Skutočný príbeh: Skôr či neskôr sa to podarí!

PaedDr. Dagmar Baluchová | 5. január 2019
Skutočný príbeh: Skôr či neskôr sa to podarí!

Moja skúsenosť sa podobá mnohým tým, ktoré boli pri snažení sa o bábätko poznačené slzami, dlhým čakaním a neustálymi márnymi nádejami. No napriek tomu verím, že nasledujúce riadky povzbudia všetky páry, ktoré už strácajú silu bojovať ďalej. Lebo verte, že hoci už nemáte síl, oplatí sa vytrvať!

S manželom sme sa vzali pred šiestimi rokmi. Najprv sme bývali u jeho rodičov a tak sme s otehotnením chceli chvíľku počkať. Lenže potom sme si kúpili domček a začali ho prerábať. Keď sa už blížilo sťahovanie, začali sme „pracovať“ na bábätku.

Postav dom, zasaď strom... a bábätko nikde

Lenže ono neprichádzalo a nepricádzalo. A tak sa začala naša  cesta k doktorom. Tušila som, kde asi bude „pes zakopaný“, pretože ma pri menštruácii neznesiteľne bolievalo brucho. A tak som sa zverila svojmu gynekológovi, ale ten ma odbil tým, že je to normálne a vraj si mám dávať tri dni pred predpokladanou menštruáciou tabletky od bolesti.

Dlho som neváhala a na radu kamarátky som  zmenila gynekológa, ku ktorému aj ona v tom čase chodila, tiež pre problém s otehotnením. Bol síce v inom okrese, čo znamenalo hodinu cesty autom, ale špecializoval sa na neplodnosť, a tak som k nemu začala chodiť. 

Namiesto tehotenstva menopauza

Hneď prvá prehliadka ma utvrdila v tom, že som urobila správne. Bola som práve v strede cyklu, takže mi urobil medzi iným aj sono a zistil, že nemám dozretý žiadny folikul, čiže tým pádom nemôže dôjsť ani k ovulácii. Povedal, že to sa dá liekmi upraviť. Na ďalšiu kontrolu bolo treba priniesť manželove čerstvé spermie v sterilnej nádobke. Museli sme ich doniesť cca do 1,5 hodiny.

Priamo v ambulancii ich prezrel pod mikroskopom a skonštatoval, že manžel je v poriadku, takže chybu treba hľadať u mňa. 
Čo sa týkalo bolesti pri menzese, objednal ma na diagnostickú laparoskopiu, pretože mal podozrenie na endometriózu. Jeho tušenie sa po laparoskopii potvrdilo. Mala som endometriózu II. stupňa s početnými ložiskami v brušnej dutine. Ložiská mi vyrezali a nasledovala polročná hormonálna liečba, pri ktorej som mala navodenú umelú menopauzu. Pri laparoskopii mi prezreli aj vajíčkovody a tie boli našťastie priechodné. 

Čakala som na menštruáciu, ako na zázrak

Každý mesiac som chodila na injekciu, ktorou mi zastavovali menzes. Niekto by si povedal, že pol roka bez menzesu je super, ale mne sa to zdalo veľmi dlho, pretože túžba po bábätku sa tým pádom zase oddialila. K tomu sa pridali návaly tepla a ostatné príznaky prechodu. Ledva som čakala, kedy sa to skončí. Po poslednej injekcii mi mal menzes prísť do 70 dní. Lenže nie a nie ho dostať.

Už som sa bála, že zostanem v prechode navždy. Nikdy som tak netúžila dostať menštruáciu ako vtedy. Znamenalo by to, že liečba sa skončila a my môžeme začať pracovať na bábätku. Nakoniec som sa menzesu spontánne nedočkala, doktor mi ho musel vyvolať hormonálnymi liekmi. 

Moje nádeje zomierali

Endokrinologické vyšetrenie potvrdilo aj anovuláciu (neprítomnosť ovulácie) a nízky progesterón v druhej polovici cyklu, takže sa začala liečba na podporu ovulácie. Znamenalo to ďalšie užívanie hormónov. Ale všetky tie lieky mali aj jednu výhodu. Konečne som pribrala. Pretože predtým som vážila len 47 kg a nijako sa mi nedarilo pribrať. N

a moje aj doktorovo prekvapenie som hneď po prvom stimulovanom cykle otehotnela. Radosť nemala konca. Tak veľmi sme sa z toho tešili, že sme to hneď vytrúbili celému svetu. Lenže prišla kontrola v 7. t. t. a doktor mi oznámil, že tam nevidí akciu srdiečka. Mala som prísť na kontrolu o týždeň. Bolesti som však nemala a vôbec som nekrvácala. K lekárovi som chodila tri týždne a moje nádeje zomierali po každej kontrole.

Keď sme išli raz od doktora autom domov, v rádiu hrali moju predtým obľúbenú pieseň s názvom Úplné zlyhanie srdca. Bolo to znamenie. Odvtedy pri tej pesničke plačem... 

V 11. týždni ma čistili. Moja diagnóza znela zamĺknutý potrat. Fyzickú bolesť som nemala žiadnu, ale psychická bola strašná. V tom čase neplánovane otehotnela moja sestra. Na každú tehotnú ženu som sa pozerala s hrozným žiaľom. Ale čo už, verila som, že sa to opäť podarí.

Zas od začiatku. Nevzdám to!

Medzitým sme mali trojmesačnú pauzu, aby sa maternica trocha zregenerovala. Skúšali sme aj rôzne alternatívne spôsoby liečby. Napr. liečiteľstvo, klasickú homeopatiu, meranie bazálnej teploty, ovulačné testy... Ale hlavne mi pomohla viera v Boha.

Po trojmesačnej prestávke nasledovalo znova endokrinologické vyšetrenie, pri ktorom mi zistili ešte aj zníženú funkciu štítnej žľazy. Hormonálne lieky na štítnu žľazu už budem brať do konca života. A znovu ten istý kolotoč. Stimulácia cyklu, ďalšie hormóny.  Na 13. deň cyklu som mala prísť na folikulometriu, či mi dozrel dostatočne veľký folikul. Lenže to vychádzalo na nedeľu.

V pondelok už mohlo byť neskoro, lebo by mohol dovtedy folikul prasknúť, a tak si ma lekár objednal na nedeľu. Našťastie má súkromnú ordináciu hneď vedľa svojho domu, takže mi vyšiel v ústrety. Povedal, že vajíčko je pekne dozreté, pichol mi injekciu na prasknutie a vraj sa do 24 hodín máme s manželom posnažiť. Lenže poznáte to, keď má byť milovanie na povel, tak sa vám akurát vtedy nechce.

 S mužom sme sa v ten večer pochytili, lebo on vraj nie je robot. Mne sa nechcelo tiež, len ma štvalo to, že som zbytočne hltala hormóny. Takže „ťuťu-muťu“ bolo až na druhý deň ráno. V kútiku duše som dúfala, že to ešte nebolo neskoro...

Najkrajší dar je dieťa

Dva dni nato som išla znova na sono. Doktor povedal, že vajíčko prasklo a že ak mal manžel dobrú mušku, tak by to mohlo vyjsť.Tehotenský test som si robila už na 26. deň cyklu. Samozrejme, že som si kupovala vždy tie najcitlivejšie, čiže aj najdrahšie testy. Boli tam slabé dve čiarky.

Ale bála som sa ešte tešiť. Hneď som volala doktorovi. Viete, čo mi povedal? Že si mám dať pol deci... Myslel to samozrejme zo žartu. Nasadil mi lieky na udržanie tehotnosti a o tri týždne som sa mala prísť ukázať. To už malo byť aj na sone niečo vidieť. Stále som sa modlila, aby bolo bábätko živé a aby mu bilo srdiečko. 

Ultrazvuk potvrdil, že bábätko žije, srdce mu bilo ako zvon. Keď mi ho doktor ukázal na obrazovke, tak som normálne plakala. Ale po predchádzajúcej zlej skúsenosti sme tehotenstvo tajili až do konca tretieho mesiaca. Rodine sme to povedali rovno na Štedrý večer. Ako darček sme im zabalili moju tehotenskú knižku. Bol to pre nich najkrajší dar.

Veľmi sme sa tešili z rastúceho bruška, z prvých „kopancov“... Tehotenstvo síce tiež nebolo bezproblémové, mala som tehotenskú cukrovku, bábätko zaostávalo v raste, bolo otočené koncom panvovým... Mesiac pred pôrodom som preležala v nemocnici. Nakoniec sa nám narodilo krásne dievčatko Ninka.

Viem, že všetko, čo sme podstúpili, stálo za to. Napriek endometrióze, anovulácii, nízkemu progesterónu, zníženej funkcii štítnej žľazy... sa nám to aj tak podarilo. Chcem povzbudiť všetky ženy, aby sa nevzdávali. Skoro všetky moje kamošky, s ktorými sme sa spolu liečili, sú už tehotné alebo už majú detičky. 

Skôr či neskôr sa to určite každej podarí. Len tomu musíte veriť. 

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: