Nevyhrážajte sa dieťaťu druhým rodičom
"Počkaj, keď príde otec domov..." Otec ako posledná inštancia – spomienková vyhrážka z detstva alebo oprávnený pedagogický prostriedok unavených a zúfalých mám?
Sú dni, kedy je to s deťmi mimoriadne ťažké – väčšinou je to vtedy, keď nám samým nie je dobre a sme podráždené. A práve vtedy nechcú deti robiť to, čo od nich očakávame. Máme toho plné zuby, cítime sa unavené, nadávame, kričíme, a keď už nič nepomáha, napadne mnohým mamám už len jedno, spomínaná vyhrážka otcom.
Partnerské nezhody a ich vplyv na dieťa: Mama, otec, nehádajte sa
„Len počkaj, keď príde domov otec!“
Nepodkopávajte svoju ani partnerovu autoritu
Keď sa vyhrážate, robíte zle hneď dve veci:
- Podkopávate tým nielen svoju vlastnú autoritu (deti si myslia: „Mama si aj tak nevie presadiť svoje, môžeme si s ňou robiť, čo chceme“), ale predovšetkým
- Imidž otca, ktorý tak dostáva nálepku „despotu“. Tým nastavujete deti na to, že ich otec je ten zlý. Vzťah medzi otcom a dieťaťom sa narúša, lebo je zatienený strachom a nedostatkom dôvery.
Ruku na srdce: Takmer každý z nás pozná túto vyhrážku z úst svojej mamy. A je jedno, či bola za iných okolností láskavá, starostlivá, empatická a spravodlivá. Aj tej najlepšej mame aspoň raz v živote zlyhala trpezlivosť a vydralo sa jej z úst to povestné: „Len počkaj, keď príde domov otec!“ A presne tak, ako si spomíname na to, že táto veta zaznela minimálne raz počas nášho detstva alebo dospievania, presne tak si spomíname i na ten pocit, ktorý sme vtedy prežívali: strach.
Nevyhrážajte sa dieťaťu druhým rodičom
V takej rodine, kde sa jeden rodič vyhráža deťom, že na nich bude žalovať druhému, je rovnováha narušená. Každý rodič by mal mať toľko autority, aby si presadil u detí rešpekt voči sebe, svojim príkazom a neznižovať svoju autoritu a dôveru tým, že na ne bude žalovať druhému rodičovi. Keď príde váš partner domov, dostávate ho do nepríjemnej situácie. Má byť sudcom a rozhodcom v konflikte, na ktorom sa ani nezúčastnil.
OTEC vplýva na rozvoj dieťaťa v troch základných oblastiach
Prečo by mal otec vzbudzovať strach?
Voči otcovi je teda extrémne nespravodlivé, keď ho často prizývajú do roly sudcu, ktorú nechce a nemôže plniť. Minimálne nie vtedy, keď chce byť voči obom, žene i dieťaťu, spravodlivý. Lebo, ako sme už spomínali, v takomto prípade má byť otec sudcom a rozhodcom pre situáciu, pri ktorej vôbec nebol prítomný. To je podobne absurdné ako pri futbale: Ani tu nemôže rozhodca, ktorý akciu nevidel, posúdiť z rozprávania dvoch hráčov, či sa jednalo o faul alebo nie. Okrem toho by bol voči jednej strane zaujatý, čo samozrejme jeden hráč (v tomto prípade žena) od neho očakáva. A to je tiež nefér.
Navyše, konflikt by sa po niekoľkých hodinách nemal nanovo otvárať. Príklad: 10-ročný syn rozbil – napriek matkinmu upozorneniu – vázu pri futbalovom zápase, ktorý sa konal v byte. Mama je kompletne vynervovaná, kričí, nadáva a ako poslednú vetu vrhne do miestnosti smerom k synovi vyhrážku „Však počkaj, len príde otec...“. Čo si s tým mal chlapec počať? To, že nebolo dobre, že rozbil vázu, vie aj sám.
Ale namiesto toho, aby sa spolu s mamou vyrovnali s konfliktom, prípadne aby si hneď odpykalo trest, je dieťa ponechané samé na seba – s imaginatívnou obavou z príchodu otca o niekoľko hodín. Keby ste mohli nahliadnuť do vnútra takéhoto dieťaťa, poznali by ste, aké pekelné muky prežíva po celú tú dobu, keď so strachom očakáva otcov návrat.
A ten strach... z čoho vlastne? Z bitky? Zo škaredého pohľadu? Z toho, že dieťa otca sklamalo? Alebo jednoducho z toho, že otec chce byť vždy solidárny s mamou? Je jedno, z čoho ten strach je, v každom prípade je zlý, deštruktívny a pre budúcnosť dieťaťa škodlivý.
Ocko nepomáha. Ocko je rovnaký rodič, ako matka
Čo by mal robiť otec v tejto situácii "sudcu"?
Zachovajte pokoj! Vaša žena je pravdepodobne v takýchto dňoch na pokraji svojich síl a potrebuje len to, aby ste ju zbavili rozhodovania alebo aby ste sa chopili rázneho slova. Ale: Sú vždy dve strany mince a aj keď prídete z práce vystresovaní a tešíte sa na pohodový večer, nájdite si čas na to, aby ste boli spravodlivým mediátorom.
Vypočujte si rozvážne obe strany a potom pokojne povedzte: „Nebol som pri tom a nemôžem rozhodnúť, kto je tu v práve a kto nie.“ Aj keď vaša žena môže potom reagovať mierne podráždene. Dôležitejšie je dať dieťaťu v každej minúte najavo, že sa vás nemusí a nesmie báť. A je pritom jedno, čo urobilo alebo čo sa stalo. Toto musíte v rozhovoroch objasniť aj svojej manželke: Vy nie ste poslednou inštanciou, ktorá má rozhodovať o treste alebo oslobodení spod žaloby. A najmä nechcete byť strašiakom, pred ktorým sa deti trasú. Lebo jedno je jasné: Čakanie na hroziaci trest je často horšie ako trest samotný!
Silu autority môže otec ukázať tým, že bude poukazovať na pravidlá a hodnoty, ktoré v rodine platia, a rolou mediátora − tretej osoby, ktorá má pomôcť dosiahnuť pokojné vyriešenie sporu, a nie tým, že prijme rolu sudcu. Konkrétny problém však už musí vyriešiť mama sama. Jej partner ju pritom môže podporiť slovami adresovanými deťom: „Mamu musíte poslúchať!“