Očami mamy: bábätko - uzlíček radosti
Je tu niekto, kto nám bezhranične verí a dôveruje, niekto, kto od nás potrebuje lásku a istotu...
Mám v živej pamäti dátum, keď sa narodil môj syn. Držala som v náručí ten bezbranný uzlíček, ktorý sladko spinkal, ktorý mi veril a ktorý tak zbožňujem.
Dieťa je možnosť pre lepšiu budúcnosť. Čo to znamená? Začína nový život. Už nie sme dvaja, ale traja. Je tu niekto, kto nám bezhranične verí a dôveruje, niekto, kto od nás potrebuje lásku a istotu.
Je to naša budúcnosť, lebo len na nás záleží, ako ho vychováme a čo z neho bude.
Bude lekár? Bude murár? Nad tým len môžeme polemizovať, lebo aj keď teraz sladko spinká a má len niekoľko dní, budeme vždy chcieť, aby bolo šťastné a s úsmevom ho budeme vo všetkom podporovať.
Zaujme vás: Príliš mladá na materstvo?
Bábätko
Bábätká, tie malé uzlíčky, sú nádherné, voňavé a dokonalé. Je to taká malá dokonalosť vo veľkom svete. Tie malé pršteky, noštek, ušká. „Je to čas, ktorý si treba užiť“, počula som zo všetkých strán. Je to pravda, dieťa je malé a závislé od vás určitý čas. Potom v ňom ožívajú všetci čertíci. Hovorí sa - malé deti, malé starosti. Neviem, mám ešte malé dieťa, ale myslím že je to pravda. Keď je dieťa maličké, do roka potrebuje papať, prebaliť a spať. Potom toho pribúda: hrať sa, tvoriť, všade naň dávať pozor, lebo je čoraz zvedavšie a čím je staršie, je toho viac. Potom nás už nepotrebujú, ale my sa staráme aj tak. Ostávame stále matkami a ony našimi deťmi.
Zaujme vás: Očami mamy – Kedy bude druhé?
Keď som prišla s mojou ratolesťou domov, položila som ho do postieľky a hľadela som naň. Hlavou mi prebleslo mnoho nevypovedaných otázok. Čo teraz? Aká budem mama? Vychovám ho dobre? A ešte mnoho iných...
Materstvo
Časom som prišla na to, že byť matkou je úžasné. Počas prvého roka som ešte externe študovala, tak ani neviem, ako plynul čas. Len som dojčila, prebaľovala, varila a učila sa a medzi všetkým som sa hrala so synčekom. Musím povedať, že to boli milé časy. Môj synček bol úžasný. Všetko som stihla, aj starať sa oň, aj dokončiť diplomku a urobiť štátnice. Nesmiem zabudnúť na moju večnú podporu, môjho manžela, bez ktorého som nevedela a ani si neviem svet predstaviť. Veľkú pomoc mi poskytli aj starí rodičia, ktorí neúnavne k nám chodili kočíkovať, či hrať sa so synčekom.
Čas letí...
Ani sa nenazdáme a deti nám rastú, začnú chodiť, rozprávať, upratovať, opravovať. Všetky tieto činnosti menia náš život. Zrazu sa z uprataného bytu stane herňa v každej izbe. Deti sú od nás závislé a všade, kde sme my, sú aj oni a ich hračky. V kľude vypiť kávu? Nemožné, treba dávať pozor, či ju ten drobec nevyleje. Vlastne treba dávať pozor stále, hlavne keď je dlho ticho. Oddýchneme si až keď dieťa únavou padne do postieľky a spí.
Vtedy zase stojíme nad postieľkou, aspoň ja a vzdychám, aký je zlatý, keď spí. Viem, že ráno mi dá budíček o šiestej a odvtedy sa deň nezastaví, až pred obedom, keď na hodinku zaspí a večer o ôsmej, keď už pôjde spať. Dovtedy sa hráme, pozeráme rozprávky, spievame, tancujeme, čítame knihy, podnikáme nekonečné prechádzky po vonku a potom s plačom ideme domov, lebo môj syn by bol vonku od nevidím do nevidím.
Večer padám od únavy hodinu po synovi do postele aj ja. Manžel večer dorába ešte niečo do roboty.
Sú to nádherné chvíle, ale vyčerpávajúce. Väčšinou sa pozastavím nad myšlienkou, ako ďalej a čo ma čaká o rok, o dva, keď pôjde do škôlky, či do školy. Ako zvládneme pubertu? Pozastavím sa nad tým, že moje myšlienky patria hlavne môjmu synovi a už nie mne ako kedysi, keď som plánovala kozmetiku, kaderníka, dovolenku, ...
Taký je osud matky, prvoradé sú deti a potom tí ostatní...
Prečítajte si tiež: Žena doma: Obdivujem ťa!