Riadky vrčiacej matky: Náročný deň Mildred Zmätkovej

Stella Langová | 8. apríl 2017
Riadky vrčiacej matky: Náročný deň Mildred Zmätkovej

Dnešný deň bol opäť náročný. Malý sa zobudil mrzutý, ja som tiež nevstala správnou nohou, a tak sa naše vzájomné vrčanie dopĺňalo.

Po raňajkách som šla variť omáčku na cestoviny – cuketovo-paradajkovú, bobák ju miluje. Krpec si zatiaľ v kuchyni vyrobil svoj klasický bojový štandard – povyberal všetko, na čo dočiahol a tváril sa, že tiež „vají“. 
Ani neviem, kedy vytiahol tĺčik na mäso a zlomok sekundy na to letí smerom na mňa prvý úlomok z doteraz nepoškvrneného smaltovaného hrnca. Leon so záujmom sleduje svoje veľdielo, hrniec na neho bojazlivo kuká svojím novovzniknutým čiernym okom.

Kým k nemu priskočím, nechtíkom stihne poriešiť okolie krátera. Diera nabrala obludné rozmery. Napriek tomu to so mnou nič nerobí, podozrivo pokojne odkladám tĺčik a pokračujem v práci. Hrniec som nechala napospas mladému mužovi, už to má zrátané.

Keď nemáte všetko pod kontrolou

Krájam cuketu, paradajky, otváram paradajkový pretlak. Používam taký ten predpotopný otvárač, neviem ho ani opísať. Ostrú časť zaseknem k okraju konzervy a vtedy to príde.

Správne natlakovanie spôsobené pretlakom zrejme z obdobia stredoveku (napriek tomu, že podľa údajov na obale mal s nami pobudnúť na tomto svete ešte aspoň 3 roky) spôsobilo, že pol kuchyne vrátane mojej tváre a dekoltu sú bodkovano červené.

Dieťa má šou, na rozdiel odo mňa mu to pripadá strašne smiešne. Provizórne sa utieram a ďalej varím, chcem to mať čo najskôr za sebou. Druhý pretlak nechávam vzdialený na dĺžku rúk a otváram ho takmer ako sekerou. Našťastie sa výrobca nado mňou zľutoval a tento je v poriadku.

Keďže dieťa už netrpezlivo behá hore-dolu a striedavo ma ťahá za nohu a sťahuje mi nohavice, nechávam varenie cestovín na čas po návrate z prechádzky a narýchlo sa obliekam.
Vzhľadom na príšernú noc, ktorú majú na svedomí stoličky môjho syna, sa rozhodnem, že dnes zakotvíme na ihrisku. Poprosím mladého muža o kúsok strpenia a ešte sa v prítmí kúpeľne rýchlo maľujem.
Prečítajte si: Riadky skvelej matky: Ja ho ucicíkam!

Náladu mi "spraví" pobyt vonku

Keď už je deň bez nálady, nech aspoň vyzerám. A tak zo skrine vyťahujem „slimky“, zatlačím do nich svoje zimné pneumatiky a doplním to celkom dobrým novým tričkom (keďže tie ostatné sú po nehode s práčkou na onom svete). Nooo. Cítim sa celkom k svetu. Šatka vo vlasoch, pekné sandáliky a už si vykračujem. 

Na ihrisku je pár detí, mám rada, keď nie je prepchaté. Trošku sa zarazím, s deťmi sú tam len samí oteckovia, to sa nestáva. Ale čo, kašlem na to, rozhodne otváram bráničku a vplávam medzi nich.

Najskôr hojdačka. Ha. Už vidím, ako na mňa čumia. Stiahnem brucho, vypnem hruď. Len neodpadnúť. Brucho predsa len povolím. Ostatné deti sú v pieskovisku, kam celkom neomylne za pár sekúnd zamieri aj Leon, a tak mi neostáva nič iné, len si ísť sadnúť medzi chlapov.

Už vidím úsmevy, tiež sa usmejem (jáj, Miška, nie si ešte celkom na zahodenie, hen, usmievajú sa. Si CICAAA). 
„Zdravím, ťažký deň?“ s úsmevom sa mi prihovára jeden z nich, ostatní sa zachichocú
„Ale áno, trošku.“ V duchu rozmýšľam, čo ma prezradilo. Kruhy pod očami? Zrejme. Blbé kúpeľňové svetlo, ani som na seba poriadne nevidela, ach.

A tak im rozprávam ako starým známym, čo dnes môj buchtík porobil. O smaltovanom hrnci. O tom, ako „vajil“. A v duchu si hovorím, že nie som ešte za zenitom, dokážem ja chlapov ešte pobaviť, aj vykoktala som sa celkom slušne a zjavne sa zdám byť zábavná.
Po hodine som sa hrdo pobrala domov a hneď som sa cítila sebavedomejšie, lepšie, krajšie. Vôbec mi nevadilo, že mi malý zas vyráža jedlo z rúk a že je opäť raz mrzutý zo zúbkov. Po obede som ho uložila do postieľky, unavený zaspinkal do desiatich minút.

Pomaly som sa prezliekla späť do pohodlných teplákov a letného tielka. Slimky som s úsmevom poskladala do skrine, na ne spokojne položila tričko. Už-už som si chcela sadnúť, že sa začítam do knihy, no nedalo mi to. Zašla som do kúpeľne, zapla svetlo. Chcela som sa pozrieť na tie kruhy pod očami. Sú naozaj také, že ich je tak veľmi vidno? 
...Čakám, kým svetlo naberie tú správnu intenzitu, potom otáčam zrkadlo zväčšovacou stranou smerom k pomyselným vakom pod očami. Divné, ja tam nič nevidím. Tam nie... Zdesene mi vylezú oči. Nie..., ó nie... 

Mne sa zase niečo podarilo

Mildred Zmätková. Na nose, pravom líci a nad ľavým obočím zákerne ticho odpočívajú kvapky nepriateľského pokazeného pretlaku. Rozrehocem sa. Najskôr len trochu, potom už strašne. Malý sa zamrví v postieľke, a tak za ním rýchlo utekám.

Pozrie na mňa, usmeje sa, prestrčí ruku cez paličky na postieľke a spokojne ma pohladká. Cítim, že pre neho som krásna aj v teplákoch, rozťahanom tričku a s divnými bodkami na tvári. Vážení, toto je chlap, pre ktorého sa oplatí žiť...

Prečítajte si: Riadky skvelej matky: Zaslúžim si kopec bobríkov!

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: