Denník (ne)dokonalej matky: zaspávanie

Denník (ne)dokonalej matky: zaspávanie

23.4.2016 v kategórii Mama, autor Zuzana Symonová foto: iStock.com

Nie je to jednoduché, nie je to účinné, ale takmer každá z nás to vyskúša...

„Áno, skutočne, mám to šťastie, moja drahá, že som matkou dokonalého anjela, ktorý pravidelne raňajkuje, desiatuje, obeduje (pochopiteľne, polievku i hlavné jedlo), olovrantuje a večeria. Večer chodí spať o siedmej, samozrejme, úplne sám, prespí celú noc a ráno vstáva o deviatej. Cez deň o ňom viac-menej neviem, vystačí si sám a vôbec nerobí neporiadok. Som oddýchnutá, vyrovnaná, s perfektným účesom a bezchybným mejkapom. Materstvo si užívam úplne naplno a večer chodím spať s úsmevom na perách a teším sa na ďalší deň... "

Tak a teraz sa vráťme do reality:
Je to tak, som zrejme neschopná, neustále unavená a otrávená. Keď počujem ráno už desiaty krát jačanie: „Mamííííí ....", mám chuť sa zavrieť do skrine a byť na chvíľu úplne neviditeľná. Po stodvadsiatom dotaze: „Čo to je a prečo" prepadám hystérii a hľadám únikový východ. To naše malé šidlo je ako sýkorka, keď do seba dostane polievku, oslavujeme, keď si zobne z druhého chodu, oslavujeme o to viac.

Ja osobne som teplý obed nejedla ani nepamätám, kým totiž nakŕmim dcéru (ktorú musím naháňať okolo stola), obed mi vychladne. Nechápem, ako je možné, že ešte nemám žalúdočné vredy, tento fakt sa mi javí ako úplný zázrak. Týmto pravidelné stravovanie končí, raňajky sú u nás totiž skôr záležitosťou náhodnou, desiaty prebiehajú za šialeného revu a večere tiež.

Detailnejší opis toho neuveriteľného neporiadku, ktorý tu po odchode dcéry zostáva, radšej vynechám. Bude stačiť, keď to zhrniem slovami, že neradno nohy zdvíhať, vhodnejšie je ťahať ich za sebou – nehrozí tak riziko poranenia chodidla o kostičky, škatuľky, kuchynské mini zariadenie, autíčka... Totálne vyčerpaná a na pokraji psychického kolapsu večer čo večer dúfam, že sa vyspím alebo si aspoň oddýchnem. Tým sa konečne dostávam k jadru veci – zaspávanie, spanie, opätovné zaspávanie a prerušované spanie s následným útokom na moju vlastnú posteľ.

Spi, miláčik spi...

Úprimne poznám len hŕstku matiek, ktoré môžu s pokojným svedomím povedať, že ich deti nemajú problémy so zaspávaním alebo so spaním samotným. Keď sa narodila naša dcéra, zo všetkých kútov mi ľudia radili, aby som ju hlavne nenechala za žiadnu cenu spať s nami v posteli, že sa jej potom už „nezbavím". Pochopiteľne som dobre mienených rád nedbala a v noci som dcéru po kŕmení v posteli nechávala. Celkom mi to vyhovovalo, avšak, keď mala rok, došlo mi, že bude potrebné s tým niečo urobiť. Sem-tam sa vyrojil nejaký „zaručený" tip na to, ako dieťa naučiť zaspávať samo, ale v rovnakej chvíli sa tiež objavil nejaký „mimoriadny" dôvod preto, aby som učenie odložila. Raz som bola chorá ja, potom dcéra, potom mal manžel rannú zmenu, potom mal popoludňajšie, potom zas nočné, inokedy rušila plačom susedov alebo som mala večer prácu a nemohla s ňou ponocovať, aby som ju to naučila. Skrátka, vždy sa našiel dôvod, prečo to odložiť.
 
Týmto spôsobom som sa dopracovala k tomu, že mojej dcére „ťahá" na tri roky. Nie je schopná zaspať sama bez toho, že by som si k nej ľahla do postele a spievala jej, kým nezaspí. Celú noc prespala za celú dobu svojej existencie možno štyrikrát... Počas noci sa budí raz, dvakrát, a niekedy aj trikrát a potom sa ju snažím rovnakým spôsobom zas uspať – dosť často márne. Niekedy to dopadne tak, že po hodinovom snažení sa to vzdám a zamierim s ňou do spálne. Nuž, nie som dokonalá matka... Avšak aj mne, pri mojej zjavnej nedokonalosti, došla trpezlivosť.

Boj začal nanovo, avšak, tentoraz s pevne stanovenými pravidlami!

Prvý deň nebol práve ideálny – dcéra sa zobudila o desiatej večer a do polnoci vytrvalo ignorovala mojou snahu uspať ju. Vykecávala, rozprávala... O polnoci mi došla trpezlivosť. Pustila som audio rozprávku a odišla so slovami: „Každá máme posteľ svoju... Dobrú noc!" Prvých dvadsať minút by som prirovnala k návšteve ústavu pre duševne chorých – rev, prosby, sľuby a rev... Zrazu musela cikať, kakať, papať polievku, piť čajíček, potrebovala podať zajačika, koníčka, psíka a mačičku, a kto vie, čo ešte. Po oných dvadsiatich minútach na mňa dopadla únava a vyčerpanie a napadlo mi, či to má zmysel, ale vydržala som. Dcéra po reve prešla na sledovanie. Bola potichu a čakala, kým pôjdem spať, aby sa mohla vykradnúť z postele a potajomky vliezť do tej našej.

S plyšovým koníkom v náručí podnikla hneď niekoľko výprav na chodbu, kde sa rozhliadla a zamierila do spálne, tam som na ňu však čakala ja. Znechutene sa vždy otočila a vrátila sa späť do postele. Tieto výlety trvali zhruba do pol tretej, keď sa po poslednej výprave už dcéra do spálne nevydala. Počkala som do tretej do rána a išla sa uistiť, že nezaspala vyčerpaním niekde na zemi medzi hračkami. Spinkala v postieľke, chrobáčik!

Prvá (a zároveň posledná) akcia trvala tri hodiny, počítala som, že druhý deň to bude lepšie – bolo, trvalo to len hodinu. Prvých (opäť) dvadsať minút bolo v znamení hysterického revu, prosieb, sľubov a výmyslov. Hovoríte si: „Ha, a teraz to príde. Dievčina sa naučila zaspávať sama..." Nie, avšak stalo sa niečo, čo mi vyrazilo dych a ja som plakala od smiechu, aké sú tie deti neuveriteľne vynaliezavé. Hovorím dcére: „Michalka, mamička ide spinkať, dobrú noc!" Michalka sa na mňa pozrela a hovorí: „Tak choď a zavolaj otecka, nech príde..."

Môže vás zaujímať

Denník (ne)dokonalej matky: Najkrajšie obdobie ženy? Nuž, ako myslíte!
Denník (ne)dokonalej matky: Sme stromy s poriadne pevnými koreňmi

Komentáre