Hlas srdca versus hlas rozumu...
Zažili ste to už aj vy na vlastnej koži? Milovali ste jediného človeka a boli ste si isté, že láska, ktorú k nemu cítite je nekonečná, keď sa Vám zrazu do cesty postavil niekto ďalší?
Vaše príbehy
Zažili ste to už aj vy na vlastnej koži? Milovali ste jediného človeka a boli ste si isté, že láska, ktorú k nemu cítite je nekonečná, keď sa Vám zrazu do cesty postavil niekto ďalší? Niekto iný, pri pohľade na ktorého sa Vám v momente roztriasli kolená a v brušku začali lietať motýliky? Prebehlo Vám mysľou, že on je ten, koho bozky by ste chceli prijímať a po koho objatí nekonečne túžite? Láska na prvý pohľad akoby zatienila lásku, ktorá už trvala dlhšie a bola pre vás zmyslom života...
Hnevala som sa na seba, že sa tomu pohľadu neviem ubrániť...
Mne sa to stalo ešte počas vysokoškolského štúdia. S vtedajším priateľom sme sa poznali už z gymnázia, kde sme sa vlastne dali aj dohromady. A keďže sme chceli spolu tráviť čo najviac času, vybrali sme si aj rovnakú vysokú školu. Obidvoch nás prijali. Dni letných prázdnin nám ubiehali nekonečne pomaly, ale nakoniec sme sa predsa len dočkali vysnívaného dňa odchodu na univerzitu. Prvé tri roky sme bývali každý zvlášť, ja na dievčenskej a priateľ na chlapčenskej izbe. V podstate sme spolu neboli až toľko, ako sme si predstavovali. Vyučovanie sme mali každý inokedy, sem tam sme chodili na brigády a samozrejme každý z nás mal aj svoj program. Posledné dva roky štúdia sa nám ale na internáte podarilo bývať spolu. Bolo to niečo nové. Vtedy som konečne začala mať pocit, že je to to, po čom sme už dávno obidvaja túžili...akési spoločné bývanie. Bolo to síce na internáte, ale v izbe sme bývali len my dvaja, takže sme tam mali súkromie. Konečne sme mohli zaspávať jeden druhému v náručí a užívať si zaľúbeného života. Jediné noci, ktoré sme trávili oddelene, boli noci počas víkendov, kedy sme cestovali domov. Opäť každý iným smerom, ako na strednej škole.
Práve počas víkendu bola u nás v meste diskotéka. Kamarátky ma nahovorili, aby som s nimi šla. Veľmi sa mi nechcelo, ale nakoniec som sa predsa len dala prehovoriť. Hneď po príchode sme sa zaradili do tancujúceho davu. Ani nie o pár minút som začala registrovať jeden prenikavý pohľad, ktorému som nevedela odolať. Akokoľvek som sa snažila tomu pohľadu vyhýbať, moje oči ma stále zrádzali a stále nadväzovali kontakt s jeho očami. Hnevala som sa sama na seba, že sa tomu pohľadu neviem ubrániť, ale bolo to nad moje sily. Pomaly som prestávala vnímať hudbu a začala vnímať len intenzitu nášho pohľadu. Z omámenia ma prebrala až zmena pesničky. Vtedy už ale stál pri mne. Ani neviem ako, zrazu sme sa začali rozprávať a na moje prekvapenie to bola konverzácia ako medzi niekým, kto sa už pozná celé roky. Pri rozhovore s ním som sa cítila úplne uvoľnene a príjemne. Možno to bolo tým, že som mala priateľa a nemala som v úmysle hľadať niekoho na vzťah. Takže som sa bola stále sama sebou a nemyslela na to, či sa mu zapáčim, alebo nie.
"Také dievča ako ty, hľadám už dlho"
Volal sa Lukáš. Celú diskotéku sme sa prebavili spolu. Keď sme spolu tancovali na pomalé pesničky, zrazu len tak medzi rečou spomenul vetu „Som strašne rád, že som Ťa našiel. Také dievča ako Ty hľadám už dlho“. Viete si predstaviť čo to so mnou spravilo. Tá situácia bola strašne krásna, ale na druhej strane strašne smutná. Nedokázala som mu povedať, že ja už niekoho mám. Začala som si o sebe vymýšľať fiktívne veci, len aby som ho od seba odradila. Nepodarilo sa. Na všetko odpovedal „veď to nie problém“. Všetko, čo som si na seba vymyslela, sa mu zdalo v pohode. Aj keď, poviem pravdu, boli to len také veci, že musím na mesiac odcestovať, alebo že som v tom meste len na víkend, a potom odchádzam späť domov do 150 km vzdialeného mesta. Nič ho neodradilo. Bol ochotný na mňa čakať aj pol roka, bol ochotný za mnou tých 150 km dochádzať. Ale vzhľadom na to, že ja nemám v povahe ľudí zavádzať a klamať, nakoniec som mu povedala pravdu, že som si to všetko vymyslela, len aby o mňa stratil záujem. Avšak o priateľovi som stále mlčala. Keď som sa mu po priznaní pozrela do očí, videla som v nich, že je nekonečne šťastný, že to nie je pravda a že vlastne máme toho dosť spoločného. Obidvaja chodíme na vysokú školu do Bratislavy, bývame neďaleko seba a dokonca, že dochádzame do Bratislavy tým istým autobusom. Bolo to zvláštne, že v autobuse sme si jeden druhého vôbec nevšimli.
Diskotéka sa pomaly chýlila ku koncu a my sme si stále mali čo povedať. Okolitý svet nás prestal zaujímať a venovali sme sa len jeden druhému. Tancovali sme, smiali sme sa, a na tému, ako budeme pokračovať ďalej sme nejako zabudli. Na konci diskotéky sa ma však opýtal, či mi môže na druhý deň zavolať. Rozhodla som sa, že mu nepoviem pravdu, že už niekoho mám, ale povedala som mu, že mi nevadí, keď budeme ako kamaráti v kontakte, ale že teraz nechcem žiadny vzťah. Viem, bolo to odo mňa trošku sebecké, nepovedať úplnú pravdu, možno som si nechávala zadné dvierka...
Nevera žien sa posudzuje prísnejšie
Nechcela som ublížiť môjmu priateľovi, ale..
Cítila som sa hrozne. Na jednej strane som nechcela ublížiť priateľovi, lebo som s ním bola šťastná a nemala som ani najmenší dôvod ho opustiť, na druhej strane som sa celá chvela pri pomyslení na Lukáša. Stokrát som oľutovala, že som mu nakoniec predsa len nepovedala že nie som sama, ale keď sa mi ozval jeho hlas v telefóne, bola som šťastná, že to nevie. Každý nás spoločný rozhovor som sa v telefóne snažila viesť len ako kamarátka a zakrývať svoje city k nemu. Napriek tomu, že od neho som počula slová, ktoré mi roztápali srdce, ja som mu nikdy nemohla tie krásne slová opätovať, lebo som vedela, že by som ho raz musela zraniť.
Počas týždňa sme si často telefonovali. Ale to len vtedy, keď priateľ nebol na izbe. Nechcela som, aby na to prišiel. Po týždni musel zrazu cez týždeň odísť domov. Odrazu som ostala v Bratislave sama a Lukáš tam bol tiež. Dohodli sme sa, že sa stretneme. Prišiel za mnou na internát a išli sme von na prechádzku. Bolo mi s ním nádherne. Stále sme sa mali o čom baviť. Zrazu ma chytil za ruku a ja som nedokázala ruku odtiahnuť. Vedela som, že to nie je správne. Ale city boli silnejšie ako rozum. Počas krásnej prechádzky ruka v ruke sa ma po chvíli pokúsil pobozkať. Vtedy som si konečne pripustila, že už to nie je len o priateľstve, ale že už je to o niečom inom. Tak strašne som chcela, aby to krásne stretnutie pokračovalo, tak strašne som chcela, aby sme sa stretli aj nabudúce...pomaly sa blížila polnoc a s ňou aj odchod poslednej nočnej električky na jeho internát. V diaľke sa mihli jej svetlá a Lukáš sa ma s nádejou v očiach opýtal, či má naozaj odísť. Či nechcem, aby ostal do rána u mňa na izbe. Ani neviem ako zo mňa vyhŕklo, že „Nie, radšej choď. Asi by sme tým všetko pokazili“.
NEVERA a život po nej: Podvádzal ma celých sedem rokov
Na izbe som sa rozplakala
Na moje prekvapenie sa vôbec nebránil. Ešte raz sa ma opýtal, či to myslím naozaj vážne, ale keď videl, že som rozhodnutá, dal mi pusu na líce a nastúpil do električky. Zostala som na zastávke sama. Pomaly som prešla na internát, bolo to necelých 100 metrov, a na izbe som sa rozplakala. Nevedela som čo robiť. Vedela som, že už to takto ďalej ísť nemôže. Nechcela som klamať ani jedného ani druhého. Mala som Lukáša plnú hlavu. Rozmýšľala som, čo ďalej, ale nevedela som prísť na žiadne riešenie. Nechcela som opustiť priateľa len preto, že som sa zaľúbila do niekoho iného. Vedela som, že aj city k Lukášovi časom naberú iný charakter a už to nebude taká eufória ako teraz na začiatku.
Z mojich myšlienok ma zrazu prebral ranný budík. Musela som ísť do školy, takže som aspoň na chvíľu mala šancu prísť na iné myšlienky. Ale aj tak mi to celý deň vŕtalo v hlave, takže nejaké vzorce a výpočty ma v ten deň vôbec neoslovovali. Po škole som sa opäť vrátila na internát, kde ma už na moje prekvapenie čakal priateľ. On, nič netušiaci, ma privítal krásnym bozkom a ja som si vtedy uvedomila, že predsa je to len on, koho milujem z celého srdca a koho nechcem opustiť a zradiť. Možno to bolo z mojej strany odvážne, ale ešte v ten večer som mu o všetkom povedala a zároveň ho poprosila, či by mi to nepomohol nejako s Lukášom vyriešiť. Stále som nemala odvahu na to, aby som sa mu priznala, že už niekoho mám. Počas nášho rozhovoru s priateľom som ale pochopila, že takto raním aj jedného aj druhého a odhodlala som sa zavolať.
Lukáš bol z toho veľmi sklamaný. Napriek všetkému ma však na konci rozhovoru veľmi potešil vetou „Veď som sa aj čudoval, že také skvelé dievča ako Ty nikoho nemá." Vtedy mi odpadol obrovský kameň zo srdca, že som povedala úplnú pravdu. S Lukášom sme sa potom ešte pár krát stretli, ale už len ako kamaráti a potom to nejako pomaly utíchlo. Bolo mi jasné, že z jeho strany to len ako kamarátstvo fungovať nemohlo.
Z priateľa je už teraz môj manžel a máme spolu dve krásne detičky, ktoré dávajú nášmu životu obrovský zmysel. Dodnes som neoľutovala, že som sa ho nevzdala napriek tomu, že srdce mi vtedy hovorilo niečo iné. Aj keď sa hovorí, že treba počúvať svoje srdce, niekedy sa oplatí poslúchať aj rozum.
Je flirt nevera? Kedy môže poškodiť váš vzťah