Ako som bola svedkom zázraku
Keď ma kamarátka požiadala, či by som ju nesprevádzala pri pôrode jej dcérky, pretože jej manžel nie je ochotný ísť k pôrodu, povedala som si, že to skúsim.
Odkedy som prvýkrát porodila dieťatko, vnímala som pôrod ako zázrak. A aj ten druhý bol pre mňa zázrakom. Pri oboch pôrodoch bol so mnou môj manžel v roli pozorovateľa a tak mohol byť svedkom týchto zázrakov aj on. Nikdy ma akosi nenapadlo, že by som mohla zažiť pôrod aj z tej druhej strany, teda byť práve tým pozorovateľom.
No keď ma kamarátka požiadala, či by som ju nesprevádzala pri pôrode jej dcérky, pretože jej manžel nie je ochotný ísť k pôrodu, povedala som si, že to skúsim. Chcela som kamarátke pomôcť, ak budem toho schopná. Odprevadiť ju do sprchy, trochu ju povzbudiť, urobiť prvé fotky bábätka... to predsa zvládnem. Bola to pre mňa výzva.
Manžel mi hovoril, že neviem, do čoho idem a že to vôbec nie je jednoduché. „Veď som porodila dve deti, viem predsa, čo sa tam bude diať,“ myslela som si hrdinsky. Posledné týždne pred termínom pôrodu som mala mobil neustále v pohotovosti a bola som pripravená vyštartovať za kamarátkou do pôrodnice aj v noci. Napokon to celé dopadlo inak, kamarátka prenášala, tak sa jej lekár rozhodol pôrod vyvolať.
V ten deň som bola nervózna asi ako v deň, kedy som rodila ja sama. Ruky sa mi triasli, nemohla som jesť, bola som dosť mimo. Keď mi kamarátka zavolala, že môžem prísť za ňou do pôrodnice, cítila som sa ako v sne. Nevedela som si to zrazu vôbec predstaviť. Zvládnem to? Zvládnem sa dívať na to všetko a neodpadnúť? Budem schopná vôbec normálne reagovať a kamarátke pomôcť? A ako bude na mňa reagovať personál – väčšinou chodia k pôrodu oteckovia...
Takéto a podobné otázky mi vírili v hlave. Vedela som však, že o chvíľku už budem na ne poznať odpovede. Ku kamarátke ma hneď nepustili, pretože pôrodnica praskala vo švíkoch a na vzdychárni bolo niekoľko rodičiek spolu, takže som nemohla narúšať ich súkromie. Pustili ma až na pôrodnú sálu. Čo vám budem rozprávať, prišlo mi tak nevoľno, že som sa musela učupiť na zem, aby som sa nezložila. To sa však ešte nič nedialo a ja som moju nevoľnosť pripísala len hrozne dusnému počasiu a nemocničnému pachu. Dúfala som, že čoskoro budem fit. Nie som ten typ, ktorému býva mdlo a ešte sa mi nestalo, že by som omdlela. Tak hádam sa neposkladám v takejto dôležitej chvíli?
Snažila som sa pozitívne myslieť. O pár minút som sa dokázala ako-tak pozviechať. Kamarátka to zvládala vcelku pohodovo. Až tie posledné kontrakcie boli pre ňu dosť vyčerpávajúce a chcela to mať už za sebou.
Som rada, že som jej mohla pomôcť aspoň v takých drobnostiach, ako prinesenie vody na pitie či pôrodníckych vložiek alebo podložiek, ktoré si nechala v taške na vzdychárni. Snažila som sa ju podporovať, že to zvládne a čoskoro maličkú uvidí. V duchu som sa modlila, aby som to vydržala a nesklamala kamarátku tým, že ma budú musieť na sále kriesiť... tá predstava ma desila.
Napokon sa to celé zbehlo veľmi rýchlo. Párkrát zatlačiť, vidím hlavičku pokrytú čiernymi vláskami. Za krátky okamih celé malé telíčko. Cítim, ako sa chvejem, chce sa mi plakať. Od šťastia. V tej chvíli som vedela, že som sa stala svedkom dokonalého zázraku a bol to taký silný zážitok, že sa mi ešte aj teraz tlačia do očí slzy, keď si na to spomeniem. Hoci od pôrodu ubehli už tri týždne.
So šťastnou mamičkou som potom ešte zostala na sále asi dve hodinky, kým ju previezli na izbu a rozprávali sme sa. Kamarátka aj jej dcérka sú v poriadku a ja som šťastná, že mi bolo dopriate zúčastniť sa takej výnimočnej udalosti. Taktiež som vďačná Bohu, že som to ustála (ešte jedna vlna nevoľnosti na mňa prišla, keď došlo na šitie...).
Prajem týmto kamarátke aj jej krásnemu bábätku veľa zdravia, šťastia a krásnych spoločných chvíľ.
Máte zaujímavý zážitok či skúsenosť? Čakáte bábätko, alebo sa brodíte neprespatými nocami? Vychovávate a máte tipy a triky, o ktoré sa chcete podeliť? Neváhajte a píšte nám na twiggy@mamaaja.sk alebo dasa@kratka.sk . Vybrané články budú publikované a honorované!