Slzy po pôrode

Odvtedy som mala sen, sen sa stal plánom a plán dostal názov – „Šestonedelie – zabudnuté obdobie v živote ženy“. Pri zrode bola skvelá mama Ľubka Lapšanská a dobré sudičky v podobe Slovensko-českého ženského fondu. A zrazu to bolo tu, teda presnejšie Elisabeth bola tu, na nedávnej konferencii v Poprade.

Kniha Slzy po pôrode je venovaná psychike čerstvej mamičky. Prináša kaleidoskopický pohľad na obdobie tesne po pôrode. Na jeho organizačnú i emocionálnu náročnosť, na neustále sa stupňujúci tlak na dokonalú, samostatnú multifunkčnú ženu – matku – vychovávateľku budúcej generácie. Na silnejúci pocit izolácie, osamelosti a vylúčenia zo sveta „dospelých“ („ja už viem len o plienkach a mlieku rozprávať“). Prináša tiež pocit úľavy, že ak sa vám „to“ deje, ak vás príchod dieťaťa na 120 % neoblažil, nie ste „zlá“. Ste len unavená, preťažená, chronicky nevyspatá a pravdepodobne aj hladná. Prináša aj oslobodzujúce odporúčanie: „buďte sama sebe najlepšou priateľkou, tá by si s vami dala kávu, poklábosila a nikdy nebude hodnotiť, či máte požehlené a utretý prach“. 

Prečítajte si: Prvé týždne po pôrode: čo sa deje vo vašom tele?

· Aký majú vlastne matky problém? Strácajú matky rozum, alebo sú podmienky, za ktorých privádzame na svet deti, to, čo nie je v poriadku?

· Ako napĺňa medicínska a sociálna starostlivosť o ženy v tejto fáze ich reprodukčného života vnútorné potreby matiek? 

Od individuálneho osudu vedie cesta k rozvoju spoločnosti ako celku. Môže byť humanita bez hormónov lásky a silnej väzby medzi matkou a dieťaťom stále humanita?

Ak sa bližšie pozrieme na fyziológiu pôrodu, vidíme, že aktívnou súčasťou pôrodnej činnosti je mozog, hlavne jeho „staršia“ časť, ktorú máme spoločnú s cicavcami (hypotalamus, hypofýza...). Uvoľňuje hormóny oxytocínovej skupiny (z gréčtiny: okus = rýchly a tokos = pôrod) – sťahujúce maternicu, endorfíny – bolesť zastavujúce a euforizujúce hormóny, prolaktín (pro = pre a lacte = mlieko) spúšťajúci ochraňujúce správanie a hniezdiaci inštinkt. V špecifických prípadoch adrenalín  (útok alebo útek), ktorý pomáha matke pri vytlačení bábätka, ale v zlom okamžiku (pri strese matky) môže priebeh pôrodu utlmovať. Tento koktail hormónov spolupracujúcich pri pôrode sa tiež nazýva „hormóny lásky“, pretože nás sprevádza všetkými obdobiami lásky – pri milovaní, pri dojčení, ale aj v sociálnom živote – všade, kde sa dostáva k slovu vzájomný vzťah (zdieľanie príhod, radosti, jedla...). Ich funkcia však samozrejme pri pôrode nekončí, zvýšená hladina týchto hormónov pomáha prežiť matke a dieťaťu aj bezprostredne po pôrode: 

· pomáhajú spúšťať laktáciu (a tým okrem plnohodnotnej výživy aj kolonizovať črevo bábätka probiotickými baktériami a posilniť jeho imunitu);

· pomáhajú zavinovaniu maternice (a znižujú krvné straty a riziká popôrodných komplikácií pre matku);

· a čo je prvoradé: toto je začiatok príbehu lásky – nie romantickej lásky, ale oveľa silnejšej dlhotrvajúcej lásky bez podmienok, bezpodmienečnej lásky. Mama a jej bábätko sa zaľúbia do seba, spoznajú sa, spúšťa sa ochraniteľské správanie. Je to jedinečný moment, vzniká spätosť, ktorá by sa snáď dala pripodobniť k závislosti, vytvára sa primárna väzba a od jej sily závisí ich vzájomné prežitie.

Aké sú predpoklady na takto dobre synchronizovanú produkciu hormónov? Aké sú nevyhnutné podmienky fyziologického pôrodu, narodenia a neprerušovaného prvého kontaktu medzi matkou a jej dieťaťom? 

Takto vyzerajú okamihy pôrodu a narodenia, kedy sa extrémy sveta stretávajú. A práve pôrod v súkromí je fyziologická príprava na čas po pôrode, funguje ako ochrana matky do budúcna a hojí jej traumy. 

Ale Elisabet Geisel sa pýta: „Videli ste niekedy rodiť matku za týchto podmienok? Čo sa v skutočnosti deje a voláme to „normálny“ pôrod?“

A sama si odpovedá: „Súkromie a fyziológia pôrodu sú neznáme, množstvo zásahov mení každý pôrod na medicínsku udalosť. Ak to nie je cisársky rez, tak epiziotómia spôsobí porušenie jej tela. Urýchľovanie, poloha na chrbte, ruptúra plodových obalov znižuje spontánnu produkciu vlastných hormónov a zhoršuje bolesť – lieky na zníženie bolesti či EDA sú nevyhnutnosťou. Ľudia kričia, sú nahnevaní a spôsobujú, že sa matka cíti stále horšie...“

Výsledok: žena je kontrolovaná cudzími ľuďmi, hi-tech prístrojmi, ktoré „vedia lepšie posúdiť, či rodí, ako ona sama“, telesná integrita je narušená a niektoré zásahy hraničia so sexuálnym zneužívaním. Dieťa, ktoré položia do jej náručia o niekoľko hodín neskôr vyzerá ako cudzinec. Je skutočne jej? Fyziológia šestonedelia nemôže nastať, dojčenie začína s veľkými problémami. Prechod a adaptácia na nový život s dieťaťom budú veľmi sťažené až nemožné...

A tu E. Geisel prináša nový pohľad na problematiku popôrodnej depresie: ak sa na tento typický scenár, ktorý niekto nazýva „normálny“, pozrieme bližšie, nie je to celé naopak? 

Nie je popôrodná depresia normálnou reakciou – pokusom zvládnuť poškodenie, ku ktorému došlo počas pôrodu? Nie je to špecifická posttraumatická stresová porucha, ktorá postihuje matky po pôrode? Potrebujú matky v moderných podmienkach pôrodu všetku svoju racionalitu, pocit zodpovednosti, aby prekonali narušenú fyziológiu pôrodného procesu?

Môže vás zaujímať: Baby blues alebo popôrodná depresia

Ako napĺňa medicínska a sociálna starostlivosť o ženy v tejto fáze ich reprodukčného života vnútorné potreby matiek? 

Ďalšou bezprecedentnou výzvou pre matky po pôrode je, podľa E. Geisel, ich situácia v modernej spoločnosti. Nikdy v minulosti neboli matky také osamelé. Samé počas dňa, samé počas týždňa. Matky vždy mali mamu, babicu, priateľku, niekoho zo širšej rodiny po svojom boku. Meno pre túto osobu je „alomatka“ (alomother), osoba, ktorá čas od času nahradí matku na krátky čas, aby si ona mohla oddýchnuť, najesť sa, robiť niečo iné. Na alomatku sa mama mohla spoľahnúť, dôverovať jej. V súčasnosti je väčšina nových mám osamelých so svojím dieťaťom celý deň a je samozrejmé, že táto situácia je zdrojom stresu.

Paradoxne otcovia, ktorí boli v dobrej viere, aby sa posilnil vzájomný vzťah manželov, pustení do pôrodníc, v čase, keď ich nové matky potrebujú najviac, nie sú vždy schopní ponúknuť pomocnú ruku. Ak majú navyše záujem o skoré obnovenie sexuálneho života, môžu byť pre matku len ďalším faktorom stresu.  

Počas tehotenstva a pôrodu je žena veľmi bedlivo medicínsky sledovaná. Málokedy sa jej však dostane to, čo by potrebovala najviac – podporu a súkromie. Po pôrode ju však pomerne rýchlo prepúšťajú domov a pozornosť sa sústreďuje výhradne na dieťa. Poradňa pediatra starostlivo hodnotí, či „robí svoju prácu dobre“. U nás má matka po prepustení z pôrodnice počas šiestich týždňov po pôrode len jednu kontrolu – po ukončení šestonedelia, kde sa hodnotí zavinutie maternice a gynekológ môže dať odporúčanie na plánované rodičovstvo (antikoncepciu). Väčšina žien v tomto období má v centre pozornosti iné záujmy ako sex a môže to na ne vplývať a pôsobiť ako nátlak. Sledovanie psychického stavu matky je ponechané na nej a na jej rodinných príslušníkoch.

V Nemecku starostlivosť o ženu v šestonedelí zahŕňa aj domáce návštevy pôrodnej asistentky, ktorá je školená aby vedela rozoznať prvé znaky popôrodnej depresie a okrem prvej pomoci aj poskytnúť kontakty na adekvátnu pomoc profesionálov. Vznikla sieť centier poskytujúcich pomoc, dokonca nemocnice majú špecializované jednotky pre matku a dieťa. Odvrátenou stránkou tejto rozvinutej siete pomáhajúcich profesií je „normalizácia“ popôrodnej depresie, ktorá sa stáva akceptovaným stavom v šestonedelí. 

Prečo E. Geisel pokladá toto všetko  za dôležite? Prudký nárast popôrodnej depresie by sme mali vnímať ako varovný signál. Nie, naozaj nie je normálne, ak sa ženy takto cítia! To, čo voláme civilizácia, začalo túto pandémiu. Predpokladaný progres priniesol so sebou aj strádanie a bolesť. Nemali by sme zabúdať, že hormonálna rovnováha spoločnosti závisí od toho, ako sa bude spoločnosť vyvíjať. Tisícky rokov je na pleciach žien, aby strážili tok hormónov lásky, ktoré plynú pôrodom, laktáciou... Empatia prináša pochopenie a ochranu duševne chorým, starým, deťom, slabším a vytvára tak prirodzenú protiváhu agresívnemu potenciálu mužov. Sme opäť svedkami, že muži vstupujúci do sveta žien, oberajú ženy o ich silu, zraňujú ich, robia ich choré a dostávajú svet do nerovnováhy.

Ako sa pozeráme na postupné rozširovanie púští na našej planéte, všetko v mene zisku, vidíme tiež postupné vysychanie našich sŕdc. Áno, je tam súvislosť medzi poškodzovaním zdrojov našej planéty Zem a poškodzovaním ženských zdrojov. Ich kapacita lásky je poškodená, a preto sa svet stáva pustejší. 

Pri hľadaní správnej odpovede E. Geisel nabáda: „Mali by sme znova bedlivo skúmať to, čo bolo ustanovené ako „lege artis“ (v súlade so súčasnými poznatkami vedy). Teraz už na základe výskumov vieme, že oxytocín je hormón hanbenia sa, „hanbí“ sa dokonca aj v prítomnosti mužov. Možno by bolo korektné opäť začať hovoriť o výhodách, ale i nevýhodách otcov pri pôrode. 

Pôrodné asistentky by mali znovuobjaviť svoju úlohu asistentky rodičke, nie asistentky pôrodníka. Duly prinášajú tiež novú nádej. Ponúkajú ženám ochranu, porozumenie a podporu. 

Po invázii pôrodníkov, neonatológov, anesteziológov, otcov a mužov – „pôrodných asistentov“ do pôrodnej sály, mali by sme podporovať re-feminizáciu pôrodného prostredia. Mali by sme byť kreatívni, aby utrpenie a slzy žien mali zmysel a hlavne mali koniec! Nesmieme sa vzdávať a láska nakoniec zvíťazí!

Prečítajte si: Existuje recept na príma šestonedelie? alebo Vitajte v klube, mamičky!