Žena doma: Od sladkostí sa zuby nekazia

Láskavé klamstvo o Mikulášovi...

Deti nás často dostanú do ošemetnej situácie, z ktorej sa (pre ich dobro) inak ako malým klamstvom vykĺznuť nedá. Moja päťročná dcéra na nás nedávno vyvalila: Čo mi kúpite na Mikuláša?

Pozreli sme s mužom na seba, rýchlosťou blesku sa nám vymenili myšlienky a obaja naraz sme vykríkli: My? Akože prečo by sme ti my kupovali niečo na Mikuláša?

Gúľala na nás očami, podozrievavo z jedného na druhého, potom sa zaškerila: Nooo, veď hej, to Mikuláš... a odskákala do izby. Tu sa začali naše obavy, že dieťa tuší, alebo nebodaj vie, ako to vlastne s Mikulášom je.

Možno niečo začula v škôlke, lebo tam sa deti dozvedia všetky dôležité veci o fungovaní sveta, a poskladala si jedno s druhým.

Už minulý rok som zachraňovala jej ideály, keď sme cestou zo škôlkarskeho Mikuláša natrafili na uja Jožka (údržbára), ako prebehol po chodbe v červenom kostýme už bez brady a čiapky.

Netuším, kedy som ja prestala čakať deda s bradou, ale tiché kroky mojej mamky, ktorá okolo polnoci nosievala sladkú výslužku do čižiem na okne.

Prečítajte si: Humor uzdravuje i pomáha pri výchove

Pravdu za žiadnu cenu...

Ale nepamätám si ani pocit sklamania, takže, asi ma táto realita neprekvapila. Čo sa týka nadpozemských bytostí – zúbková víla, škriatkovia, ale aj Mikuláš a Ježiško – máme to doma tak, že ich nikto nesmie vidieť, inak by sa stratila ich čarovná moc.

To, že deti v jej triede videli dávať pani učiteľku pod vankúš cukrík pri spaní, im pohotová učiteľka vysvetlila, že rozdávala cukríky len v zastúpení, lebo sníčková víla mala veľa roboty. Dospelí stále nejako vykľučkujú z dotieravých  otázok.

Kedy klamať a kedy vyjsť s pravdou von?

U päťročného dieťaťa však už musíte zvažovať, do akej miery trvať na láskavom klamstve a kedy povedať pravdu. Ani s rodičovskými zastrašovačkami u nich už nepochodíte.

Minule, keď som jej výchovne zakazovala cukríky, lebo jej pokazia zúbky, skoro opovržlivo zahlásila: Od sladkostí sa zuby nepokazia, len keď si ich neumývaš... 

Niektoré pravdy stále tajíme

Zatiaľ sa teším z kreslených listov Ježiškovi, ktoré moja dcéra produkuje každý týždeň podľa toho, ako sa menia jej darčekové preferencie. A veľmi dôležito ich ukladá do spodnej zásuvky, aby sa v správny čas rozhodla, ktorý mu vlastne pošle.

Som rada, že sa hnevá na svoje zimušné topánky, lebo nie sú po kolená ako moje čižmy, a teda sa jej do nich zmestí menej dobrôt od /asi/ Mikuláša.  

Lebo viem, že čoskoro príde ten deň, keď  jej otázky neuhráme do outu, keď sa nebude pýtať, lebo bude VEDIEŤ.  

Potom verím, že bude s nami dospelými hrať hru o sníčkových a zúbkových vílach na svoju malú sestričku. Pre dobro tej maličkej dúfam, že aj keď jej staršia setra už bude VEDIEŤ, nechá si tajomstvá dospelých pre seba.  

Prečítajte si aj:   Žena doma: Prvú som nosila, druhú vozím