Poruchy príjmu potravy u detí: Náš syn nechce jesť ani piť...
Väčšinou všetky mamičky píšu príbehy plné radosti z očakávania, príchodu bábätka na svet a podobné témy. Ja by som sa tiež medzi ne rada zaradila, ale akosi to nejde...
Tiež sme sa tešili na narodenie nášho druhého synčeka. Máme už doma takmer 5-ročného škôlkara, s ktorým sme nemali žiadne starosti, bol pekné, pokojné bábätko, s veľkým apetítom.
Moje druhé tehotenstvo bolo bez problémov, až na zlé AFP výsledky, ktoré sa ale po opätovnom prehodnotení upravili a bolo to v poriadku. Náš malý bol v brušku polohou KP – koniec panvový, možno aj preto, že som mala hraničné množstvo plodovej vody a nemal miesto na otočenie sa. Neznamenalo to žiadne extra riziko pre bábätko, porodila som skoro na termín 10. 4. 2008 o 14.19 hod. cisárskym rezom. Aj napriek tomu, že som rodila na termín, mala som zelenú plodovú vodu.
Teodorko sa narodil zdravý, mal však červený névus na čele a záhlaví, čo je iba estetická chybička. Doktor mi prišiel oznámiť, že je v poriadku, ale že je to trocha nervózne bábätko a musel dostať niečo na upokojenie.
Čítajte tiež: (Ne)jedenie alebo Keď ani najlepší kuchár na svete vášmu drobcovi neulahodí
Hneď ako mi ho doniesli, som vedela, že to nebude iba „trocha nervózne“ bábo, lebo stále plakal, málo spinkal a zle sa prisával. Už v pôrodnici som tušila, že to nebudeme mať ľahké
Ani jesť, ani spať
Moje obavy sa potvrdili hneď pri odchode z pôrodnice. Všetky bábätká, ktoré s nami prepúšťali, spinkali, iba náš Teodorko plakal o dušu. Upokojil sa až v aute cestou domov. A doma sa začal kolotoč.
Náš maličký stále plakával. Tváričku mal celú doškriabanú, a to už v pôrodnici. Nikdy som skutočne nevedela, či je hladný. Preto som ho prikladala často, aj každé dve hodiny. Niekedy ťahal, inokedy nie a popritom strašne „kakával“, zelenožltú stolicu mal iba párkrát.
Čítajte tiež: (Ne)chutné zdravé jedlo
Veľa sa mu čkalo, často grckal. Cez deň spával trikrát po 5 minút, zvyšok sme ho nosili s mužom na striedačku na rukách. A niekedy ani to nestačilo. V kočíku spal lepšie a dlhšie, ale keď som chcela doma niečo spraviť, tak sa kočíkovať nedalo a hlavne, kočík sa musel natriasať, inak nespal.
Jediné pozitívne bolo, že od narodenia spal pekne v noci, párkrát som ho nadojčila a spal pekne ďalej. Hlavné však bolo, že prospieval a priberal. Pri narodení vážil 3 750 g, po prepustení z pôrodnice 3 640 g, ale ako 2-mesačný už 5 410 g. Tak som to extra neriešila, iba tá zelená stolica a plač ma trápili.
Nastúpila fľaša...
Zlom nastal asi v 2,5 mesiaci, kedy zrazu Teo odmietal jesť. Najskôr v noci, potom už aj nadránom a nadojčiť ho cez deň bolo tiež ťažké. Ocitli sme sa po prvýkrát v nemocnici – uzavreté to bolo ako laktačná kríza, vraj mám málo mlieka, a preto ho odmieta. Brala som homeopatiká, veľa pila, ale pravdepodobne aj stres spôsobil, že mlieko sa mi ťažko spúšťalo, a keď sa syn konečne prisal, mliečko mu nešlo.
Nastúpila fľaša. Po vyskúšaní všetkých druhov umelých mliek, fľašiek a cumľov sa mu podarilo párkrát predsa len trochu mliečka vypiť, no zakrátko razantne odmietol aj to, aj fľašu a taktiež dojčenie...
Zasa sme išli do nemocnice, kde ho skúšali kŕmiť aj sestričky, ale nič. Keď odmietal, nakŕmili ho striekačkou nasilu. Samozrejme, zvracal... Nakoniec som prišla na to, že pije v spánku, hoci len po malých dávkach, a aj to v určitej fáze spania. Často to však vyvracal, neskôr aj príkrmy, ktoré som mu začala dávať od začiatku 5. mesiaca. Síce spapal menšie množstvo, ale stalo sa, že aj to celé vyvrátil – vraj kvôli refluxu.
V nemocnici v Trenčíne sme boli ešte trikrát (z toho raz so zápalom obličiek), vždy nás prepúšťali s tým, že keď pije v spánku a sem-tam aj za bdela a priberá, papá príkrmy, tak je to v poriadku, že je jednoducho „taký“. S hmotnosťou bol na tom dobre, no zo začiatku najmä vďaka mojej trpezlivosti a neskôr vďaka sonde.
Ako ďalej?
Napriek všetkým týmto ťažkostiam priberal dobre a vlastne mi to vždy v nemocnici hovorili, že hmotnostne je na tom krásne, ale tie problémy s papaním nie sú normálne.
Pitie v spánku fungovalo určitý čas, ale postupne sa stávalo neúnosným, lebo Teovo spanie cez deň bolo krátke a čoraz zriedkavejšie. V noci nechcel piť už ani v spánku.
Keď som doňho nedostala viac ako 500 ml mlieka za 24 hodín a trocha príkrmov, povedala som si DOSŤ. Na internete som našla stránku 1. detskej kliniky v Detskej fakultnej nemocnici s poliklinikou na Kramároch v Bratislave, kde sa okrem iného riešia aj poruchy prijímania potravy. Krátko pred Teovými 6 mesiacmi nás na moju žiadosť prijali. No hneď po príchode sme chytili črevnú virózu a týždeň sme sa dávali dokopy. Malý stále vracal aj tú trochu, čo som v spánku do neho dostala, potom mal týždeň infúzie. Keď sa trochu pozviechal, začala sa riešiť jeho porucha prijímania potravy. Boli mu urobené všetky vyšetrenia, podobne ako v nemocnici v Trenčíne.
Sondovanie
Alergia na bielkovinu kravského mlieka, alergia na laktózu, glykemické testy, metabolické vyšetrenia, potné testy, soná hlavičky, tráviaceho traktu... Všetko bolo v poriadku, až na reflux. No a ešte neurologické vyšetrenie – ako bábätko mal stanovený hypertonický syndróm ľahkého stupňa, chvíľu sme aj cvičili Vojtovou metódou. Dnes je už po neurologickej stránke úplne v poriadku. Jeho nechutenstvo sa pripisovalo aj tomuto neurologickému problému, ale keď mu nasadili liečbu na stlmenie hyperaktivity, zdal sa mi strašne utlmený a efekt bol zasa len chvíľkový.
No a práve preto sa začalo sondovanie. Čiže zavedenie NGS – nasogastrickej sondy cez noštek až do žalúdka. Mlieko sa sondovalo rovno do žalúdka cez sondu. Takto sa pomaly žalúdok rozťahoval a čuduj sa svete, Teo nezvracal a na moje prekvapenie začal piť aj z fľaše, a to tak, že som ho zabávala rôznymi predmetmi nad tváričkou a asi vlastne ani nevedel, že pije, ale fungovalo to. Len tuhú stravu, a obzvlášť nemocničnú, nechcel, alebo následne po pár lyžičkách ju vyvracal. Tak som mu ju podávala cez sondu. Čo sa týka mlieka, dávala som mu umelé, zamerané proti refluxu. Bola som rada, že aspoň to vypije. Naučila som sa zavádzať mu sondu sama a po týždni som sa pýtala domov.
Všetko sa to uzavrelo ako porucha príjmu potravy, nechutenstvo, gastroenteritída a vraj mu musí dozrieť nervová sústava a potom sa to zlepší, no nevedia, kedy to bude...
Stravovanie doma
Po návrate z nemocnice pitie mlieka fungovalo len krátko. Zabávanie ako odvádzanie pozornosti zlyhávalo a Teo opäť prestal piť. Tak som musela zasa iba sondovať.
Teraz máme sondu už piaty mesiac. Avšak, čím je väčší, tým je ťažšie ho nasondovať, pretože akonáhle sa mu dotknem sondy na čielku, zacíti to a vrtí hlavičkou. Tak sondujem v spánku. Príkrmy papá horko-ťažko, maximálne 100 g zeleniny alebo ovocia, prípadne puding, jogurt, kaše – aj to málokedy. Viac do neho nedostanem, lebo ak je to nasilu, vracia o to viac. Rožok, piškóta, chlieb, detské sušienky – vyskúšali sme, ale zo všetkého ho napína na zvracanie. Jediné, čo mu chutí, sú kukuričné chrumky. Mlieko nechce ani cítiť, tekutiny tiež odmieta, no pár glgov občas vypije.
V pohybe
Dávame ho do chodítka, a to už od siedmeho mesiaca, aj keď viem, že to nie je vhodné. Ale nám to veľmi pomohlo. V tejto polohe sa nám najlepšie sonduje, všetko mu pekne stečie do žalúdka a menej potom vracia. A hlavne, inak by sme ho neudržali, pretože upútať jeho pozornosť na pár minút je naozaj umenie. Taktiež udržať ho na rukách bez toho, aby sa nenatriasal, je nemožné. V chodítku sa dostane všade, kam chce a my si môžeme aspoň na chvíľu vydýchnuť.
Momentálne navštevujeme gastroenterologickú a neurologickú poradňu. Skúsili sme množstvo liekov, a dá sa povedať, že žiadne nezabrali, teda, čo sa týka spontánneho jedenia.
Musím povedať, že ani sonda nie je úplne bez problémov, náš Teo má alergiu na leukoplast, takže akýkoľvek druh mu prekáža a spôsobuje výsyp na pokožke a červené fľaky. Keďže mu ho musíme dávať stále, resp. meniť každé tri dni a pauzu má len pár hodín, pokožka na nošteku nemá čas na regeneráciu.
No a každá choroba – nádcha, kašeľ, horúčka – znamená pre Teodorka nezastaviteľné zvracania...
A aby som nezabudla spomenúť jeho psychosomatický vývoj. Po tejto stránke je úplne v poriadku, robí presne to, čo zodpovedá danému veku, čiže sedí od približne šiestich mesiacov, stavia sa na nožičky, lozí, hrá sa s hračkami, presne vie, na čo slúžia, čo sa s nimi dá robiť. Zamáva pápá, urobí indiána, tany-tany, ťap-ťap-ťapušky a dokonca povie papa, keď ho ideme kŕmiť, alebo vidí jesť nás. Takže Teodorko je krásny, zdravý, šikovný, síce hyperaktívny chlapec, ktorý „iba“ nerád papá a pije.
Raz sa to skončí?
Každý deň vstávam s pocitom, že sa to už musí zlomiť, že náš Teodorko musí začať piť a papať sám a nebyť odkázaný len na to, čo sa mu do bruška dostane hadičkou, a hlavne prestať vracať, lebo niekedy mám pocit, že je to všetko nad moje sily.
Viem, že náš príbeh nie je taký ťažký, aký majú mnohí rodičia s chorými a postihnutými detičkami, ale o to ťažšie sa to chápe a s tým žije, že zdravé dieťatko odmieta príjem všetkého, keď na to nemá vážny zdravotný dôvod.
PS: Chcem poďakovať lekárom a sestričkám z Fakultnej nemocnice v Trenčíne – dojčenské oddelenie, hlavne p. MUDr. Babicovej, za to, že sa nám snažili pomôcť.
A tiež chcem poďakovať p. primárovi 1. detskej kliniky v Detskej fakultnej nemocnici s poliklinikou na Kramároch v Bratislave, doc. MUDr. V. Bzdúchovi, CSc., že bol ochotný nás okamžite prijať; všetkým lekárom a sestričkám z dojčenského oddelenia, ktorí sa o nás starali a najmä MUDr. K. Fabríciovej za jej ľudský prístup a ochotu kedykoľvek ma vypočuť a poradiť mi.