Chcete v detskej poriadok? TOTO by mohlo zaúčinkovať
Naučiť deti upratať si po sebe a pomáhať v domácnosti nie je jednoduchá vec. Ale s veľkou dávkou trpezlivosti sa to dá dosiahnuť. Ako na to?
Čo by mohlo na malých človiečikov zafungovať:
- Mať povinnosti adekvátne k veku – deti vo veku 4 – 6 rokov BY UŽ MOHLI napr. zvládnuť ustieľanie postele, čiastočnú obsluhu umývačky riadu, prestrieť stôl, vyniesť smeti, roztriediť vysušenú bielizeň, utrieť prach na ľahko dostupných plochách, postarať sa o domáceho miláčika...
- Nečakať hneď výsledky.
- Chápať, že deti môžu ísť na danú vec podľa svojej „logiky“ a „systému“ (dospelým často nepochopiteľným).
- Dopriať deťom právo na chyby a na vlastné tempo.
- Urobiť dohodu, že každý z rodiny má „právo“ na jednu činnosť, ktorú nemusí v domácnosti vykonávať, pretože ju neobľubuje.
- Vyvarovať sa postoja: „Bude, ako poviem JA...“
- Nenútiť dieťa k upratovaniu, ak ste sami unavení, vystresovaní, tlačení časom...
- Nájsť správny čas – pred večerou, po nej, pred rozprávkou...?
- Ísť na vec s dobrou náladou a nápadom, napr. si počas upratovania spievať, počúvať obľúbenú pesničku, počítať do 100.
Keď je mama posadnutá... upratovaním
TIP pre HRAVÉ DETI:
Skúste to na nich hrou. Aby mali z činnosti radosť a nevnímali ju ako nudnú nutnú povinnosť, nap: upratať najprv všetko zelené, potom modré...
Upratovanie nie je žiadna veda, iba SYSTÉM
„Majú oveľa viac hračiek a všetkého, ako sme mali my v detstve. Aj preto sú ľahostajnejšie a poriadok im nič nehovorí...“ Takéto názory tiež kolujú o dnešnej generácii detí. No, niečo pravdy na tom možno aj bude, že?
Vychovávať deti tak, aby sa v nich „prebúdzal“ zmysel pre poriadok, nie je ľahký oriešok. Často to stojí rodičov veľa síl a energie. Ale nakoniec, skôr či neskôr, treba veriť, že dieťa začne chápať (po vzore svojich rodičov), že mať a udržiavať poriadok, má zmysel.
Poriadkumilovné dieťa sa stáva vyrovnanejším, zodpovednejším, spoľahlivejším, zväčšuje sa jeho schopnosť učiť sa, podriadiť sa ap. Aj preto by upratovanie a snaha o poriadok mali patriť ku každodennému rituálu dieťaťa. Každý jeho pokus viac si vážiť veci, ktoré má, dobre sa o ne starať a vedieť ich oceniť, je malým, ale veľmi dôležitým krokom k jeho väčšej samostatnosti a dozrievaniu...
Andy Mániková, redaktorka MAMA a ja + mama 3 detí na plný úväzok, na margo našej témy hovorí:
„Naučila som sa počítať do 10...“
„Deti sa k pomáhaniu pri domácich prácach dostávajú najskôr ako viac či menej ochotní pomocníci pri upratovaní hračiek. Ich pozorovacím schopnostiam neunikne (najčastejšie to býva) mama, zvŕtajúca sa okolo sporáka, s vysávačom v ruke, umývajúca kopy riadu... Čím je dieťa menšie, jeho chuť a entuziazmus pomáhať naberá obrovské rozmery.
Oproti tomu mama, ktorá si hryzie do jazyka, v duchu počíta do 10, len aby sa ovládla a neurobila to stokrát rýchlejšie, lepšie a najmä bez nehôd, ktoré domáce práce predlžujú, lebo drobčekovi chce dopriať radosť z vykonanej práce a samozrejme, viesť ho k pomáhaniu, pretože „samo sa to neurobí“.
Žena doma: Nezostane kameň na kameni
Lenže príde obdobie, u nás prišlo s tínedžerským vekom, kedy pomáhať s domácimi prácami jednoducho nie je „cool“. A tak mi nezostáva nič iné, len poctivo trvať na dohodnutých pravidlách.
Tvárim sa, že nepočujem pubertálne komentáre a opäť počítam do 10, aby som prirýchlo nevybuchla, keď umývačka s čistým riadom nie je od rána vyložená ešte ani po večeri, smeti nevynesené, lebo tínedžeri majú na všetko more času... Keď k tomu prirátam moju 20-mesačnú pomocníčku, ktorá sa zaujíma o všetky detaily, ktoré sa v našej domácnosti hýbu, dobrovoľne sa stará aj o to, aby som to v skrinkách s hrncami, príbormi mala zorganizované presne podľa jej uváženia a samozrejme, bez jediného zrnka prachu...
A tak mi je vlastne hej! Síce stále niečo hľadám, no popritom si dovolenkujem na rodičovskej s vyloženými nohami, nemusím ani prstom pohnúť a môžem si dosýta vychutnať tieto okamihy, lebo u nás je pracovitých rúk dostatok. Škoda však, že realita je akosi iná ako to moje snívanie...“