Riadky budúcej matky: Hormonálna hojdačka
Tehotné som si nikdy extra nevšímala. Teraz vidím každú jednu a v duchu porovnávam: jej brušisko vs. moje bruško, jej kačacia chôdza vs. moja super chôdza, jej opuchnuté nohy vs. moje zatiaľ neopuchnuté (dokedy?).
Odrazu si všímam. A v duchu hodnotím. A tipujem, ktorá je asi v ktorom mesiaci. A rozmýšľam, či aj ich štart tohto „čarovného a najkrajšieho“ obdobia vyzeral rovnako rozpačito ako ten môj. A či sú V TOM prvýkrát, druhýkrat... A či sú vydaté. A či sú šťastné. Každú jednu sa mi chce zastaviť a pýtať sa a pýtať... Nie je to trápne?
Fakt, že hormóny dokážu človeka naozaj rozhodiť je nepopierateľný. Už to nie som ja. Rozrevem sa pri koncerte Lucie Bílej v telke, lebo som dojatá. Revem, keď sa ma frajer neopýta, či mi nič nechýba. Lebo som dotknutá. Pošlem ho pre zmrzku a kým s ňou príde, už na ňu nemám chuť. Je na nervy, a ja revem. Lebo je na nervy. Zo mňa, čo ani nie som ja. Kto vlastne som?
Hlavu mám neustále zamestnanú. Zaspávam aj budím sa s otázkou: Aký budeš? Budem ťa vedieť prebaliť? Budem sa ti páčiť? Budeš ma mať rád? Budeš šťastný? Zdravý? Na koho sa budeš podobať? Vydrží náš vzťah s tvojím otcom túto veľkú zmenu? Je on pripravený na tvoj príchod? ...a občas, pri každej takejto otázke v hlave, sa rozrevem – lebo neviem. Lebo len dúfam, verím. Lebo je to tak veľmi ťažké, adaptovať sa, nebáť sa.
Nálady mám premenlivé. Hojdám sa, hojdám... Raz som hore, raz dole. Kričím, smejem sa, som šťastná, vzápätí urevaná. Rastiem, rastieš vo mne. A rastie aj moje presvedčenie, že budeme úžasný tím a budeme sa navždy ľúbiť. Budem tu pre teba, navždy. Budeš mojím všetkým, mojou láskou, zmyslom života, inšpiráciou. Vydržím všetko, aj vzostupy, aj pády. Prejdem s tebou naším životom a budem ťa hojdať... Celý život, v mojom náručí. Moje dieťa. Milujem ťa!
(a už zase revem... od dojatia)