Keď materinská láska prichádza pomaly a potichúčky...
Keď sme sa s manželom rozhodovali mať deti, u mňa to bolo skôr o akomsi predstieranom súhlase a prispôsobení... V skutočnosti som totiž po deťoch veľmi netúžila.
Myšlienky na ne sa stále uberali len k akejsi (viac-menej nejasnej) budúcnosti, že hádam raz, niekedy... Kedy konkrétne a ako to naplánovať, to som vôbec nemala premyslené, hoci mi už tridsiatka klopala na dvere, takže by to aj nejaký ten „správny timing“ chcelo.
Ja som však stále rozbiehala kariéru a snažila sa chopiť každej ponúkanej šance. Ak vyhlásili možnosť zapojenia sa do kurzu alebo školenia, bola som prvá, kto sa prihlásil. Práca navyše? Žiadny problém! Chcela som robiť, a pravdaže, aj zarobiť. Iste uznáte, že do týchto plánov sa dieťa akosi „nehodí“. Raz určite, ale nie teraz... hovorila som si stále.
Príbeh Magdalény: TROCHU INÁ rodina
Biologické hodiny? Nepočujem ich
Môj muž bol celkom iného názoru. Uňho už biologické hodiny bili ako o život, a tak mi to aj patrične dával najavo. Neustále naznačoval, prosil, dokonca sa so mnou stavil Ak opäť prehrá jeho obľúbený tím, s dieťaťom počkáme, ak vyhrajú – vyhráva aj on. Kto mal vedieť, že sa im po sérii neúspechov opäť začne dariť?
Som síce súťaživá, prehru doslova neznášam, ale vždy chcem bojovať fér. O.K., prehrala som, takže vysadím tabletky. Napokon, aj tak som počítala s tým, že budem mať problém raz-dva otehotnieť. Aspoň vyčistím svoj organizmus a raz, keď sa moje podvedomie rozhodne, pôjdem do toho... Spokojná, ako som to vyriešila, som sa oddávala láske svojho muža – telesnej i duševnej.
V jedno ráno som sa zobudila a bolo mi hrozne zle... No jasné, oslava u svokry! To bol „geniálny“ nápad napchať sa pečenou husou s lokšami, keď už dva mesiace jem mäso so zeleninou, zeleninu, ovocie a vôbec všetko nízkokalorické. A potom to korunujem mastnou hostinou! ...chodilo mi po rozume a popri tom som výdatne objímala záchodovú misu. Alebo žeby??? Nieee, v žiadnom prípade! Je to tou včerajšou stravou. Dnes budem len na suchároch a čaji. Žalúdok, možno aj žlčník si potrebujú oddýchnuť.
Som tehotná
„No, Alžbetka, môžem vám povedať,“ začal môj lekár. Napätá som čakala ortieľ, ale v tom začala hrať Osudová na jeho mobile a pán doktor sa začal „vykecávať“ s nejakým kolegom. Čo má čo teraz riešiť cudziu ženskú, keď my máme o pol hodinu míting! Konečne zložil. Panebože, a teraz to príde!
„Ále, nebudeme to predlžovať, určite to tušíte...“ Bum! A bolo to vonku.
Ako v ten deň dopadol náš dôležitý míting, neviem. Viem, že som tam bola, aj som čosi dôležité hovorila, dokonca som sa na kolegov usmievala, ale o čo konkrétne išlo, to som zďaleka netušila. V hlave mi šumelo, žalúdok som mala ako na vode a pred kolegami som už nestála sama. Čosi sa rozhodlo byť so mnou, aj navzdory tomu, že som to nechcela, ešte som to nechcela...
Každý mi hovoril, že dieťa nevynosím. Mám ich doma štyri
Kariéra verzus dieťa..
Doma som to zo seba nevedela dostať. Muž sa ma neustále vypytoval, čo sa deje, či sa niečo stalo v práci, či som chorá, alebo snáď urobil niečo zlé? „Hm, ako sa to vezme, ČO si urobil!“ Zasipela som. „Skôr ČO si nemusel!“ Prudko som vstala, zobrala kabelku a bez slova mu podávala materskú knižku. Nasledovala situácia, akú som očakávala – dve sekundy bol ticho, kým mu to došlo. Potom vyskočil, zakričal, schytil ma do náručia a tancoval so mnou po izbe. Vzápätí sa zháčil, lebo sa zľakol, aby sa mi niečo nestalo. Klasika – ako vo filme. Mala som pocit, že to všetko iba z diaľky pozorujem.
Prvý trimester bol klasický – ranné nevoľnosti, citlivosť na pachy (i niektorých ľudí, ale tým som trpela aj predtým, takže za to „to“ malé asi nemohlo). Napriek tomu, že som občas nakukla do MAMA a ja, ktorú kúpil môj obetavý „ tehotný“ muž (tiež mu bývalo zle ako mne...), som sa k svojej gravidite stavala značne indiferentne. Až do chvíle, kým som neucítila „jeho“ pohyb. Spočiatku som si nebola istá, naozaj sa pohlo alebo je to z tej kyslej kapusty, ktorú teraz môžem na kilá? Nie, bolo to ONO, naše malé sa hlási, je naozaj tu.
Tešila som sa, hoci... vzápätí som si čoraz viac uvedomovala, že je tu a všetko, skutočne všetko sa o pár mesiacov zmení. Som na to pripravená? Postupne som sa prestala skrývať. Narastajúce bruško som hrdo nosila, čítala, čo sa dalo i nedalo, ale stále som nemala pocit, že cítim to, čo by mala budúca mamička cítiť. Oscilovala som medzi pocitmi radosti a akéhosi, neviem, sklamania? Že sa oň nebudem vedieť postarať, že mi v práci ktosi vyfúkne pozíciu, o ktorú som tvrdo bojovala niekoľko rokov, že ak sa vrátim späť, budú ma mať za „vyhorenú“ matku bez napádu. V takých chvíľach by som to najradšej vrátila späť.
Niekoľko týždňov pred termínom som sa s kolegami rozlúčila a oficiálne nastúpila na materskú. Pôrod prebehol relatívne dobre, ak neberiem do úvahy, že som zopárkrát pripravila manželovi horúce chvíle, keď som ho za to „celé“ obviňovala. Vraj sa tak pri pôrode správa veľa žien...
Kde je ten nával materinských citov?!
Keď som prvýkrát začula Matúškov plač, bola to rajská hudba. Bola som rada, že už to mám všetko šťastne za sebou a naše bábo je v poriadku. Odviezli ma na izbu a ja som spokojne zaspala. Keď mi malého priniesli na dojčenie, moje spolubývajúce už špúlili ústa na svoje uzlíčky. Priniesli ho aj mne. Spokojne spinkal. Naklonila som sa k nemu a nič. Nechcelo sa mi ho budiť, špúliť ústa a afektovane sa mu prihovárať. Slzy sa mi tisli do očí. Lenžen nie z dojatia, ale zo šoku. Ja som k tomu malému tvorovi nič necítila.
Nič také silné, ako to prezentujú vo filmoch alebo ako mi to opisovali známe. Zobrala som ho na ruky a hladila. Mala som pocit, že držím v rukách dieťa mojej kamarátky a nie vlastnú krv.
Doma išlo všetko ako po masle. Matúško poslúchal, striedali sa u nás návštevy, ktoré ho prišli obdivovať. Hm, mňa sa nikto nespýta ako sa mám, či nie je toho veľa, ako zvláda emancipovaná úspešná karieristka pracovné zaradenie „matka“? Všetci boli presvedčení, že som absolútne spokojná. Matúš bol neuveriteľne pokojné dieťa, ale ja som stále nebola presvedčená o svojom veľkom šťastí. Až raz...
Popôrodná depresia: Viktorka bola náročné bábätko a ja som to nezvládala
Pocítila som strach. Strach, ktorý cíti matka, keď sa bojí o dieťa
Naše poslušné bábätko začalo byť vzdorovité, napäté, neupokojil ho prsník, nosenie na rukách, hojdanie v kočíku. Museli sme s ním ísť k lekárke. Maťko dostal svoju prvú chrípku. Všetko sme robili tak, ako nám odporúčala pediatrička a napriek tomu sa horúčka neznižovala a jeho stav sa neustále zhoršoval. Náš chrobáčik musel ísť do nemocnice, kde mu zistili zápal pľúc. Pri prognózach sa lekár netváril nadšene...
Neuveriteľne som sa začala báť. Strach ma chytil a visel nado mnou ako tmavý ťažký mrak. Sedela som pri synovi celú noc, prihovárala sa mu a plakala. Ako som mohla byť taká hlúpa? Dostali sme predsa taký veľký dar a ja som si ho nevážila... Plakala som, v duchu sa modlila a hladila svojho drobného chlapčeka, ktorý po liekoch konečne zaspal. Až takto veľmi som sa musela báť, aby som pochopila, čo je v živote dôležité? Náš synček sa musel ani nie v dvoch mesiacoch dostať do nemocnice, aby sa jeho mama prebudila a konečne pochopila...
Nielen to, že v živote sú dôležité iné hodnoty, ale aj to, že ho skutočne ľúbi, a je len taká zaslepená, že si to nechce priznať.
Materinská láska
Občas premýšľam, či je pravda, že si dieťa si vyberá svojich rodičov. Musím sa zapýriť pri predstave, ako som myšlienky naň odmietala. A smiať sa svojej vlastnej hlúposti. Aké je skvelé, že napriek všetkému si ma môj syn vybral a ukázal mi, o čom je život. Momentálne o pokakaných plienkach, prvých krôčikoch, šťastnom úsmeve hneď zrána a opakovaní jednoduchých slovíčok. Najradšej počúvam jedno z nich „mama-mama“... Viem, že sa mi nikdy nezunuje.