Svokra – alebo jedno z troch...

PhDr. Petr Šmolka | 5. január 2017
Svokra – alebo jedno z troch...

Čeština vraj pozná len tri slová začínajúce na „tch“. Tchýne, tchán a potom ešte výraz pre jedno spravidla nie príliš voňavé zvieratko.

Keby som si so svojimi skúsenosťami musela niekoho z nich vybrať za spolubývajúceho, potom by ono zvieratko určite nebolo úplne bez šance. Mne však zlovoľný osud miesto neho nadelil pani svokru.

Takmer svokra (pred svadbou)

Pred svadbou vyzeralo všetko celkom nádejne. Aspoň navonok ma prijala za svoju. Už niekoľko rokov vdova, Pavol bol jej jediný syn, predsa nepôjdeme do nejakej bytovky za nekresťanské peniaze, keď ona nám môže uvoľniť celé poschodie v ich vilke. Byt 3 +1 so všetkým príslušenstvom budeme mať len a len pre seba.

Prvé obláčiky sa objavili, keď sme si ten „náš“ bytík chceli zariadiť podľa svojho. Pani svokra nám dala jasne najavo, že všetko zostane tak, ako bolo. Ten nábytok je predsa z poctivého prvorepublikového dreva, prečo by sme mali žiť v nejakej bohviečím škodlivým napustenej drevotrieske.

Svokra v plnej zbroji

Už čoskoro nešlo o obláčiky, ale o poriadne búrkové oblaky. Pani svokra mala, pochopiteľne, kľúče od nášho bytu (čo keby horelo?), občas mi zarovnala veci v skriniach (už sa na ten môj neporiadok nemohla pozerať), najmenej trikrát do týždňa sa objavila v čase večere vyzbrojená plnými hrncami (predsa Pavol nebude jesť tie moje minútky a polotovary).

Väčšinou sa zdržala dlho do noci (tá naša televízia má akosi väčšiu obrazovku a ona je rada medzi ľuďmi, čo na tom, že sme sa chceli pozerať na niečo úplne iné!). Vo výpočtoch podobných schválností a iných výmyslov by som dlho mohla pokračovať.

Asi vás ale bude skôr zaujímať, čo na to Pavol. Práveže nič, alebo skoro nič. Ani jemu neboli matkine vpády milé, ale nemal to srdce  poslať ju do patričných medzí, prípadne ešte niekam inam.

Dá sa povedať, že v tom lietal ako haluška v bande, snažil sa žehliť naše spory a s obomi byť zadobre, so mnou i mamou. Teraz som v treťom mesiaci, vôbec si nedokážem predstaviť, že by som do tejto atmosféry mala priviesť na svet dieťa. Pani svokra by určite vedela všetko najlepšie, čo je preňho dobré a čo zlé, ako mám dojčiť, ako ho obliekať.

Keď ani klasik nepomôže

V mene dnes tak zdôrazňovanej korektnosti by som mal asi dodať, že je aj mnoho naozaj zlatých svokier. Pokiaľ vám však náreky pani Evy pripadajú povedomé, potom vám nezostane, než sa pokúsiť nájsť nejakú účinnú obranu. U klasikov žiadnu inšpiráciu ale nehľadajte! To len pre prípad, že by vás zaujalo napríklad také „Skrotenie zlej ženy“. Znalci Shakespeara potvrdia, že o svokru v ňom nejde ani náhodou. Sľubnejšou zbraňou môžu byť vhodne zvolené a dôsledne presadzované pravidlá. Zmieňme aspoň tie základné:

Koalícia s manželským partnerom by mala mať vždy prednosť!

Nielen Pavol, ale aj mnoho ďalších podobne postihnutých, sa naivne snaží hrať úlohu akýchsi arbitrov a zmierovacích sudcov. Aj cesty do pekiel, ako je známe, sú dláždené tými najušľachtilejšími úmyslami. Toto je jedna z nich. Výsledok je vcelku ľahko predvídateľný. Skôr či neskôr sa na samozvaného zmierovača nahnevajú obe strany. Z daného pravidla je snáď len jedna výnimka – keby sa náhodou váš manželský partner rozhodol pristúpiť k fyzickej likvidácii niektorého z vašich rodičov.

Už od začiatku musí byť jasné, že ide o dve samostatné rodiny!

Je potrebné určiť a rešpektovať hranice. Aby bolo jasné, kde končí teritórium jednej rodiny a kde začína priestor tej druhej. Akýkoľvek vpád na výsostné územie druhej rodiny by mal ctiť pravidlá bežných návštev (pozvanie, zaklopanie alebo zazvonenie, čakanie na výzvu k vstupu...). Je vhodné oddeliť aj finančné hospodárenie, vrátane varenia, stolovania a trávenia večerov.

Jasné pravidlá musia mať i plnenie spoločných povinností.

Kto, kedy a ako sa bude podieľať  na udržiavaní poriadku v spoločných priestoroch, podľa akého kľúča sa budú deliť náklady na opravu a údržbu domu (bytu), kto sa postará o záhradu, kto o odpratávanie snehu, či opadaného lístia atď.

Milovať sa nemusíme, stačí vzájomný rešpekt a korektné vzťahy.

Mieru vzájomnej blízkosti, vrátane toho, ako sa budeme oslovovať, koľko času budeme spolu tráviť, by mal určovať ten zdržanlivejší. Je nezmyselné trvať na tom, aby nám nevesta hovorila „mama“, keď pre ňu ide o oslovenie, ktoré by voči svokre nevypustila z úst ani keby ju lámali na kolese (nevestu, nie svokru). Analogicky je potrebné pristupovať aj k spoločne trávenému času. Menej je niekedy (častokrát) viac!

Obe strany majú právo požiadať druhú o pomoc, obe majú právo ju odmietnuť!

Od výpomoci v domácnosti, napríklad až po stráženie vnúčat. Toto sa ale netýka údržby spoločných priestorov, tam by mali nastúpiť vyššie zmienené pravidlá.

Nevyžiadaná pomoc je vždy vnímaná ako kontrola!

Alebo - za dobrotu , na žobrotu! Obzvlášť svokry nadmerne sa starajúce a činorodé bývajú v uštedrovaní nevyžiadanej pomoci značne nemilosrdné. Tu upracú, tam povysávajú, tam vlastnou rukou uháčkovanú dečku obdarujú (ale beda, ak by až do skonania vekov netrónila na tom parádnom príborníku!). Tak veľmi sa snažia a vďaky sa nedočkajú!

Prečítajte si tiež: Výber mena pre naše dieťa - hlavolam pre svokru

Súžitie s rodičmi ženy je ľahšie ako s rodičmi muža!

Nielen preto, že matka s dcérou sa ľahšie znesú, než nevesta so svokrou v otázkach bežného rodinného (jeden z najčastejších zdrojov konfliktov). Ale aj preto, že len máloktorý svokor bude zaťa považovať za potencionálneho rivala, ktorý by mohol ohroziť jeho manželstvo. Zatiaľ čo nejedna svokra môže byť trošku nesvoja, keď jej muž až nápadne sleduje onú, v negližé po byte či dome pobehujúcu nevestu.

Súžitie v rodinnom dome je, paradoxne, ťažšie než v malom byte!

Už preto, že druhý typ koexistencie býva vnímaný ako provizórne, núdzové riešenie, ktoré úplne automaticky vyžaduje určité dočasné obmedzenia a pravidlá. Dva samostatné byty vo vile, či rodinnom dome ale vnímame často skôr ako doživotný stav bez možnosti udelenia milosti.

Neprehliadnite: Fenomén zvaný svokra

Prevažná väčšina pravidiel platí i pre rodiny, ktoré nie sú nútené obývať spoločné teritórium!

Navyše pristupuje i dôležitosť nájsť pre všetkých prijateľnú frekvenciu vzájomných kontaktov, ako aj ich trvania. Je predsa len rozdiel, či sa svokrovci raz za dva týždne zastavia na kávu a bábovku, alebo pokiaľ sa síce zastavia raz do mesiaca, ale ani v časoch keď už „ryby smrdia od hláv“ ich ani v najmenšom nenapadne, že by po troch – štyroch dňoch pobytu bolo pomaly vhodné myslieť  na cestu domov.

A ešte niečo o svokrách:

Dajme svokrám šancu!

V podobnom tóne by sme mohli ešte dlho pokračovať. Ale pozor! Kde inde, než na našom vzťahu s rodičmi a svokrovcami, sa naše deti môžu naučiť, ako sa dospelí ľudia správajú k svojim rodičom. Aby nás o niekoľko rokov, keď my budeme starí, nepríjemne neprekvapili! Dobre fungujúce vzťahy so svokrovcami sú pre naše deti dobrou školou. Nehovoriac o praktických výhodách spojených napríklad aj so vzájomnou výpomocou.

 

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: