovala som, manžel skoro ráno odišiel, neskoro večer prišiel... O to viac som sa zaoberala svojimi pocitmi a depresívnymi náladami. A napriek tomu, že som si druhé dieťatko veľmi želala, zrazu mi bolo príťažou a ja som sa zamotávala v jednom kruhu.

Nemala som sa komu zdôveriť...

Manžel tvrdil, že depresia vzniká v dôsledku nadbytku času a nudy, a keď človek má čo robiť, nemá čas na depresie. A rodina i priateľky boli príliš ďaleko, aby ma mohli pochopiť. Okrem toho ma poznajú ako tvrdú bojovníčku, a tak len tak na diaľku priznať, že aj ja som len obyčajný človek a momentálne veľmi potrebujem pomoc, neprichádzalo pre mňa do úvahy.

Konečne prišla na svet moja druhá dcéra! Bol to ten najkrajší moment v mojom živote, rovnako ako narodenie prvej dcérky. Bola som z toho veľmi dojatá, delila som sa o tú veľkú radosť s manželom a dcérou a dúfala som, že depresia je už iba minulosťou. Ako veľmi som sa mýlila – náhle prišla ešte horšia depresia.

Keď nás prepustili z nemocnice, doma ma čakalo pár známych, ktorých sme tu mali, samozrejme, schádzajúcich sa po jednom a zostávajúcich na návšteve veľmi dlho. Veľmi dlho na to, že som bola nevyspaná, bez energie, nemali sme s bábätkom ešte pravidelný režim. Každý večer som si s pocitom zúfalstva líhala do postele a stále som si opakovala, že to prejde, len to musím vydržať. Ale bolo to stále len horšie a horšie.

Na rozdiel od prvorodenej dcéry, ktorá sa od pôrodu len smiala, krásne spinkala a papala každé tri hodiny, naša malá začala neľútostne plakávať presne medzi 19.00 a 23.00, a to vkuse. Nič nepomáhalo, bola to jednoducho detská kolika, ale vtedy som to netušila. Išlo mi srdce roztrhnúť, že moje bábätko neviem utíšiť, uspokojiť, že nie je šťastné a spokojné...

Moja neschopnosť niečo urobiť s tým plačom spolu so strašnou únavou spôsobili, že som vlastné dieťa začala nenávidieť. Hovorí sa mi to veľmi ťažko a veľmi ma bolí, keď si na to spomeniem, ale v tom čase som si jednoducho nevedela pomôcť. Túžila som tráviť dni aj noci v posteli, vôbec mi na sebe nezáležalo, mala som pocit, že som neschopná matka, všetko mi robí problém a ja sa neviem vzchopiť.

Verte alebo nie, nedokázala som sa niekomu priznať, že nenávidím vlastné dieťa, že stále plačem, že všetko mi vadí... Keď sa nad tým zamýšľam s odstupom času, mala som pocit, že je to hanba priznať niečo také a hlavne, priznať to nahlas. Našťastie, prišla zmena a mohla som ísť domov. Domov medzi svojich.

Moja depresia pokračovala aj doma

Ale opatrne som o tom začala hovoriť, najprv čisto všeobecne s mamou, ktorá sa mi priznala, že mala rovnaké pocity a tiež si želala, aby jej vtedy niekto pomohol, a potom som sa zdôverila svojej najlepšej kamoške, ktorej som ale povedala úplnú a čistú pravdu. Našťastie, aj keď sama ešte nemá deti, pochopila, v čom sa topím.

Upozornila ma, nech nikomu nehovorím, že nenávidím svoje dieťa, lebo naša spoločnosť to pochopiť nevie, ale dodala, že ona je mi plne k dispozícii, aby mi pomohla a zmenila to. Zobrala ma na rôzne akcie, išli sme spolu na obed, ku kaderníčke, na pedikúru, masáž, stretli sme spoločných známych...

Rodičia mi pomáhali s deťmi, takže som si konečne odpočinula a mohla sa občas starať aj o seba. Dokonca malá prestala plakávať a prespala až päť hodín v noci vkuse! Pocity depresie pomaly mizli a my sme si s malou vytvorili denný režim, ktorý som dovtedy nebola schopná vytvoriť, a hneď mi bolo lepšie. Zrazu som videla, že aj slnko svieti a postupom času jediné, čo ma trápilo, bolo to, ako som vôbec mohla niekedy vysloviť to, že svoje dieťa nenávidím.

A to je dôvod - prečo to rozprávam

Verím, že vôbec nie som sama a že takéto pocity má množstvo novopečených mamičiek, či už prvo- alebo viacrodičiek. Ale v spoločnosti sa o tom veľmi málo hovorí a berie sa to skôr ako „hanba“, než niečo prirodzené, za čo rodička vlastne ani nemôže.

A tak vás prosím, milé mamičky, ak máte takýto problém, nebojte sa o tom rozprávať, lebo tak, ako sa hovorí - ten, kto nezažil, nepochopí. Ani ja som nechápala, ako môžem mať takéto pocity, ale teraz viem, ako svoj stav nazvať - POPÔRODNÁ DEPRESIA, a myslím, že už viem, ako s ním bojovať.
 Prečítajte si tiež: 8 tipov, ako prekonať únavu po prebdenej noci pri bábätku

Komentáre