tehotensky test

Nedodržaný plán

18.2.2012 v kategórii Snažilky, autor Mirka P.

Ďalší zo snažilkovských príbehov našich čitateliek...

Nakoľko cesta za bábätkom môže byť zložitá nielen kvôli zdravotným problémom, rozhodla som sa vám napísať svoj príbeh. Som človek, ktorý si rád všetko plánuje a cíti sa nesvoj, keď mu to nevyjde. A presne toto bol prípad môjho bábätka.

Život šiel úžasne, stredná škola, vysoká škola, svadba s prvou láskou v 4. ročníku, nástup do práce, sľubne sa rozvíjajúca kariéra... V 25 rokoch som plánovala svoje prvé dieťa a byť s ním doma aspoň tri roky, najlepšie hneď aj druhé. A vtedy sa v našom manželstve objavil prvý vážny rozpor... Môj manžel mi oznámil, že deti najbližších desať rokov nechce... Do 35 rokov som rozhodne čakať nechcela, pridružili sa ďalšie problémy a nasledoval rozvod.

Nový začiatok

Bola som v situácii, že nebolo mať s kým bábätko. V 25-ich rokoch sa mi zdalo, že všetci sú už popárovaní a ja zostanem sama. Ale šťastie sa na mňa po dvoch rokoch usmialo a stretla som svojho súčasného muža. Znamenalo to síce sťahovanie z môjho rodného mesta, a dokonca aj do iného štátu, lebo vzťah na diaľku predsa len nie je to pravé.

Dala som v práci výpoveď a skočila do veľkého neznáma. Nasledoval viac ako ročný súboj s úradmi, že som neškodný cudzinec, ktorý môže na Slovensku žiť – cudzinecká polícia, pohovory, či som dobrý a „sporiadaný“ občan, vyšetrenia na cudzokrajné choroby a pod. Čo keby som z Českej republiky doniesla nejakú exotickú chorobu? Ďalej zariadiť novú prácu, naučiť sa nový jazyk – aj keď si rozumieme, v povahe mojej práce je veľa písať a v tomto sa naše jazyky veľmi líšia, kúpiť spoločný byt, splácanie hypotéky a zariaďovanie prázdneho bytu, svadba.

Práca alebo dieťa?

V 28-ich rokoch sme sa začali intenzívne snažiť o bábätko, ale stále akosi neprichádzalo. V práci začali prichádzať dobré ponuky, ale vzhľadom na to, že sme chceli bábo a že to nebola práca, ktorú by som mohla vykonávať tehotná bez zdravotného rizika, ponuky som odmietala s odôvodnením, že naša prvá priorita je bábätko.

Po dvoch rokoch márneho snaženia som prijala prvú manažérsku pozíciu, ku ktorej bolo ako „dva v jednom“ pribalené lídrovanie projektu spolu s cestovaním po celom Slovensku. Štyri dni v týždni som bola mimo naše mesto a spávala po hoteloch, zvyšné tri dni som pracovala na počítači v práci aj doma. Naskočila som na nesprávny vlak a ten vytúžený nie a nie dostihnúť...  Vtedy sme si s mužom povedali „dosť“, ideme intenzívne zisťovať, prečo stále iba po bábätku túžime. Výsledok bol jasný a pre nás zdrvujúci – naša jediná šanca je umelé oplodnenie (IVF). Bolo nám jasné, že na otehotnenie a ešte aj pri IVF je potrebný pokoj, a nie to moje večné harcovanie po diaľnici tam a späť. V práci som oznámila, že dokončím bežiaci projekt a chcem už pracovať iba v našom meste. Bolo to aj pre mňa pokušenie – úspešná kariéra, ponuky manažérskych postov, veľký zárobok, to všetko sú veľké lákadlá, navyše keď výsledok IVF je neistý. No vedeli sme, čo je pre nás najdôležitejšie a šli sme si za svojím cieľom.

Čakanie na ortieľ

Prvý pokus IVF nevyšiel, všetko bolo v poriadku až do poslednej fázy a potom sa niečo pokazilo – už sme boli presvedčení, že čakáme dvojičky, a zrazu opäť nič. Druhý pokus však vyšiel, konečne tehotenský test v mojich 34-ich rokoch ukázal vytúžené dve čiarky. Vydýchli sme si s naivnou predstavou, že všetko už bude v poriadku.

Tehotenstvo som znášala bez problémov, žiadne nevoľnosti, v práci som v pohode robila až do nástupu na materskú, cítila som sa dobre. Potom prišlo podozrenie na Downov syndróm z krvných testov, na odber plodovej vody sme nechceli ísť, každé zvýšenie (hoci len malé) rizika straty nášho drobčeka sa nám zdalo nemysliteľné. Pravdepodobnosť genetickej poruchy však bola vysoká, a tak som predsa len s malou dušičkou nastúpila do nemocnice na odber plodovej vody. V noci som sledovala každý pohyb bábätka v mojom bruchu a strašne sa bála, aby neprišli žiadne komplikácie. Potom nasledovalo 14 nekonečných dní, kedy sme čakali na ortieľ. S bijúcim srdcom manžel volal ohľadne výsledku. Všetko dobre dopadlo, oznámili nám, že náš chlapček bude dievčatko, a zdravé.

Čo má prísť, príde...

Zasa sme sa vrátili na obláčik s názvom „všetko je OK“, už sa nič nemôže stať. Krátko pred pôrodom ma však poslali na predoperačné vyšetrenia kvôli cisárskemu rezu. Opäť panika, prečo cisársky? Veď sa cítim dobre, niečo nie je v poriadku?

Po vysvetlení, že kvôli môjmu veku je to preventívne opatrenie „keby niečo“, som sa upokojila, obehala všetky vyšetrenia a čakala na plánovaný nástup do pôrodnice. Toho som sa však nedočkala, naše malé dievčatko sa rozhodlo ísť na svet skôr a v júli 2008 sa nám narodilo naše vytúžené dieťatko a ako bonus nešlo o cisársky rez, takže bračeka môžeme skúsiť vybojovať skôr.

Trpezlivosť ruže prináša – mne priniesla úžasného manžela, ktorý stál celú dobu pri mne,  a pohodové, zdravé bábätko. Teraz môj deň vôbec nebeží podľa plánu, šéfuje u nás štvorkilové klbko, ale som spokojná, maximálne šťastná a nadšene vstávam v akýkoľvek neplánovaný čas k nášmu drobčekovi.

Verím tomu, že keď si človek niečo skutočne praje a nepochybuje o tom, splní sa mu to. Skôr či neskôr to príde, možno inou cestou, iným spôsobom, ale príde...
         

Aká bola vaša cesta k vytúženému tehotenstvu? Napíšte nám svoj príbeh na twiggy@mamaaja.sk!

Môže vás zaujímať:

Túžba po domove
Túžba po dieťati z domova
Naše snažilkovanie


Komentáre