... aby deti nezomierali

Redakcia | 10. apríl 2010

K najväčšiemu počtu smrteľných úrazov u detí dochádza na Slovensku pri dopravných nehodách. Dôvodmi sú neprimeraná rýchlosť vodičov, nepripútané dieťa v aute, či nesprávne prechádzanie cez cestu. Úmrtia detí tu tvoria asi 40%.

K najväčšiemu počtu smrteľných úrazov u detí dochádza na Slovensku pri dopravných nehodách.

Dôvodmi sú neprimeraná rýchlosť vodičov, nepripútané dieťa v aute, či nesprávne prechádzanie cez cestu. Úmrtia detí tu tvoria asi 40 %.

„Pätnásťročný chlapec šoféroval auto. Policajná hliadka, ktorá ho zastavila, objavila pri kontrole auta dýku a zásobník s nábojmi... Tragédii sa podarilo zabrániť. Viac šťastia však chýbalo 8-ročnému chlapcovi z okr. Prievidza, ktorý sa so svojimi kamarátmi dostal na ohradené ihrisko. Ľahkovážna zábava, pri ktorej chlapci skákali po zábradlí a hojdali sa na kovovej prenosnej bránke, skončila tragicky. Bránka sa prevrátila a chlapcovi zlomila väzy.“ Takéto novinové titulky šokujú verejnosť neustále. Prípadov smrteľných nehôd, pri ktorých zbytočne vyhasínajú detské životy, však na Slovensku neubúda. Práve naopak. V slovenských rodinách tak každoročne ostanú prázdne miesta po vyše 200 deťoch...

V súčasnej dobe sú úrazy detí nielen celoeurópskym, ale až celosvetovým problémom. Štatistiky totiž dokazujú, že celkovo podľahne následkom úrazov napr. len v USA  11000 detí (!), 50 000 má trvalé následky a 19 miliónov detí je vyšetrených ambulantne. Ide o priemerné ročné čísla. Na cestách Európskej únie zomiera každoročne viac ako 40-tisíc ľudí a viac ako 1,7 milióna ľudí je zranených. Podľa Európskej komisie to predstavuje náklady 160 biliónov EUR. Najohrozenejšou skupinou sú pritom deti. Z okolitých krajín je situácia na Slovensku najhoršia. V porovnaní s krajinami EÚ sú na tom horšie už len Litva, Estónsko a Lotyšsko. Veľké rozdiely v úrazovosti medzi európskymi krajinami však nasvedčujú tomu, že počet úrazov je možné znížiť. Krajiny, ktoré realizujú dlhodobé preventívne programy, organizujú kampane a zavádzajú rôzne preventívne opatrenia, sú na tom lepšie ako krajiny, ktoré tejto problematike nevenovali dostatočnú pozornosť.

Z porovnávaných krajín je, čo sa týka smrteľných úrazov detí, na tom najlepšie Švédsko, kde je napríklad povinnosť používať detské autosedačky, detektory dymu, balenia liekov s bezpečným uzáverom atď. Pre porovnanie, na Slovensku zomiera v dôsledku úrazov 3-krát viac detí ako vo Švédsku. Zlomeniny, pády, utopenia...

Prednedávnom ochromila nemeckú verejnosť správa o jedenapolročnom chlapčekovi z Bonnu, ktorý mal dlhé týždne vážne problémy s dýchaním. Lekári v nemocnici Sankt Augustin sa ho pokúšali liečiť rôznymi metódami na astmu, no nič nezaberalo. Stav dieťaťa sa stále zhoršoval, až ho museli hospitalizovať na jednotke intenzívnej starostlivosti, kde mu urobili celý rad vyšetrení, vrátane röntgenu hrudníka.

Lekári si okamžite všimli príčinu chlapcových problémov – bola ňou kovová skrutka zaseknutá hlboko v pľúcach. Trvalo dve hodiny, kým mu predmet vyoperovali, pričom použili srdcový katéter ukončený drobnou slučkou. Rodičia dieťaťa potvrdili, že prednedávnom montovali v byte sektorový nábytok. Zhodli sa na tom, že ich syn si zrejme skrutku vložil do úst, no keď sa ju pokúšal prehltnúť, vnikla mu vedľa do dýchacej trubice a odtiaľ do pľúc. Našťastie, udalosť si nevyžiadala tragickú dohru.

Štatistiky dokazujú, že škála tragédií je naozaj široká. Ak by sme však chceli vytvoriť akýsi rebríček úrazov, ktoré nemajú smrteľné následky, na prvom mieste by sa ocitli zlomeniny, poranenia hlavy a vykĺbenia. Nasledovali by topenia (každý druhý úraz súvisiaci s vodou je smrteľný), často sa však vyskytujú aj pohryzenia psami či mačkami. Našim najmenším sa nevyhýbajú ani poranenia ústnej dutiny, zubov, ale aj očí. Najčastejšie je to v dôsledku jazdy na bicykli, či pri úrazoch zapríčinených športovou aktivitou. Detské pohotovostné ambulancie poznajú aj prípady popálených a oparených detí. Tieto zranenia sú extrémne nebezpečné, pretože zanechávajú dlhodobé až trvalé následky. Poslednú skupinu pomyselnej stupnice tvoria otravy, poranenia brucha a hrudníka.

Kde najčastejšie?
Najviac smrteľných úrazov detí sa odohrá na cestách. Ako je to však s úrazmi, ktoré si vyžadujú operačný zákrok či ambulantnú starostlivosť? Najčastejšie sa stanú v školách a v domácnostiach. Tomuto trendu možno predísť väčšou mierou vyučovania k bezpečnosti v priestoroch školských jedální, dielní, šatní ap.  V domácom prostredí je zasa možné sa úrazom vyvarovať dômyselnejším uložením nábytku, uzamykateľnými skrinkami s liekmi, saponátmi, či inými chemikáliami, ale aj aktívnym prístupom všetkých členov domácnosti, ktorí dieťaťu manipuláciu s nebezpečnými predmetmi nielen zakážu, ale (prihliadnuc na úroveň detského chápania) aj odôvodnia.

Ďalšou skupinou sú úrazy, ktoré sú v dôsledku dopravných nehôd, ale aj hier na ihriskách, či miestach, ktoré nimi nie sú, ale napriek tomu poskytujú dostatok príležitostí k zábave i k ohrozeniu zdravia. Patria tu staveniská, záhradkárske osady, les atď. Rozmach záhradných bazénov pri rodinných domoch sa tiež priamoúmerne podpisuje na raste počtu úrazov. V niektorých európskych krajinách sa už preto povinne zavádzajú oplotenia záhradných bazénov.

Úrazy a Slovensko
Počet úmrtí detí na Slovensku je taký vysoký, že každoročne by bolo možné zavrieť 7 školských tried. Deti následkom úrazov nemusia zomierať, väčšine úrazov je možné predchádzať zodpovedným prístupom dospelých, vytváraním bezpečných domácností, používaním rôznych zabezpečovacích zariadení a pomôcok. Na Slovensku ostávajú najalarmujúcejšou skupinou úrazy spôsobené v dôsledku dopravných nehôd, kedy sú deti pasažiermi v dopravných prostriedkoch alebo chodcami. Neúmerne však stúpajú aj počty nehôd u detských cyklistov. Trojročná štúdia, ktorá sledovala, nakoľko sa dalo predísť úrazom hlavy v USA, došla k záveru, že pri nosení ochrannej prilby pre detských cyklistov mohlo byť zachránených 184 z 247 zomrelých a 116 000 zo 140 000 zranených detí, ktoré utrpeli úraz hlavy.

Vo väčšine európskych krajín je už nosenie prilieb úplne bežné. Na Slovensku je však dieťa s prilbou na hlave pri bicyklovaní či korčuľovaní ešte stále (v niektorých oblastiach) raritou.

MUDr. Ladislav Laho, riaditeľ Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou v Banskej Bystrici, však poukazuje aj na ďalší faktor cestnej bezpečnosti – autosedačky: „Dospelí sediaci v aute sú chránení pásom a airbagom, dieťa do 110 cm výšky však podľa zákona nesmie mať pás, pretože by sa mohlo udusiť. Práve preto je dôležité zavedenie autosedačiek."

Ani to však nestačí. Je potrebný ešte ďalší krok. MUDr. Laho: „Dôležitým faktorom zvýšenej bezpečnosti je aj dodržiavanie predpísanej rýchlosti na cestách. Bolo dokázané, že ak sa v husto obývaných oblastiach znížila rýchlosť na 30 km/hod., klesla úrazovosť až o 50 % a smrteľné úrazy až o 60 %.“

Na jeden smrteľný úraz pripadá na Slovensku 160 hospitalizovaných detí (z toho je jedno až dve s trvalými doživotnými následkami) a 2 000 detí ošetrených po úraze na ambulancii.

Ide o veľa
Detský fond Slovenskej republiky (DF) preto rozbehol kampaň zameranú na zníženie smrteľných úrazov detí s názvom „...aby deti nezomierali“. Viac už objasňuje riaditeľka DF Ing. Alena Synková: „Ide o niekoľkoročný projekt. V prvej etape chceme upozorňovať verejnosť na tento naliehavý problém. Kampaň zameriavame na dospelých, pretože si myslíme, že to, ako sa správajú dospelí, ovplyvňuje aj správanie detí. Chceme budovať kultúru bezpečnosti v našej spoločnosti. Zatiaľ nám chýba.“ Výstražné bilboardy upozorňujúce vodičov (ale aj tých, ktorí síce nesedia za volantom auta, ale nesú zodpovednosť za detské životy), sú už rozmiestnené po celom Slovensku. V budúcnosti plánuje DF rozšíriť túto kampaň aj o dopravnú výchovu detí i dospelých.

SLOVO ODBORNÍKA
Na otázky odpovedá psychológ a predseda Detského fondu SR PhDr. Štefan Matula

Môže prežitý úraz u dieťaťa zanechať závažné následky na jeho psychike?
Určite áno, pretože každý úraz je ohrozením integrity – telesnej a zároveň psychickej. Všetko negatívne sa prenáša do duše dieťaťa a ukladá sa na celý život. Môže to však mať aj pozitívny význam, a to ten, že dieťa sa snaží vystríhať takého správania, ktoré ho doviedlo k úrazu. Ak je však skúsenosť príliš silná, dieťa ju prežíva negatívne formou opakovaného zážitku.

Čiže ak došlo k úrazu pri autonehode, je aj u dieťaťa možný panický strach z cestovania autom?
Záleží to od základného nastavenia osobnosti. Deti však v porovnaní s dospelými zabudnú skôr a lepšie sa tiež vyrovnávajú s traumami. Ale netreba to podceňovať.

Ktoré signály napovedia rodičom, že by so svojím synom či dcérou mali navštíviť po prekonanom úraze psychológa?
V prvom rade je to vtedy, keď má dieťa traumu zo situácií, ktoré súvisia s úrazom (odmieta si sadnúť na bicykel, panicky sa bojí vody...). Jeho správanie je blokované a má strach aj z bežných činností.

Ako by rodičia mohli svojím prístupom výraznejšie predchádzať tomu, aby deti zbytočne v dôsledku úrazov nezomierali?
Myslím si, že taká základná úroveň bezpečnostnej výchovy, ako vyhýbať sa elektrickým zásuvkám ap., už v slovenských rodinách existuje. Ale viac sa podceňuje to, že istá skupina detí je na úrazy náchylnejšia. Ide o deti s poruchami pozornosti. Tu ešte chýba dosť informácií pre rodičov s takýmito deťmi, aby ich už vo veku 3 – 4 rokov cielene viedli k väčšej bezpečnosti.

Mnohí rodičia však svoje deti vychovávajú iba formou príkazov a zákazov. Čo vy na to ako psychológ?
Deťom treba predovšetkým veľa vysvetľovať. Ale v situáciách, kedy hrozí nebezpečenstvo, je vhodné použiť aj napr. symbolické capnutie po zadočku. Je to potrebné u detí, ktoré ešte nie sú schopné pochopiť závažnosť situácie, ale práve drobné fyzické napomenutie tomu napomôže.

Deti by mali vedieť, že:

  • Cez cestu môžu prechádzať vždy iba na zelenú (tak by však mali robiť aj dospelí!). Ak semafor nie je, je potrebné pozorne sa rozhliadnuť na obidve strany a nespoliehať sa na to, že blížiace sa auto zabrzdí, keď uvidí chodca na vozovke.
  • Pri jazde na bicykli je dôležitá nielen ostražitosť, ale aj prilba na hlave a dospelý spolujazdec.
  • Je nebezpečné kúpať sa na miestach, ktoré na tento účel neslúžia (malé deti by mali byť vo vode iba pod dozorom dospelého).
  • Liezť na stromy, do odkrytých šácht, či neobývaných chatrčí je síce veľmi lákavé, ale následky v podobe pádu, ublíženia si, či iného nemilého prekvapenia za to nestoja.
  • Mnohé rozostavané sídliská lákajú malých zvedavcov k hre na schovávačku. Rodičia by si mali overiť, či sú tieto staveniská dobre ohradené a upozorniť kompetentných, ak tomu tak nie je.
  • Pri prechádzkach prírodou by sa deti mali od svojich rodičov dozvedieť, že neznáme plody, huby, bobule sú na konzumáciu životu nebezpečné.
  • Deti by mali vedieť, že ich rodičov zaujíma, kde, s kým a ako sa hrajú.

 

Rodičia by mali vedieť, že:

  • Deti do 7 rokov rozmýšľajú „egocentricky“, t. j. domnievajú sa, že to, čo vnímajú ony, automaticky vnímajú aj dospelí. Napr. ak chce dieťa prebehnúť cez cestu a oproti sa blíži auto, dieťa si automaticky domýšľa, že auto zastane (hoci niekedy to už, žiaľ, nie je možné).
  • Až približne 10-ročné deti dokážu dostatočne odhadnúť vzdialenosť a rýchlosť áut.
  • Oproti dospelým majú deti znížené zorné pole asi o 30 %. Teda to, čo dospelý chápe ako nebezpečné, sa dieťaťu často nemusí takým zdať.
  • Reakčná doba (t. j. doba, za ktorú začne dieťa na nebezpečenstvo reagovať) je napr. u 5-ročného chlapca v porovnaní s dospelým až dvojnásobná. U dievčat je táto doba dlhšia než u chlapcov.
  • Predvídanie nebezpečenstva sa u detí najvýraznejšie prejavuje až okolo 12. roku veku.
  • Pri výchove k bezpečnosti je potrebné si uvedomiť jedno – deti treba viesť k opatrnosti, nie k strachu. Pretože práve strach ich často do života ohrozujúcich ťažkostí dovedie, alebo naopak, ochromí ich pri ich riešení.

 

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: