Kúzla života a tajomná moc človeka

Príbeh, ktorý Vám chcem rozprávať, sa začal písať v čase leta, čerešní, vášne, volaní mora, krátkych sukieň, odhalených ženských kriviek, ako ste určite už pochopili, ešte v minulom storočí..:) Martin, urastený mladík so žiarivým úsmevom sťa by vystrihnutým z reklamy na zubnú pastu, v tom čase pubertálnymi túžbami, rád pravdivými či zmyslenými historkami zahlcoval okolie – jasným signálom boli výbuchy smiechu, ktorým sám ochotne velil.

Odozva na seba nenechala dlho čakať a Martin sa v nej rád vyžíval. Potichučky sa začali množiť (ne)nápadné ale veľavravné pohľady dám či slečien i prípadné bledé tváre ich otrávených mužských spoločníkov – nie každý vedel ten jeho hlas a šarm prekusnúť.  Pokračovania tých večerov si asi viete domyslieť, mali celkom jasný smer. To boli časy bezstarostnej zábavy, keď sme bláznili a po pozornosti dievčat bažili. Čaro mladosti. 

Až prišiel deň.. po dovolenke, nie chmúrny, ale slnečný a priezračný, keby to bol nemý film so záberom do šťastnej tváre hlavného hrdinu, pod ním v titulkoch by stálo  „Cherchez la femme“. Oči mu hriali tlejúcim plamienkom a srdce už šepkalo v piatich jemných odtieňoch: K-A-T-K-A, alebo to bola L-Á-S-K-A? Priznávam, nebol som si istý, niekedy je ťažké čítať v očiach zamilovaného človeka, aj keď vy ste triezvy, čo z toho, keď on je  vášňou opitý a blúzni aj keď žije, tak tie písmenka sa trošku plietli. 

Uchvátila ho spôsobom, akým to dokáže len pár vyvolených v našich životoch, keď to na vás vidí celý svet, bez toho, aby ste povedali čo len jedno slovo, keď sa pristihnete aj v nevhodných momentoch s úsmevom na perách a myšlienkami tam ďaleko v túžbach, predstavách. Tak vypadali chvíle s Martinom a vlastne bez neho. Jeden z lídrov revolučného hnutia „Všade a bez zábran“, milovník neviazanej zábavy a ženských pôvabov sa zmenil na zasneného romantika, dobrého priateľa a  verného partnera. Takto kúzliť s mužmi vedia len ženy.

Katka bola tá okúzľujúca dievčina, ktorá srdce toho smelého hrdého Revolucionára skrotila a svoje meno do tlkotu najznámejšieho ľudského svalu v priebehu letných týždňov vyryla. Dôvtipná kráska z bohatšej rodiny, s odlišnými predstavami rodičov o partnerovi a potenciálnom zaťovi, veru, Martin nebol princ na bielom koni.

Tak nadišiel čas, aby aj Revolucionár sklonil hlavu, prehodnotil postoj k láske, ženám i životu, odvážil sa vysloviť, čo nielenže predtým ani necítil, ale vlastne dovtedy na to ani nepomyslel. Krátke, stručné „Milujem.“ A ona milovala, tak ako žena len môže muža milovať – po pár mesiacoch sa letný úlet stal niečím omnoho hlbším a intenzívnejším než si obidvaja vedeli na začiatku predstaviť. Kúzlo lásky.

Ubehol rok a pár ďalších mesiacov, ich láska dostala nový tvar, presnejšie novú tvár. V čase, keď sa už nielen potichu, ale i nahlas hovorilo o svadbe a o spoločných životných plánoch sa znovu potvrdilo, že jedna a jedna v niektorých okamihoch popierajú logické zákony matematiky, nie však života a môžu byť tri. Niekde v tom tele ženskom sa z tlkotu dvoch sŕdc zrodilo tretie. Kúzlo nového života...

Na chvíľu si človek pomyslí, že je víťazom, že má všetko čo si kedy mohol želať - lásku, zmysel ktorý hľadal a potomka, ktorému by všetko predal, tak rozprávkový vie život byť. Nik ani nepomyslí, že ďalší deň sa môže všetko zmeniť. Ruka v ruke išiel mladý pár, s budúcou maminou po boku sa Martin hrdo predvádzal. Občas popri vode, občas po prírode, v ten deň uličkami mesta, ľahký vánok ich krok sprevádzal. Ďalšia križovatka, biele pásy pred nimi, malý mužíček z červeného na zelenú sa zmenil, vykročili vpred bez zábran a s istotou, no čím si človek môže byť v živote istý, ani tým samotným životom.

Prišiel stisk dlaní, nie jeden z tých plánovaných, tento bol silnejší, krátky a nečakaný. Bolo počuť škripot bŕzd, krátky výkrik bolesti a ich dlane už ležali na zemi, každá osve, puto bolo rozpojené a  skrvavené. Kde stáli dvaja a boli traja, nezostalo nič, len červeň na znak života, ktorý tam bol a .. stráca sa. V jednu chvíľu boli na jednej z tých bielych zebier a v ďalší okamih tam kde bolo, už nie je. Už je jedno že to nebol princ, nemal modrú krv, po zemi z rán obidvoch tiel tečie červená, ich krv je navždy spojená. Zostala len bolesť, tam niekde hlboko vo vnútri, nedá sa jej zbaviť slovami ani tabletkami, ani čas ju nezmierni, to prázdne miesto rastie ako aj nezodpovedané otázky, „Prečo, prečo, prečo...PREČO?“.  Kto bol včera víťazom, dnes je porazeným. Aj smrť je kúzlom života.

A teraz, aj keď už je prítmie a na krk dýcha chlad pomníkov, v odraze plamienkov tú tvár spoznávam. Nesmelý úsmev blížiacej sa maminy tlačiacej kočiarik s malým stvorením. Katka. Naposledy, keď som ju videl, stratila milovaného človeka, i jeho dieťa, všetko to v čo dovtedy verila, mala oči prázdne, uplakané, beznádejne, srdce rozorvané, telo zošívané. Kde je ešte menej ako menej, už je vlastne nič. A kde je nič, už môže byť len viac a lepšie. Trvalo to dlho, ale stretla človeka, ktorý ju znova naučil zo života sa radovať, lásky sa nebáť a o svoj osud bojovať – to všetko je v tajomnej moci človeka. To je kúzlo sily človeka. Odvaha znovu veriť a milovať sa znásobila po narodení chlapčeka a aj keď to Katkine srdce stále studené miesta má, znovu ho láska napĺňa. Dnes jej hlas už inak znie, je v ňom znovu cítiť lásku a radosť zo života, či aspoň jej silný nádych..v tom úsmeve a v očiach je niekde vzadu skrytá bolesť z minulosti. Tú, ktorú si pripomíname pri tom veľkom malom pomníku, jednému mladému princovi, ktorému nebolo dopriate stať sa kráľom.

Tak končí starý príbeh zo života, kto verí na kúzla, život nám ich veľa ponúka. Vraj skúsenosť je dobrá škola, len školné býva príliš vysoké. Privysoké, najmä pre hlavných hrdinov. Nuž a pred jednou skúškou, tou definitívnou, asi neutečieme, ale dovtedy: „Žijte dokud žijete!“.

PS:  Ja na kúzla verím.