Perfektná za každú cenu?

Perfektná za každú cenu?

29.7.2016 v kategórii Infošky, autor Jitka Hinková foto: iStock.com

Otehotnela som v tridsiatich ôsmich rokoch. Život už ma stačil nielen náležite prefackať, ale aj celkom pobaviť. Vďaka novinárčine som spoznala veľa ľudí, cestovala som, nenudila sa...

Dieťatko v tomto veku som považovala za odmenu – pred desiatimi či pätnástimi rokmi by to tak zrejme nebolo (nie som na túto vetu hrdá, ale aspoň som úprimná). Vďaka súhre všetkých zmienených okolností som sa na tento fakt tešila. Nerozhádzala ma dokonca ani jedna pomerne „zapeklitá“ záležitosť – vo štvrtom mesiaci tehotenstva som sa dozvedela, že s dieťaťom zostanem sama. Áno, krásny princ neuniesol ťarchu šťastia a radšej utiekol späť do rozprávky. Rozprávky nebývajú komplikované a princezné nebývajú tehotné.

Nesmútila som priveľmi. Mala som vo svojom okolí toľko nevydarených vzťahov – a vďaka nim toľko traumatizovaných detí – že som sa skôr tešila na pokoj, ktorý budem pri výchove svojho trpaslíka mať. (To som ale netušila, že pokoj a samota sú pojmy, ktoré sa od seba dosť podstatne líšia. Ale teraz dosť predbieham...)

Ešte ako čerstvá tehuľka som si nakúpila knihy o tom, že len šťastné mamy môžu vychovávať šťastné deti. Poctivo som všetky tie optimistické texty prečítala (mala som čas, posledný voľný čas v živote) a dospela som k názoru, že mať šťastné, dobre vychované, kvalitne živené a perfektne postarané o dieťa je v podstate hračka. Áno, bola som teoreticky skvele pripravená. Na všetko, len nie na realitu.

Vitaj v realite, matka

Natálka sa začala pýtať na svet o viac ako dva mesiace skôr. Bolo mi jasné, že jej váha sa tým pádom zasekla niekde okolo kila. Malér... Pôvodne naplánovanému „pôrodu s ľudskou tvárou“ – teda v prítmí a v sprievode tichej hudby – som tak mohla len hystericky zamávať.

Realita? Húkajúca sanitka, narkóza, hnusné biele kachličky, žiarivky, cisársky rez... a miesto láskyplného privítania, priloženia a vybozkávania – šup s novorodencom do hučiacej presklenej rozpálenej škatuli. Ešte prestrčiť minibábätku sondu na kŕmenie až do žalúdku, skryť oči do obväzov (ochrana očí pred protižltačkovým žiarením)... A už aj ty môžeš vítať v realite, dcérka! Zo všetkých tých knižiek o šťastných deťoch som pochopila, že práve to moje si vytiahlo čierneho Petra hneď na štartovacej čiare. V jednej publikácii sa dokonca hovorilo o tom, že podľa dlhodobých výskumov majú jedinci, ktorí prišli na svet cisárskym rezom, oveľa väčší nábeh na depresie v dospelosti, ako tie, ktoré prišli na svet prirodzenou cestou. Bum! Začalo mi byť dcéry, dopredu odsúdenej k trudnomyseľnosti, tak ľúto, že som sa zasekla, že ONA JEDNODUCHO ŠŤASTNÉ DETSTVO MAŤ BUDE! A bude, a bude! Aj keby som kvôli tomu mala vypustiť dušu. A skoro som ju vypustila...

Mama perfekcionistka

No a o tomto vlastne nasledujúce rozprávanie je. O matke, ktorá sa snažila byť tak perfektná, až takmer skončila v blázinci. Svojho drobca totiž ofukovala a ofukovala, až pre samú starostlivosť zabudla na to, že je tiež len človek. Aj keď, ruku na srdce, lepšie je, keď sa to so starostlivosťou o drobca skôr preženie, než naopak...

V už spomínaných knihách napísaných určite šťastnými odborníkmi a šťastnými rodičmi šťastných detí som si okrem iného prečítala, že v období do prvého roku by sme mali reagovať na plač ( aj nakŕmeného a prebaleného, teda potenciálne spokojného ) bábätka tak, že ho okamžite vezmeme do náručia a láskyplne upokojíme. Do jedného roku vraj ešte nejde v žiadnom prípade o rozmaznávanie, dieťatko len potrebuje cítiť matkinu blízkosť, len tá mu dáva istotu. A poskytovala som počas prvých mesiacov materskej istotu stokrát za deň. Kedykoľvek sa ozval detský plač. Čo plač...aj len nepatrný povzdych, akýkoľvek podozrivý zvuk... Div som sa neprizabila, tak som k malej letela.

Mala som už taký zvyk – v ľavej ruke som dcérku nosila, vystrčeným ľavým bokom som si ju v náručí istila (ako nedonosenec mala veľmi dlho váhový deficit, takže aspoň v tomto smere to bolo 1:0 pre mňa ) a pravou rukou som sa snažila zvládať, čo sa v domácnosti dalo. Skôr teda nedalo... Ale dieťa bolo spokojné a to bolo hlavné. Takto som ho, ako mačka, naťahovala vo dne v noci. V náručí mi neplakalo, múdro si ma zblízka prezeralo, bolo mu dobre. Najskôr. Zato ja, matka, ktorá mala pôvodne ambície stať sa najúžasnejšou, najperfektnejšou a najpohodovejšou mamou v strednej Európe, mi začalo niečo chýbať.  Bola som zúfalo ospalá a unavená. Vyzerala som ako chodiaca mŕtvola. Triasli sa mi ruky, každú chvíľu som sa rozplakala a rozorvaná som bola tak, že som začala nenávidieť celý svet. Celý svet, s výnimkou svojej malej modly... (Tvorcom slovného spojenia materská DOVOLENKA by som týmto chcela srdečne zablahoželať. Väčší nezmysel od tých čias nikto nevymyslel.)

Mama je tiež len človek

Dnes už viem, že drsná prvá doba materská, vyčerpanie, depresia a nenálady boli spôsobené tým, že som si a) nedokázala zorganizovať deň a b) že som preferovala záležitosti týkajúce sa mojej dcéry. Moje základné potreby – vrátane potreby spánku – išli bokom. Spoločenský život taktiež.

Ale príroda je dobrotivá. Deti pomerne rýchlo rastú a postupne sa od starajúcej matky odpútavajú (prenesene aj doslova). To isté sa dialo aj s mojou dcérou, ľavý bok sa mi tak zase postupne  vyrovnal do jednej línie so zvyškom tela a ja som začala získavať nad svojím materským besnením pomaly pomaličky nadhľad. Už som aj ja prichádzala na to, že som to občas celkom slušne prehnala.

Pamätám si napríklad, že som celý prvý štvrťrok neustále kontrolovala, či dieťa dýcha. Tiež si spomínam, že som dokola všetko drhla, utierala, dezinfikovala a vyvárala. Keď chudák drobček trošku povyrástol a chcel sa hrať v piesku, sedela som na dosah a neustále priskakovala s navlhčenými obrúskami, či dezinfekciou v spreji, aby som ho „chránila pred bacilmi“, tu s pitím alebo maškrtou, aby nebol dehydrovaný a aby si neustále „dopĺňal vitamíny“. Všetci mali pochopiteľne zo mňa srandu. Bolo mi to fuk.

Neustále som so sebou na prechádzky nosila nejaké krabičky s nakrájanými kúskami bio – ovocia, zdravými maškrtami v bio – kvalite. Až do chvíle, keď si Natálka u babičky po prvýkrát zahryzla do horalky a ostrej paprikovej salámy.  („Prečo sa tak rozčuľuješ, ty si to ako dieťa tiež jedla a neumrela si!), mi zdravú stravu veľmi ochotne prijímala. Od toho času som musela používať oveľa viac úskokov a pascí (ktoré zo mňa urobili v očiach tých, ktorí sa stali náhodou svedkami nášho stolovania, definitívneho blázna).  Tak napríklad: „Lietadlo letí do hangáru. Otvoríme hangár. Tááák. Už je tam!“ To nám vydržalo dlho, na lietadlo zaberala dcéra celkom spoľahlivo. Postupne, ako prichádzalo na rôzne leporelá, riekanky, Krtkov, som sa navyše prepracovala k veľmi zhubnému zvyku: keď dcérka práve nespala (bola hyperaktívna, oddychovala málo), stopercentne som sa jej venovala (ako mamatato teda sedem dní  v týždni). Bola som dokonca tak trhlá, že som jej v necelých troch rokoch kúpila veľkú rozkladaciu abecedu – mäkké farebné penové puzzle – a písmenká sme sa v rámci hry naučili.  Všetky. A potom slabiky. O rok neskôr celé slová, potom celé vety... Vravievala som tomu vtedy činorodá zábava. Dieťatko bolo bystré, ja pyšná. Neprichádzalo vôbec do úvahy, že by som nechala Natálku hrať sa samú – mohla by sa chúďa nudiť. Taktiež som sa bála, že tým, že nebude dostatočne stimulovaná, sa zabrzdí jej vývoj. A tak som ju dennodenne stimulovala od rána (rozumej – ráno začína pre hyperaktívne dieťa o piatej, zriedkakedy AŽ o pol šiestej) do večera. Bývala som veľmi unavená. Domáce práce prišli na radu až večer po smrtiacej dávke kávy. Z tohto môjho spôsobu života a výchovy bola neskutočne vytočená moja matka, ktorá sa našťastie vyskytovala len veľmi externe, takže som mala vždy dosť času na to, jej poznámky vstrebať. Ani na chvíľku som vtedy nepremýšľala o tom, že by mohla mať aj pravdu. (Mala...) Keď už náhodou raz za mesiac na niekoľko hodín vnučku povarovala, stihla pri tom aj perfektne upratať celý dom a navariť. Čo som zase nechápala ja – a taktiež to bola pochopiteľne príčina našich stretov. Na jej „s vami som to robila rovnako a boli ste ďaleko samostatnejší“ už som bola alergická. Netušila som, že s dieťaťom sa dá vlastne zvládnuť úplne všetko – aj varenie s mamou môže drobček brať ako perfektnú hru. Mala som sa čo ešte učiť.

Dieťa bolo čím ďalej tým bystrejšie, so mnou to išlo z kopca. Prestala som vyhľadávať dospelú spoločnosť. (Bola som priveľmi unavená na to, aby som sa pekne obliekla, namaľovala a odišla do mesta za kamarátkami. Teda presnejšie povedané bývalými kamarátkami. Nebola energia a čas utužovať priateľstvá.) Na dcéru som sa upínala čím ďalej tým viac, robili mi dobre jej pokroky, bola som pyšná na to, že nás pediatrička pri každej návšteve vychvaľovala do neba. Pochvaly, balzam na matkinu dušu. Určite to poznáte. Nakupovala som výlučne didaktické a kreatívne hračky, starala sa, oprašovala dieťa do vysokého lesku... Psychiatrická liečebňa už na mňa priateľsky mávala. Bola blízko, blízučko...

Koniec dobrý, všetko dobré...

Skrátim to. Našťastie sa mi podarilo – pred totálnym zblbnutím a celkovým fyzickým vyčerpaním – na poslednú chvíľu utiecť. Do práce. (najprv sa mi veľmi nechcelo, ale musela som, naškrečkované peniažky sa mi rozkotúľali, vďakabohu.) Cesta nebola priama – viedla cez pracovňu psychologičky, ktorá dala v podstate za pravdu mojej mamine. („Láska k dieťaťu vás má povzniesť, a nie  odrovnať.“) Zo začiatku to bola takmer neprekonateľná trauma. Škôlka, odlúčenie – obe sme prvý deň preplakali, pocit, že tak dokonale ako ja sa už môjmu dievčatku nikto venovať nebude, pocity frustrácie...

...ktoré samozrejme boli úplne zbytočné. Dieťa medzi nimi prekvitalo.  A to, že som mu ako matka dala hneď od samého začiatku pocit istoty a bezvýhradnej lásky, že som mu rozvíjala fantáziu, tvorila s ním, učila sa ho mať sa rado... to všetko mu pri včlenení sa do kolektívu nesmierne pomohlo.  (Ako som sa okrem iného dozvedela od pani psychologičky.) So mnou, matkou perfekcionistkou, to bolo oveľa horšie. „Začleňovala som sa“ vyše roka. Musela som sa naučiť, že mám na seba prestať kašľať, opäť som sa začala líčiť, schudla som a konečne som si obliekla niečo iné ako tehotenské rifle, ešte dlho som si zvykala nehovoriť v zdrobneninách a nepýtať sa kolegov, či sa so mnou nepôjdu napapať, už som nemávala tak často nutkanie nakrájať im pri obede „mäsko na kúsky“, kŕmiť ich a dávať im „napiť“. Na lietadlo a hangár našťastie v práci neprišlo. Stával sa zo mňa plnohodnotný tvor.

Vlastne mali všetky tie knižky o šťastných deťoch pravdu. Šťastné a spokojné dieťa sa mi vychovávať darilo a sama som sa do pohody svojím zvráteným spôsobom dostať vedela. Aj keď tá „pohoda“ bola zároveň o určitej izolácii, únave, nepohodlí a totálnom odovzdaní sa. Keby som si to mohla celé ešte raz zopakovať, potom by som isto brala oveľa viac ohľadov na seba. Dcére by sa určite nič nestalo, keby sa hrala chvíľu sama alebo keby som viac dôverovala výchovným metódam svojej matky. Keby som dostala druhú šancu, nebránila by som sa ani babičkinej pomoci (akokoľvek svojráznej), ani profesionálnej pomoci nejakej dobrej (a veľmi dôkladne preverenej) pestúnky. Keby, keby...

Do práce som sa vrátila, ako som už písala, cez pracovňu psychologičky. Nebyť jej, prebiehala by moja integrácia medzi normálne pracujúcich ľudí oveľa dramatickejšie. Tu je niekoľko jej rád, ktoré som sa snažila zovšeobecniť a ktoré by tým pádom mohli pomôcť všetkým, ktorí pre samotnú starostlivosť popierajú sami seba...

  • Nezáviďte, neporovnávajte. Porovnávať sa s inou matkou, ktorá má viac uprataný byt, pokojnejšie (roztomilejšie, bystrejšie a janeviemaké ešte) dieťa, úspešnejšieho manžela, normálnejšiu svokru... to je zaručene ten najefektívnejší spôsob, ako si otráviť materskú „dovolenku“ a ako sa prepracovať k receptu na antideresíva. Závisť požiera človeka ako zhubná choroba. Nenechajte sa zožrať za živa!
  • Neriešte zbytočné problémy. Samozrejme je dobré si tu a tam prečítať knižku o výchove, ale majte na pamäti, že zdravý rozum a materinský inštinkt zmôžu viac než kvantá prečítaných kníh. A taktiež nešalejte z toho, že sa vaše dieťatko nevyvíja presne podľa učebnicových grafov. Každé dieťa je originál.
  • Nikomu nedarujte SVOJE večery. Buďte tak trochu sebec. Nech vás ani nenapadne po tom, čo dieťa zaspí doháňať domáce resty. To je VÁŠ ČAS  a nikto vám naň nesmie siahať. Uvariť, umyť riad, vyvešať bielizeň... sa dá pekne aj cez deň pri dieťati. Bábätko položte napr. aj do autosedačky k sebe na kuchynskú linku a pri práci mu rozprávajte alebo spievajte. Kontaktujte ho čo najčastejšie očami. Staršie dieťatko posaďte do vysokej stoličky a taktiež ho nechajte „pracovať“. Rozprávajte mu o tom, čo práve robíte a nešetrite za jeho pomoc chválou. (Spomenula som si teraz na rozhovor, ktorý som robila pred dvomi rokmi s fotografkou a bývalou múzou Jana Saudka – Sárou Saudkovou. Táto mama štyroch detí bez okolkov priznala, že je sebec. Podľa toho sa aj celý článok nazýval. Deti si podľa Sáry musia od malička zvykať na to, že nie sú na svete len oni. Ona tomu hovorí Teória veľkej medvedice: „Mama medvedica je dôležitejšia ako medvieďatá. Keď sa niečo stane medvedici, medvieďatá neprežijú.“ Škoda, že ja sama som počas materskej Sárinu medvediu teóriu neaplikovala...)
  • Zjednodušujte. Varte tie najjednoduchšie jedlá, pripravujte si ich do zásoby do mrazničky, neutierajte a neperte každý deň (jeden fliačik na košieľke ešte žiadne dieťa nezabil), sprevádzkujte len niekoľko kusov riadu, ktoré budete okamžite po použití umývať, takže sa vám špinavé veci nebudú zhromažďovať v drese. (Nepoznám depresívnejší pohľad ako drez preplnený mastnými hrncami a taniermi.) Nakoniec vás začne vymýšľanie podobných vychytávok ohromne baviť.
  • Nerobte dieťaťu otroka. Už dvojročný krpec môže ísť a upratať si po sebe hračky. Prečo nie, keď si ich sám rozhádzal?! Neukladajte jeho veci, buďte dôsledná! O rok o dva neskôr sa mu vaše pravidlá tak vryjú pod kožu, že si nedovolí odísť z neupratanej izby. Stanovte si pre tento prípad systém rozumných odmien a trestov – (ne)prečítam ti tú sľúbenú rozprávku, (ne)budeme si spolu kresliť, (ne)kúpim ti nanuk atď.

 

Komentáre