Naučte deti prehrávať
Vie vaše dieťa prehrávať? Ako reaguje, keď výhra v spoločenskej hre nie je na jeho strane? Dá sa dieťaťu primerane veku vysvetliť, ako má reagovať v prípade prehry? Je hnev sprievodným javom prehry?
Hnev pri prehre ako dôkaz vysokého nasadenia do hry
Veľa detí po prehratej hre reaguje hnevom. Zlostí sa na súpera, ktorý naopak vyhral. To, že potrestáme dieťa po takomto záchvate hnevu, len zväčší sklamanie na oboch stranách. Podľa psychologických výskumov je frustrácia spúšťačom agresie.
Preto je pochopiteľné, že deti pri hre, v ktorej prehrávajú, nechávajú hnevu voľný priebeh. Podľa odborníkov však rodičia nemusia mať obavy. Hnev z prehranej hry je jasným znakom vysokého nasadenia, ktoré dieťa do hry investuje. Dospelí ho vedia skryť, deti však explodujú. Výbuchy zlosti im ale nemôžu uškodiť.
Je hnev môjho dieťaťa normálny?
Hnev pri prehre ako ohrozenie existencie
Hnev musí ísť von! Pocity dieťaťa treba prijať, aby si mohlo svoju frustráciu prežiť. Namiesto chlácholenia treba dieťa vyzvať, aby sa vykričali a zlostili, koľko im je treba.
My dospelí si to vieme len ťažko predstaviť, ale prehratá partia v hre „Mlyny, Čierny Peter, pexeso alebo Človeče...“ nie je pre deti len obyčajnou smolou, ale skutočným ohrozením ich existencie – je pre nich „brutálnou“ odpoveďou na otázky ako: „Kto som?“ a „Čo dokážem?“
Prehra teda pohne sebavedomím. A kto ho má málo, ten sa cíti slabý a zraniteľný. Lebo malý hráč sa dozvie asi toto: Ja som sa tak snažil, a napriek tomu som prehral.
Pohovorte si s dieťaťom o konflikte a prejavoch jeho hnevu
Rodičia by mali v takýchto situáciách reagovať rozvážne, čím zachránia situáciu pre všetkých účastníkov. Po pár minútach, keď zlosť dosiahne „bod varu“ a začne „klesať“, sa s dieťaťom dá opäť hovoriť. Možno s ním hovoriť o jeho pocitoch. Napr. takto: „Teraz si sa ale veľmi nahneval“ alebo „Skoro si pukol od hnevu“.
V druhej fáze by mali rodičia dať dieťaťu vecným tónom najavo vlastné emócie. Napr. nasledovným spôsobom: „Hnevám sa, keď sa takto ukazuješ“ alebo „Nemám chuť ukončiť hru takýmto výbuchom zlosti“, alebo „Som smutná, že kazíš našu hru svojím výbušným správaním“.
Kedy pri prejavoch hnevu treba zbystriť pozornosť?
Pri takýchto úvahách sa núka otázka, či by nebolo vhodnejšie ušetriť deti popisovaných skúseností s prehrávaním. Čo keby sme spomínané hry odložili načas z dosahu detí? Odpoveď znie: „NIE!“
To, že deti z času načas nevedia zvládnuť porážku, je úplne normálne. Tak ako u nás dospelých, aj u detí pritom zohráva úlohu viacero faktorov, napr. momentálna nálada dieťaťa. Napríklad Katka – naposledy pri Čiernom Petrovi prehrala štyrikrát po sebe a stále mala úsmev na perách.
Žeby to bolo tým, že pred hrou zjedla kopec čokoládovej zmrzliny? Ale jej kamarát Bruno bral prehry stále rovnako: s krikom. A buď leteli karty zo stola, alebo sa odmietal ďalej hrať a búchal päsťami do steny.
Ak deti vždy okolo seba mlátia, keď nie sú neustále prvé a stále určujú, čo sa bude hrať, príp. menia pravidlá hry podľa toho, ako to im vyhovuje, mali by rodičia zbystriť pozornosť.
U takýchto detí ide o zjavný nedostatok sebavedomia. Lebo tie, ktoré si budujú svoju osobnosť v zmysle „Ja som niečo, ja dokážem niečo“, disponujú vnútornou spokojnosťou, ktorá im umožňuje uvoľniť sa a prehrať bez hnevu.
Psychologička radí: Dieťa NIE JE malý dospelý. Ako riešiť záchvaty hnevu?
Naučiť sa prehrávať – vec cviku
Ak sa pri hre nedostaví úspech, majú aj pokojné deti sklon k agresivite. Rodičia by sa nemali tiež vzdávať súťaženia. Stratégie a alternatívy riešenia konfliktu si možno nacvičiť hravou formou. Deti pozorujú a imitujú správanie starších súrodencov a dospelých. Otázky „Ako sa tešiť z víťazstva?“ alebo „Ako sa má prehrávať?“ možno zodpovedať aj prostredníctvom vzorov a príkladov.
Chvíľkovým východiskom pri hrách, ktoré môžu spôsobiť konflikt, napr. „Monopoly“ alebo „Človeče, nehnevaj sa“ je vytvorenie tímu. Určiť si spolu s otcom stratégiu a potom spoločne vyhrať posilňuje pocit súdržnosti. Ale aj v opačných prípadoch – deti nemusia znášať porážku úplne osamotené.
Pre školákov môže byť hodinu trvajúca hra „Človeče, nehnevaj sa“ – „ťažkým bojom“, lebo počas tejto doby subjektívne veľa investujú: trpezlivosť, striktné dodržiavanie pravidiel a zdržanlivosť, keď sú iní na ťahu.
Komplikované hry znásobujú emocionálne nasadenie. Niekoľko „partičiek“ šachu môže byť pre deti rovnako namáhavé ako vyučovacia hodina v škole. Ak sa ešte k tomu nedostaví úspech, majú aj pokojné povahy sklon k agresii.
Aj nedostatok koncentrácie, ako i preťaženie alebo, naopak, nevyťaženosť môžu stupňovať hnev po prehratej hre. Dôležité je vyberať hry primerané veku.
Dieťa je motivované predovšetkým vtedy, keď sú nároky na hru o niečo vyššie, ako sú jeho schopnosti. Najmladšie deti milujú jednoduché hry, ktoré sa často opakujú.
Vo všeobecnosti platí: Dieťa by malo mať také schopnosti, aby mohlo vlastným pričinením poraziť ostatných účastníkov hry – aj starších.
Deti do troch rokov a záchvaty hnevu: Stanovte si hranice
Je vhodné nechať dieťa radšej vyhrať?
Nechávať deti vyhrať, aby sme sa vyhli záchvatom hnevu, nie je dobrá cesta. Keď majú pocit, že môžu byť úspešné len vďaka cudzej pomoci, začnú sa rýchlo nudiť. Úspech získaný podvodom nie je víťazstvom.
Dôležitejšie je dieťaťu vysvetliť, že porážky sú podnetom a predpokladom pre ďalšie víťazstvá, lebo ľudia sa učia najlepšie zo svojich chýb.
Ďalším krokom môže byť zaradiť do voľnočasových aktivít okrem stolových hier, pri ktorých ide o konkurenčný boj, aj hry pohybové, hry v kruhu alebo hry so stavebnicami. Kto vie zniesť frustráciu z toho, že sa napr. zvalila vlastnoručne postavená veža, ten je dobre vyzbrojený aj pre hry, pri ktorých ide o víťazstvo.
Niekoľko tipov, ako ľahšie zvládnuť prehru
- Povoliť hnev: čím viac sa dieťa cíti pochopené, tým skôr sa opäť upokojí;
- agresívne hry, v ktorých ide o vyhadzovanie, nehrať príliš často;
- častejšie si ponadávať na hracie figúrky;
- spoluhráčov poprosiť o pochopenie detí, ktoré neznesú prehru: frustrujúci pocit pozná každý z nás;
- pochváliť aj za prehru, ak sa hráč správal férovo, prípadne zvoliť jednoduchšie pravidlá.