Riadky zúfalej matky: Moje dieťa sa naučí zaspávať v postieľke...

Riadky zúfalej matky: Moje dieťa sa naučí zaspávať v postieľke...

10.6.2016 v kategórii Mama, autor Stella Langová

Rozhodla som sa, že sa moje dieťa naučí zaspávať v postieľke. Predchádzalo tomu pár kopancov, buchnátov, hlavičiek a čo ja viem, čoho... Od môjho potomka, samozrejme. Keďže je už pomerne dlhý a nepomerne divoký, muselo to skôr či neskôr prísť. A teda lepšie skôr ako neskôr...

Prvý večer som prirazila postieľku k našej posteli, aby drobec cítil mamu vedľa seba. Ľahla som si tesne k postieľke a poprosila tatíka, nech mi ho položí do tej jamy levovej. Manžel položil a neviditeľná struna v synovom zadku spôsobila, že razom vystrelil a vzpriamil sa. Pokus číslo dva... Zase tá istá reakcia. Tretíkrát, štvrtýkrát... Dieťa striedavo pol sekundy ležalo a pol sekundy stálo v postieľke. Zhasli sme svetlo (nevidím problém = nie je problém v ďalšom prevedení!). Synak pridal decibely. Nevidím problém = počujem ho celkom jasne. A susedia tiež. Snažím sa odlepiť jeho chápadlá z rámu postieľky. Neúspešne. Keď sa mi podarí jedno, druhé sa okamžite prisosne. Bojujeme pár minút, potom to vzdávam. Ľahnem si a tvárim sa, že spím. Pomedzi paličky postieľky sa mi dve malé ruky snažia odoperovať najskôr nos, potom oči. Odsuniem sa, zase rev. Horná suseda nelení a búcha niečím o podlahu. Super. Som odhodlaná nevzdať sa. Po hodine som spotená ako prasa, Leon ako stádo prasiat. Vymieňam mu vankúš, on v nádeji, že s týmto úklonom ho idem vziať, opäť vstáva a netrpezlivo podupkáva. Keď zbadá, že z presunu na veľkú posteľ nič nebude, zapína sirénu. O ďalšiu polhodinu dieťa spí. Môjho muža odrovnalo už hodinu predtým. Áno, mala som predstavu, že uspím oboch, ale v opačnom poradí...

Druhý večer pritvrdzujem, rozhodla som sa vypustiť aj večerné dojčenie. Je mi drobca aj ľúto, no zároveň už nezvládam, že sa upokojí len na prsníku. Trošku mi to celé pripomína švagrovho kocúra. Ten, keď si zlomil labku a šupli ho do narkózy, zobudil sa nielen s dlahou na labke, ale aj vykastrovaný. Ani Leon netušil, že dnes nielen po včerajšom „úspechu“ zaspí sám, ale aj bez „cici“. Ukladám ho do postieľky. Vyzerá rovnako vydesene ako ten švagrov kocúr v onom momente precitnutia. Keďže som skvelá, ba priam najlepšia mama pod slnkom, s úsmevom spoza chrbta vyťahujem čerstvo zarobené umelé mlieko na dobrú noc. Plastová podoba „cici“ však moje dieťa nepresvedčila a fľaša letí oblúkom smerom ku skrini. Krik. Potme štvornožkujem okolo postieľky ako pes okolo hárajúcej sa feny a snažím sa v duchu vypočítať trajektóriu dopadu. Počítam zrejme nie celkom dobre, pretože v momente na ňu stúpim kolenom a už sa veziem za zvuku vlastného bolestného kvílenia k zemi. Leon kľačí v postieľke a prisahala by som, že v tej tme pomedzi paličky vidím, ako sa rehoce. To moje odhodlanie len posilní, priam gymnasticky vyskočím na rovné nohy, prešupnem sa na posteľ, popri tom zdrapím drobca, dám ho do polohy ležmo a skôr ako sa stihne spamätať, vopchám mu fľašu do úst. Najskôr nesúhlasne zamrnčí, pri tom mu zrejme niečo vytečie do úst. Prvé nesmelé cucnutie.. Druhé, tretie. ON PIJE!!! Aleluja!!! Ako big boss si samozrejme fľašu nechce držať, a tak pasírujem svoje, ehm nazvime to SVALNATÉ ruky pomedzi paličky a držím kŕčovito plastové „cici“. Do toho spievam uspávanky, aj „vstávanky“ (Ja som budík budíček, budiť je môj koníček − paradoxne táto u nás zaberá najviac). Drobec dopije, odhodí fľašu, prevalí sa na druhý bok a spí. Dnes len hodina.

Tretí večer. Otvoríme spálňu a malý sa s rehotom rozbehne k posteli. Našej. Vyštverá sa na ňu a s kľudom Angličana sa natiahne rovno do stredu. Zbadá v mojich rukách fľašu, natiahne za ňou ruky. Stále si myslí, že tam ostane. Ja ale viem, že nie. Ešte pred prvým náznakom protestov končí vo svojej „ohrádke“. Mlieko zmizne v jeho útrobách, ľahne si tvárou ku mne, popreletá nohy aj ruky pomedzi paličky (aby nedajbože nemal viac ako 50 % tela v postieľke) a spokojne zaspáva. A spí pekne takmer do rána.

Čo sa žiaľ nedá povedať o mne. Namiesto toho, aby som si vychutnávala prvú, takmer celú pokojnú noc, prehadzujem byt hore nohami a zúfalo hľadám odsávačku. Popri tom zakopávam o hračky, stúpam na plastové kocky, baletím, cez zaťaté zuby v duchu nadávam hračkám, sebe a mužovi (no a čo, že za nič nemôže, stačí, že je chlap). Našla som ju, žltá plastová spása, moje potešenie, moja záchrana. Skladám ju a začínam pumpovať. Nič. Matne mi začne svitať. Pred viac ako rokom som ju hodila do tej škatule a chcela som ju vyhodiť. Je pokazená. Hádžem prosebný pohľad na čerstvo zobudeného muža. Odmietavo pokrúti hlavou a ukáže prstom na Leona. A tak po megaúspechu rýchleho zaspatia jemne šťuchám do spacieho uzlíka a nútim ho odsať aspoň pár hltov. Ochotne v polospánku mame pomôže a mňa zasa až po okraj zaplní pocit neskutočnej lásky k tomuto malému tvorovi.

Je pol piatej ráno a ja si s pocitom víťazstva a prázdneho prsa líham spať. Leon spí medzi nami. Už som nemala to srdce dať ho naspäť. Za odmenu dostávam ranu pästičkou do čela. Napriek tomu mu dám veľkú pusu na čelo, otočím sa na druhý bok a konečne zaspávam. Takže dobrú noc...

Komentáre