Ako to správne povedať?

10.8.2010 v kategórii Mama, autor Mia foto: iStock.com

Ešte predtým, než som sa zaradila medzi tehuľky, často som premýšľala nad tým, akým spôsobom oznámim takú úžasnú novinku svojmu manželovi.

Ešte predtým, než som sa zaradila medzi tehuľky, často som premýšľala nad tým, akým spôsobom oznámim takú úžasnú novinku svojmu manželovi. Chcela som, aby to bolo niečo výnimočné. Snívala som o tom, že napr. kúpim nejaké malilinké dupačky alebo bábätkovské ponožky a položím ich na jeho vankúš. Alebo ho jednoducho oslovím „Ocino“. A čo takto počkať až do prvého ultrazvuku a potom mu podstrčiť prvú „fotku“ nášho drobca? Myslím, že by mu asi trvalo veľmi dlho, kým by prišiel na to, čo to na tom divnom obrázku je... No ale takéto nejaké predstavy som teda mala. V žiadnom prípade som si nepripúšťala myšlienku, že by som mu to trebárs len zavolala, alebo nedajbože napísala sms-kou, či len tak ledabolo povedala. Veď to by bolo tak veľmi neromantické.

To bolo ešte dávno predtým, než sa náš drobec ocitol v mojom brušku.

Keď sme si povedali, že by sme už teda chceli bábätko, každý mesiac som dostávala rovnakú otázku od svojho nedočkavého manžela. „Ešte nič?“ pýtal sa a mňa po pár mesiacoch táto otázka priam privádzala do šialenstva. Nie, nepodarilo sa nám to po dvoch ani po troch mesiacoch. Trvalo to dlhých desať mesiacov.

V lete sme šli na dovolenku a ja som bola veľmi nervózna, pretože som „to“ mala dostať a stále nič. Na konci dovolenky sme už obaja boli napätí ako struny, no nechceli sme predbiehať a niečo si namýšľať, aby sme sa vyhli sklamaniu.

V deň návratu z dovolenky som hneď bežala do lekárne po tehotenský test. Manžel musel ísť niečo povybavovať. Chcela som, aby bol pri tom, keď si ten test urobím, no samozrejme, že som nevydržala. Kto by to ale vydržal?

Zamkla som sa v kúpeľni a dala som sa na „to“. Prax som už mala dostatočnú, pretože za tie mesiace som si stihla urobiť množstvo takých testov. Čakala som na výsledok a nepamätám si, že by som niekedy bola vo väčšom napätí a strese, ako práve vtedy.

Dve čiarky!!! Ach Bože, je to tu! Mala som problém udržať sa na nohách, pretože sa mi neuveriteľne podlamovali kolená od toľkého šťastia. Neviem, ako dlho som hľadela na tie dva ružové prúžky, ale muselo to trvať hodnú chvíľu, kým som vyšla z kúpeľne.

A čo teraz? No, samozrejme, treba to oznámiť „ocinovi“. Vôbec som si nespomenula na tie moje úvahy o rôznych možnostiach, ako originálne oznámiť takú skvelú správu budúcemu oteckovi. Jednoducho som vytočila jeho číslo a rozjareným hlasom som ho pozdravila: „Ahoj, ocino!“ On na to: „Vážne?“ A ja: „Vážne!“  Viem, že to nebolo zrovna ako z amerického filmu, no nevydržala by som do jeho príchodu a asi by som explodovala od toľkého šťastia a radosti, ak by som to zo seba hneď nedostala. O chvíľu bol doma a ešte v ten deň sme museli ísť kúpiť ďalší tehotenský test, aby to videl na vlastné oči.

Moje dávne úvahy o tom, že by som snáď vydržala až do prvého ultrazvuku a on by sa to dozvedel až z prvej „fotky“ bábätka, mi v tej chvíli pripadali jednoducho nereálne. Nevydržala by som tak dlho tajiť takú fantastickú vec. A čo tie ostatné romantické spôsoby, ako detské dupačky na jeho vankúši? Nuž, dnes sa mi to zdá byť zbytočné.
Vôbec totiž nezáleží na tom, ako to svojmu drahému oznámite, pretože tu vonkoncom nejde o spôsob, ale o tú podstatu. A tou predsa je ten drobec vo vašom brušku, o ktorom ste sa práve dozvedeli. Nech už to poviete hocijako, vždy to bude krásne a nezabudnuteľné, ak ste to skutočne chceli a ak z toho máte veľkú radosť. 

Komentáre