Vysvedčenie ako rébus

Vysvedčenie ako rébus

29.6.2015 v kategórii Dieťa, autor prof. PhDr. Ivan Štúr, CSc.

Vysvedčenie je vždy iba čiastočným pohľadom na mladého človeka. Je rovnako dôsledkom minulej činnosti ako šancou do budúcnosti.

Školské vysvedčenie je krížovka s tajničkou, málokto však dospeje ku konečnému zmyslu a radšej si rýchlo dosadí jednoduchý záver: jedničky znamenajú úspech, štvorky lajdáctvo. Býva to však oveľa zložitejšie. Tie vysnívané jednotky zvyknú signalizovať dobrú pamäť, s ktorou sa ľahko dá naučiť a jednoducho zreprodukovať. Jednotkár môže byť usilovný a prispôsobivý, ale aj málo tvorivý a ustrašene nesamostatný. A ten štvorkár je skutočne lajdákom, ale niekedy má dobré postrehy a ak sa realizuje v mimoškolskej oblasti, býva lepšie pripravený na skutočný život. Do hry vstupuje aj kultúrna úroveň rodiny, kniha v rukách rodičov, konzumný štýl života alebo vyčerpávanie väčšiny životnej energie na spoločenské zábavy.

Starostlivosť o deti, dni a mesiace rodičovského záujmu o prácu dieťaťa v škole, potrebná pomoc alebo ľahostajný nezáujem, ktorý sa pri zlom vysvedčení zmení na nič neriešiaci afekt, zajtrajšiu návštevu poradne a pozajtrajšie uspokojenie s návratom do starých koľají. Aby sme nezabudli na sympatiu učiteľa k žiakovi, schopnosť oceniť originálny prístup študenta k úlohe, vedieť získať záujem a prekonať malé sebavedomie. Sú učitelia, ktorí preferujú menej inteligentných, ale snaživých pred tvorivými a často menej spolupracujúcimi.

Pritom pomoc nedôverujúcemu si žiakovi alebo tomu vysoko inteligentnému so zdanlivo nevysvetliteľnými poruchami správania by mala byť najväčším úspechom školy, nielen pedagogickým ale doslova ľudským. Mnohé školy sa takýchto neistých úspechov radšej vzdajú, pošlú žiaka na inú školu (nech sa s ním trápi niekto iný!) a neskôr si kajúcne pribíjajú pamätnú tabuľu na budovu školy, kam vraj chodil ich preslávený rodák.

Vysvedčenie, podobne ako psychologický test, naznačuje niečo iba o časti detskej osobnosti, jeho výkon v daných podmienkach a za danej situácie. Koľkí slabí alebo i neprijatí žiaci dokázali neskôr viac než tí vyzdvihovaní prímusi triedy. Pravda, nie je to pravidlom a priznajme škole, že využíva zabehané kritériá, ktorým sa na druhej strane tí šikovnejší ľahko prispôsobia.

Nie je pravda, že vysvedčenie je bezcenný kus papiera a o všetkom sa rozhoduje v praktickom živote. Práca v škole naznačuje možnosti žiaka, dobré známky prispievajú k motivácii a tiež vytvárajú potrebné sebavedomie. Nie je však pravda, že vysvedčenie je najdôležitejší doklad človeka, iba v tom zmysle, že umožňuje ďalší postup v procese vzdelávania. Sú deti, ktoré v prvých triedach ťažko zápasia s požiadavkami školy, či už neochoty sa podriadiť alebo pre pomalšiu dynamiku ich individuálneho vývinu, na vyšších stupňoch však zrazu objavia radosť zo samotnej práce a predbehnú svojich úspešnejších spolužiakov.

Vysvedčenie je vždy iba čiastočným pohľadom na mladého človeka. Je rovnako dôsledkom minulej činnosti ako šancou do budúcnosti. Najväčšou rodičovskou chybou na konci školského roka by bolo stotožniť celú osobnosť dieťaťa s jeho známkami na vysvedčení, zabudnúť na detskú ochotu pomáhať doma, na jeho mimoškolské úspechy, sociálnu obľúbenosť, jednoducho vidieť v zlých známkach viac svoju rodičovskú hanbu ako otázku možnej pomoci dieťaťu.

Ak strach pred rodičovským hnevom zo zlého vysvedčenia doženie dieťa  k úteku z domu alebo – nedajbože – k horším rozhodnutiam, znamená to, že sa narušila dôvera, pocit vzájomnej blízkosti a nádej v pomoc k zlepšeniu. Každé vysvedčenie dieťaťa je zároveň aj šancou rodiča zamyslieť sa nad doterajšou výchovou i perspektívami potomka, šancou dozrieť vo svojom rodičovskom a ľudskom vývine o kus ďalej, získať trocha životnej múdrosti a v neposlednom rade aj možnosť zlepšiť spoluprácu s dieťaťom. Je jednoduché odmietať dieťa, ktoré nesplnilo naše očakávania. Čo sa tým však vyrieši?

Ďalšie a ďalšie neuspokojivé vysvedčenia bývajú neraz iba dôsledkom našich predchádzajúcich nevhodných rodičovských reakcií. Jednoducho sme nevedeli vyvodiť z toho prvého zlého ohodnotenia dieťaťa školou optimálne dôsledky. Niekde bolo treba zvýšiť dozor, nezakazovať mimoškolskú činnosť, skôr lepšie upraviť denný režim. Inde bolo na mieste upokojiť citovú atmosféru rodiny, venovať sa viac literatúre alebo pomôcť dieťaťu nájsť si vhodných priateľov.

Vysvedčenie je hádankou, nenamýšľajme si, že je nám úplne jasná, nedopĺňajme si chýbajúce miesta zabehanými názormi. Skúsme pomôcť dieťaťu pochopiť jeho životnú situáciu, hľadajme spolu s ním východiská, utešme ho alebo povzbuďme, jednoducho konajme tak, aby naše rodičovské vysvedčenie dopadlo predsa len trocha lepšie než to, za ktoré dieťa karháme.

Komentáre