(Ne)pohodové materstvo

(Ne)pohodové materstvo

22.10.2016 v kategórii Mama, autor Lienočka 16 foto: iStock.com

Za sedem mesiacov existencie môjho drobčeka som narazila na nespočetné množstvo „vonkajších“ prekážok, ktoré by mi možno kedysi, ešte v „predmamičkovskom“ živote, pokazili celý deň.

A hoci ma často množstvo z nich vie aj dnes riadne vytočiť, väčšinou mi už nestihnú ukradnúť a zbabrať viac ako minútku, pretože moja malá záchrankyňa ma svojím bezzubým úsmevom vždy znova a znova prenesie zo sveta bezohľadnosti späť do sveta nekonečného šťastia i nekončiacej lásky...

Učím sa mnohé nepríjemné situácie zvládať s prehľadom a jasnou hlavou, musím byť predsa POHODOVÁ MAMA, ktorá vychováva „pohodové“ dieťatko. Hnev, hádky a ani pokazený deň jednoducho nemajú v našom „pohodovom“ svete miesto...

No aspoň na zamyslenie sa v dnešnom uponáhľanom a často „nepohodovom“ vesmíre a na dôkaz toho, že mamičky to občas naozaj nemajú jednoduché, moje spomienky našli v krabici označenej „Negatívne – časom zabudnúť“ aj tieto situácie:

„Pani, nepredbiehajte sa, prosím“,

zúrivým tónom vyhlasuje nepríjemný chlap... Stojím v čakárni plnej detských pacientov s malinkým, niekoľkodňovým batôžtekom šťastia na rukách a snažím sa ignorovať vyčítavé pohľady ostatných rodičov (mimochodom už dosť „veľkých“ detí školského veku) pri mojej snahe osloviť sestričku a požiadať ju o prednostné vyšetrenie.

Ani mojej malej sa situácia veľmi nepozdáva a svoje právo ísť do ambulancie ako prvá si vydobýja srdcervúcim plačom. Aspoň že sestrička má trošku zľutovania a po chvíli čakania nás volá dnu. A kým sa ujo v bielom plášti zaoberá mojím uplakaným pokladom, premkýna ma strach, čo sa stane, až vyjdem von... Snáď pohľady a reči neempatických a neochotných „kolegov“ rodičov neprepichnú zúrivosťou moju, po pôrode ešte veľmi citlivú dušu a ja sa dostanem bez ujmy na zdraví konečne domov.

„Nepomohol by mi prosím niekto s kočíkom?"

Ochota pomôcť – situácia číslo jeden... „Nepomohol by mi prosím niekto s kočíkom?“, prebehne autobusom nesmelá prosba. Len málo sediacich hláv sa otočí, aby videli, že o pomoc prosí mladá mamička s asi polročným bábätkom. Rozhliadam sa po autobuse, či na jej prosbu niekto zareaguje, najradšej by som hneď vstala a pomohla jej sama, ale som pár dní pred pôrodom a budem rada, ak sa vôbec postavím...

Nastalo ticho, všetkých mužov práve niečo upútalo v okne alebo v novinách. „Prosím vás, pomôžete mi?“, skúša to mamička po druhý i tretí raz a konečne sa jej podarí nadviazať očný kontakt s jedným postarším pánom. Vidím, ako sa jej uľavilo, keď k nej vstal a podal jej pomocnú ruku, hoci nie s veľkou ochotou... „Ach, chrobáčik, do takéhoto neohľaduplného sveta ťa mám o pár dní priniesť?“, pohladkám si s láskou bruško. „Dúfam, že budeš mať v živote šťastie len na dobrých a ochotných ľudí, a že ty sama budeš k takým patriť.“

Situácia číslo dva, autobusová scéna sa opakuje... avšak už nie som len pasívnym článkom pozorujúcim situáciu, som jej aktívnym účastníkom, ja som tá mamička stojaca v autobusových dverách s plachou prosbou v očiach. „Kiežby už konečne jazdili len bezbariérové autobusy“, v duchu si vzdychnem a usmejem sa na neznámu ženu z ulice, ktorá sa práve stala „obeťou“ mojej prosby o pomoc.

Hanba za dojčenie na verejnosti?

Bohužiaľ mám čoraz väčší pocit, že takto je dojčenie vnímané... ako niečo, čo patrí za zavreté dvere... Pociťujem krivdu, keď v reštaurácii alebo kaviarni nachádzam fajčiarsky kútik, kútik (vlastne kútisko) s hracími automatmi, ale nemôžem nájsť priestor pre mamičky, kde by som mohla nadojčiť alebo prebaliť svoju dcérku... A tak sa, v snahe vyhnúť sa nechápavým pohľadom, lúčim s kamarátkami a utekám domov nakŕmiť svoju už plačúcu ratolesť.

„Dovolíte prosím?“

Nemotorne sa snažím obísť skupinku dôchodcov debatujúcich na chodníku. Tvária sa, akoby som im práve zobrala pointu celej ich diskusie, a krútiac hlavou ustupujú nabok. „Ďakujem“, snažím sa ospravedlniť úsmevom a mysľou mi prebehne, že zrejme patria k tým, podľa ktorých by som mala stáť doma pri hrncoch a nie túlať sa s kočíkom hore-dole. „Jaj bože“, moje zamyslenie sa končí v momente, keď  do nás takmer vráža bicyklista, mimochodom na pešej zóne. „No čo, aspoň trošku adrenalínu“, usmejem sa sama pre seba.

"Máte málo mliečka."

Tak táto obava môjho pediatra ma zatiaľ zaskočila trikrát. Pán doktor je na mliečko zrejme odborník... Na jeho úplne prvú obavu si spomínam, akoby to bolo včera. Ani neviem ako, ocitám sa znova (už ako čerstvá mamička) na gymnaziálnom ihrisku: pripraviť sa, pozor, štart! Bežím, ako to len ide, dvadsať minút sa zvíjam v obavách zo svojho zlyhania, lapám po dychu a dobieham ako posledná... „Tak ukážte, odvážime malú“, preruší ma sestrička a už mi ju berie od prsníka. „No, slabých dvadsať mililitrov, pán doktor...“

„Bude lepšie, ak hneď začnete s umelým mliečkom, máte málo svojho“, pozerá sa na mňa lekár prísne. „Ale, veď dcérka krásne priberá“, nestíham sa brániť... Pod hrozbou pobytu v nemocnici vychádzam z ordinácie, slzy na krajíčku, pocit sklamania zo seba samej... Zázrak, že som to vtedy nevzdala. Už sedem mesiacov dojčím. A v tejto krásnej činnosti verím len sebe a svojej dcérke, už viac nie nášmu pediatrovi...

„Vstup s kočíkom zakázaný!“

Neveriacky pozerám na nálepku zdobiacu dvere malých potravín. Je vôbec možné, aby v našom meste, v ktorom akoby sa roztrhlo vrece s mamičkami a tehotnými ženami, niekto požadoval takýto nezmysel? Nestačí, že do mnohých obchodov sa nedostanem kvôli absencii výťahu v našom nákupnom stredisku? A keby len do obchodov, často ani ku kamarátke na kávu, býva totiž, podobne ako my, v paneláku bez výťahu... Sklamaná „politikou“ kedysi pre mňa obľúbených (dnes bohužiaľ nedostupných) potravín sa otáčam a s krivdou v duši pokračujem v ceste.

Prečítajte si: Kočíková odysea – aby jazda s kočíkom nebola strastiplnou cestou...

„Ách, ách, kde zase zmizli?“

Tak ako každý mesiac, lamentujem nad minihromádkou peniažkov, ktoré nám zostali po zaplatení účtov... V mysli počítam, koľko treba odložiť na plienky, probiotiká, detskú kozmetiku, ktorú treba dokúpiť... „Ách, ách, ešteže dojčím“, snažím sa zdvihnúť si náladu... Ale vzápätí ma napadá, bolo by dobré odložiť pár centíkov aj na oblečenie, blíži sa jeseň, treba nášmu slniečku prikúpiť teplejšie nohavice, bundičku, pančušky, čiapočku...

Ani sa nečudujem ženám, ktoré často nastupujú späť do práce oveľa skôr, než by chceli. Peniaze síce nie sú všetko, ale z lásky sa nákup v potravinách, drogérii, lekárni či detskom textile spraviť jednoducho nedá. „No ocko, budeš sa musieť posnažiť, aby tvoje vianočné odmeny aspoň trošku vylepšili náš rodinný rozpočet“, usmejem sa smutne na manžela...

Hop, vyzerá to tak, že krabica spomienok sa roztrhla, sypú sa na papier ako piesok z nesplnenej tohtoročnej dovolenky... Vkladám ich späť do svojej hlavy a napadá mi ešte niekoľko viet (odkazov) pre tento, pre nás mamičky často zložitý svet:

 

Mamy nie sú len stroje na teplé jedlo, čisté a vyžehlené prádlo, uprataný byt, spokojné dieťa... Aj my máme chuť ísť sa prejsť do mesta, zájsť si do obchodu, posedieť s priateľkami v reštaurácii, poklebetiť si v kaviarni... Nehnevajte sa na nás, že chodníky sú občas priúzke, obchody primalé, kaviarne pritiché pre naše ratolesti...

Som vďačná každému človeku, ktorý mi uľahčí mamičkovský život obyčajným pridržaním dverí, pomocou v autobuse, zastavením na prechode... sú to jednoduché činnosti, ktoré nikomu nevezmú viac ako minútku času...

A na záver? O podobných situáciách či krivdách by určite vedela rozprávať každá z mám... Ale MAMU hocičo len tak nezlomí. Pre toto poslanie sme sa narodili, žili sme, žijeme a budeme žiť. Deväť mesiacov bojujeme s rannými nevoľnosťami, boľavou chrbticou, tráviacimi ťažkosťami, nespavosťou, únavou, strachom o svoje dieťatko...

Kiežby všetky bariéry v našich životoch boli len takéto „vonkajšie“, kiežby sa vyhli našim domácnostiam, rodinným životom, vzťahom... Naštrbená láska či poškodené zdravie by nám isto pokazili materstvo viac ako bezohľadný šofér alebo obchodný dom bez výťahu... Tie „vonkajšie“ bariéry preto berme len ako malý vetrík vejúci proti našim bruškám či kočíkom... Stačí vykročiť tou správnou nohou a pridať do kroku! 
Prečítajte si: Veselo i vážne: Ako deti menia život?

Komentáre