S kočíkom v autobuse

22.9.2010 v kategórii Mama, autor Eva foto: iStock.com

U mňa len spomienka na túto tému vyvoláva divné zvieranie v hrudi s pocitom podobným sledovaniu hororu.

Nedávno ma zaujal článok o cestovaní autobusom v tehotenstve.  Ja by som sa však rada povenovala téme "cestovanie autobusom s detským kočíkom", čo je aspoň pre mňa kapitola života s názvom Ťažké časy.

Mnohé z vás máte to šťastie a s kočíkom ste autobusom necestovali nikdy, ak áno, máte len príjemné spomienky. U mňa len spomienka na túto tému vyvoláva divné zvieranie v hrudi s pocitom podobným sledovaniu hororu.  Po narodení bábätka som asi dva mesiace používala na prepravu našu veteránku škodu 120.  Po tom, ako mi asi 30 km od domu na ceste vypovedali službu brzdy, som vyhlásila toto auto sa samovražedný vrak a viac som sa v ňom neocitla. Ísť v hustej premávke, kruháče, semafory, zápchy a pod. s ručnou brzdou v spotenej dlani - fuj, nikdy viac. Môj najstresujúcejší  zážitok v živote. Neskôr k tejto závažnej poruche na aute pribudli ďalšie, čím sa jeho osud spečatil a my sme boli odkázaní na hromadnú dopravu.

Pokiaľ človek cestuje sám, všetko funguje ako tak normálne, zopár autobusov mi ušlo pred nosom, prípadne  bus ani nezastavil, keď bol preplnený a tie tlačenice, dá sa zvyknúť. S kočíkom je to však trocha iné kafe. Bývame na vidieku, kde nie je lekáreň ani nemocnica, takže cestu do mesta som s kočíkom v autobuse absolvovala nespočetne veľakrát. Spoje sú pravidelné, na to sa sťažovať nemôžem. Problém s veľkým P pre mňa nastal zakaždým, keď na zastávke zastavil autobus typu "diaľkač" - je to typ, do ktorého kočík nedostanete, pokiaľ ste len neboli predvídaví a nekúpili si kočík na mieru autobusovým dverám. Ponuku šoféra, že ma odvezie, len si musím kočík poskladať, som taktne odmietla. Predstavte si mráz -10°C, dvojmesačné dieťa, vymrznutá  mama a kočík, ktorého skladanie by trvalo asi 5 minút, cestujúci pozerajúci sa cez okienko, brr, nechcela som hrať také divadielko.

Ďalší spoj mal prísť asi o 40 minút, s tým, že to mohol byť pokojne ten istý typ s úzkymi dverami... mrznúce prsty na nohách hlasovali všetkými desiatimi proti ďalšiemu čakaniu, takže ďalšiu polhodinku som strávila túrou po krajnici na dosť frekventovanej hlavnej ceste (3km). Kamióny fičiace okolo mňa ma presviedčali o tom, že ak nepriberiem na váhe, do takého hazardu sa už nemám púšťať. Chvíľami som myslela, že ma odfúkne... Šťastne sme došli do cieľa, ale takýto adrenalínový zážitok som sa rozhodla nezopakovať.

Z ďalších zážitkov z cestovania nemôžem nespomenúť jeden - po zaplatení cestovného som bežala ku zadným dverám, aby som naložila kočík do autobusu. Vždy som mala šťastie a cestujúci sa priam predbiehali v ochote pomôcť mi, teraz však autobus zíval prázdnotou, až na šoféra. Vonku bola len jedna mladá pani, tú som poprosila, či by mi nemohla pomôcť s kočíkom. "NIE“, jednoduchá odpoveď, ale bola to jedna z možností, no nie? Nezostávalo mi nič, len ísť opäť za šoférom, ten bol ochotnejší.

Za zmienku by stálo ešte spomenúť aj to, ako po dlhom čakaní na meškajúci spoj (hlavne v zime) zistím, že miesta vymedzené pre kočíky sú už obsadené. Postupne s hromadiacimi sa nepríjemnými zážitkami som začala závidieť ostatným motorizovaným mamičkám ich pohodlné cestovanie. U nás však auto nebolo ešte v pláne.

To, čo spomeniem teraz, rozhodlo o tom, že som kočík odložila do zabudnutia a vymenila ho za bicykel. Synček mal asi dva roky, ešte nechcel veľmi chodievať pešo. Tak  po desiatich krokoch mi vedel zahlásiť, že ho bolia kolienka a proste zostal stáť s tým, že si ho odnesiem, alebo tam zostane. Kočík bol teda mojou záchranou, až do dňa, keď som išla s chlapcom na očkovanie. Po očkovaní niekedy nebolí nič, inokedy zase plačeme až do noci. Teraz to vyzeralo na tú druhú možnosť.  Už cesta na zastávku bola nočnou morou, stačilo mi  predstaviť si ešte nervózneho šoféra s alergiou na uplakané deti a snáď sa dám zaočkovať aj ja...

Ale nie, šofér bol milý, zaplatila som cestovné za mňa, kočík a dieťa s tým, že idem ešte ku zadným dverám a naložím to za pomoci niekoho. Ochotný mladík sa ujal rúčky kočíka a ja som dvíhala prednú časť, ale dvere autobusu nám prekazili nakladanie a privreli kočík v polovici. Vodič si to nevšimol, autobus sa dal do pohybu a prešiel tak s nami asi 5 metrov, vtedy ho prebudili jačiaci cestujúci. Kebyže mám vypovedať, čo sa vo mne dialo, nejde to. Stačilo mi vidieť vypleštené oči cestujúcich a ich krik, u mňa to bol horor zažitý na vlastnej koži. Rebríček najstresujúcejších zážitkov sa v ten deň u mňa zmenil, už na prvom mieste nebola jazda s ručnou brzdou, ale dieťa v kočíku privreté vo dverách autobusu.

Vodič mal zrejme zakrytý výhľad na spätné zrkadielko, možno to spôsobila tá tlačenica, mňa to presvedčilo o tom, že bicykel a poľná cesta bude najvhodnejší spôsob dopravy na najbližšie obdobie. Úplne som autobusovú dopravu neodpísala, bez kočíka sme cestovali s deťmi často a minulý rok sa usmialo šťastie i na mňa, som konečne motorizovaná.

Komentáre