Ako dieťaťu vysvetliť nevhodné správanie?

Ako dieťaťu vysvetliť nevhodné správanie?

28.10.2016 v kategórii Dieťa

Zuzana sa vás, mamičky, pýtala ako vysvetliť dieťatku nevhodné správanie. S Jakubkom problémy nemala, ale odvtedy, čo sa mu stala na tanečnej nepríjemná príhoda, spustila sa reťazová reakcia.

Jakubko začal sám strkať do iných detí. Nerobí to zákerne, pravdepodobne v zápale hry si neuvedomuje, že svojím konaním môže inému dieťatku i ublížiť. Hoci mu Zuzana každý deň vysvetľuje, že to robiť nesmie a nepatrí to k peknému správaniu, Jakubko sa osmelil natoľko, že bez problémov strká do iných detí. 

Takto som to vyriešila ja

Nerob čo nechceš, aby iní robili tebe

Daniela, 3-ročný synček David

S naším synčekom Davidkom sme zažili to isté, akoby si písala o vás. Aj my sme skúšali všetko po dobrom, ale nič nezabralo, prešlo to až do takého extrému, že si začal dovoľovať aj na mňa a manžela. 
Kamkoľvek sme prišli a bolo tam mladšie dieťa, už som bola v pozore. Bola som z toho úplne zúfalá. Tak mi neostávalo nič iné, len sa k tomu rázne postaviť. Možno to nebolo veľmi správne, ale pomohlo to.
Prišli sme do nášho obľúbeného materského centra, kde boli (našťastie) staršie deti od nášho malého pokladu. Približne 4-ročný chlapček si začal do nášho malého dosť dovoľovať a ja som sa tvárila, že nič nevidím. Až keď „veľká“ bitka vyvrcholila Davidom plačúcim na zemi.

Hneď ako prehral svoju malú bitku, som sa ho opýtala, či sa mu to páčilo, keď ho chlapček udrel, a že určite sa to nepáči deťom, ktoré on sám bije. Ver mi, zabralo to. Ale musím sa priznať, že najskôr som skúšala aj také malé vydieranie typu – nekúpim ti to, lebo ubližuješ deťom, ale viedlo to len k tomu, že mi v obchode urobil neuveriteľný cirkus.

Dôležité je odpútať pozornosť

Mária, 16-mesačná dcérka Alexandra a 2-ročná neter Lucka

Dcérka má 16 mesiacov, švagrinina Lucka 2 rôčky. Obidve dievčatká sa majú veľmi rady, vždy sa na seba tešia, veď odmalička vyrastajú takmer ako sestry. Dokážu sa spolu pekne hrať, ale len chvíľku. Čoskoro totiž začne staršia Lucka štuchať menšiu sesternicu, brať jej hračky, biť ju. Podobná situácia sa opakuje aj na ihrisku pri ostatných deťoch, takže viem pochopiť, ako ťa Jakubkovo správanie trápi. My sme sa so švagrinou tiež rozhodli konať, veď za pokus to stojí... Ak ti niečo z mojich tipov pomôže a zaberie, bola by som rada.
V prvom rade sa snažíme predchádzať takémuto správaniu. Keď vidíme, že naše dcérky začínajú byť mrzuté alebo nepokojné, snažíme sa odpútať ich pozornosť nejakou hračkou, činnosťou, alebo ich na chvíľku od seba „oddelíme“, aby do seba nemohli strkať. Podporujeme ich pri hrách, kde tvoria jeden „tím“ – spolu stavajú vysokú vežu, spolu sa starajú o bábiku, tancujú držiac sa za ruky. Nezabúdame ich vždy veľmi chváliť, keď sa k sebe pekne správali. Lucke sme namaľovali odmeňovací plagát, kde jej mamička kreslí usmiate tváričky, keď je poslušná.

Všimla som si, že na naše dievčatká najviac platí pokojný, no dôrazný tón hlasu (žiaden krik ani vyhrážky) a kontakt „z očí do očí“. Zistila som, že na priveľmi dlhé dohováranie dievčatá prestanú po niekoľkých vetách reagovať, a tak uprednostníme formu krátkeho upozornenia. Dievčatám len stručne povieme, že takéto správanie nie je pekné a pripomenieme, za čo by sa mali jedna druhej ospravedlniť. 

Viem, že pre 2-ročné dieťa je náročné pochopiť pocity druhých, preto si s deťmi často prezeráme rôzne obrázky a komentujeme, aké emócie zobrazujú (napr. „Pozri sa, chlapček je veľmi smutný, plače. Bolí ho nožička. Ale toto dievčatko sa smeje, teší sa, že sa pekne hrá so svojou kamarátkou“).
Prečítajte si: Humor uzdravuje i pomáha pri výchove
Pevne verím, že z našich detí vyrastú dobrí a slušní ľudia a že toto správanie je len prirodzenou etapou a súčasťou ich vývoja, uvedomovaním si vlastnej osobnosti. Hlavne sa musíme snažiť byť im pozitívnym príkladom.  

Riešenie neodkladajte

Dáša, deti 7, 6 a 3 roky

To, že deti do seba skôr či neskôr skúšajú strkať, je podľa mňa prirodzený krok vo vývoji. Učia sa skúšaním a napodobňovaním. Sledujú reakciu na svoj krok. To, že dieťa niečo „odkuká“, je v poriadku. Teraz je však na nás, aby sme mu vysvetlili, čo je správne a čo nie. Ak niektoré z mojich detí začalo robiť niečo, čo nepatrilo k prejavom dobrej výchovy, snažila som sa zakročiť okamžite. Zhodou okolností aj môj najstarší syn prišiel zo škôlky so zlozvykom – strkať do detí (aj do dospelých).

Kým dieťa pochopí, že toto správanie je nežiaduce, asi to chvíľu potrvá. No jednoznačne odporúčam vždy pri takomto prejave zakročiť – chytiť dieťa za ruky, resp. za paže, otočiť tvárou k sebe, priblížiť sa k nemu na rovnakú úroveň, pozrieť do očí a s vážnou tvárou dôrazne povedať: „TOTO SA NEROBÍ, TO NESMIEŠ, JE TO ŠKAREDÉ.“ Nekričať, nehysterčiť, nebiť.

Určite pevné hranice

Divadlo sa nekoná, len prejav našej nevôle a jasného postoja k tomuto správaniu. Ak sa nežiaduce správanie opakuje, ako spomínaš napr. na tanečnej, pripojila by som pri druhom upozornení aj to, že ak s tým neprestane, pôjde si sadnúť na lavičku a nebude môcť s ostatnými deťmi tancovať. A slovo by som samozrejme dodržala. Na lavičke by som syna nechala sedieť napr. 5 minút v závislosti od reakcie.

Ide o to, aby bolo dieťa z danej obľúbenej činnosti (hry) vylúčené a najmä aby pochopilo, že je to kvôli strkaniu. V krajnom prípade by som s dieťaťom odišla úplne preč. Chce to hlavne trpezlivosť, ja stále tvrdím, že deti nie sú hlúpe, pochopia, čo je správne, pekné, dobré, nikto učený z neba nespadol a my sme tu na to, aby sme ich to naučili. Aj keď to možno niekedy trvá dlhšie ako by sme si predstavovali. Mysli na to, že deti, tak ako všetci ľudia, chcú byť milované a chcú sa nám páčiť. Nezabudni teda vždy pochváliť dobré správanie. Nie dieťa, ale jeho správanie, napr. keď zacvičia určitú pasáž, ktorá prebehne bez „incidentu“.  

Alena a 2-ročná Simonka

Aj my sme sa borili s týmto problémom. Myslím si, že je mnoho detí, ktoré občas reagujú na iné deti pre okolie neakceptovateľným spôsobom. Dôležité je, aby si si uvedomila, že to nie je iba tvoj problém (ale aj mnohých ďalších mamičiek) a tiež nie je spôsobený tvojou „nesprávnou“ výchovou. Na čo tiež musíš myslieť, je to, že tvoje dieťa nie je zákerné, len situáciu nechápe v zmysle zaužívaných spoločenských pravidiel.

Čo môžeš urobiť? Vychádzať z poznania, že sa dieťa učí pozorovaním svojho okolia. Ak sa mu situácia, s ktorou sa stretlo, zapáči, začne ju používať. Takže sa musíš naučiť na reakciu svojho dieťaťa správne zareagovať. Nečakaj však, že sa to po jednej ukážkovej situácii ihneď zmení. Tak ako tvoj synček chodí na tanečnú a niekoľkokrát týždenne si nacvičuje kroky, aj vy si situácie môžete natrénovať.

Prečítajte si: 10 tipov na výchovu s humorom

Napr. doma na bábike si môžete situáciu zopakovať a ty môžeš bez stresu na Jakubka pozitívne vplývať, vysvetliť mu situáciu. Nezabudni vždy dbať na to, aby sa dieťa kamarátovi ospravedlnilo, pozrelo sa mu do očí a podalo ruku na znak zmierenia. Potom to už chce len čas.  

Názor odborníka

Radí: Mgr. Ing. Jana Kašáková, psychoterapeutka 

Deti vo veku okolo troch rokov môžu chápať, čo im rodičia hovoria, no problém je v tom, že ešte zvyčajne nie sú schopné regulovať svoje správanie podľa toho, čo počuli. Je to veľmi zložitý proces a trvá to, kým si dieťa vezme za svoje normy a pravidlá, ktoré platia v rodine či spoločnosti. Situačne alebo v určitých jednoduchších záležitostiach môže byť dieťa schopné správať sa podľa toho, ako „by sa malo“, no zvyčajne to aj ono samo vtedy tak chce, alebo je to momentálne v súlade s jeho „vnútornými impulzmi“. 
Na začiatku školskej dochádzky sú deti ešte pomerne spontánne a svoje názory, postoje alebo pocity vyjadrujú zvyčajne hneď a bez okolkov. Samozrejme, že u zhruba dvojročných detí je táto spontánnosť ešte výraznejšia. Závisí ale aj od temperamentu dieťaťa, ako veľmi sa prejavuje navonok, koľko času venuje vzťahom a koľko svojmu vnútornému prežívaniu.

Sú totiž deti, ktoré viac jednajú, viac vyjadrujú, čo cítia – pohybom, gestami, kontaktom s inými ľuďmi, a sú deti, ktoré viac fantazírujú, „premietajú“ si vnútorné obrázky o tom, čo by urobili, ako by jednali, ale v skutočnosti jednajú v menšej miere.

Treba tiež rozlišovať, či dieťa niečo robí v afekte hnevu, zlosti, alebo sa mu pritrafí do niekoho strčiť v rámci zábavy a skôr v dôsledku toho, že neodhadne vzdialenosť, neskoro sa vyhne, zabočí atď. V prvom prípade je potrebné, aby sa dieťa učilo zaobchádzať so svojím hnevom (prípadne aj radosťou, lebo niekedy deti keď sú natešené, vedia byť tiež „malými buldozérmi“). Znamená to, že by sme pre dieťa mali zahrať, ukazovať mu, čo by mohlo urobiť, ako by mohlo vyjadriť svoje pocity, ktoré spôsoby sú prijateľné.. 
Pre rodičov je dôležité uvedomiť si, že dieťa ich síce počuje, no je veľmi pravdepodobné, že bude nasledovať seba a svoje potreby, nie predstavy rodičov. Potom je jednoduchšie si aj uvedomiť, že na ovplyvnenie dieťaťa treba použiť iné spôsoby.

Jedným z nich je to, že rodičia prestanú rozprávať a vysvetľovať a začnú konať. Ak dieťa sotí alebo udrie iné dieťa, treba prísť k nemu, povedať veľmi stručne a jasne, z očí do očí: „To nesmieš!“ alebo „Nono!“ a pri ďalšej takej situácii, teda ak dieťa neposlúchne a robí to ďalej, rodič dieťa vezme a zamedzí jeho neželaným prejavom. Môžu spolu chvíľu sedieť opodiaľ alebo odísť domov, to samozrejme záleží od okolností a miery drsnosti dieťaťa. 

Základné pravidlá by teda mohli byť: 

  • menej hovorte, viac konajte,
  • zahrajte pre dieťa želané prejavy,
  • zamedzujte neželaným prejavom (svojím konaním, nie vysvetľovaním)

Komentáre