Zvedavé otázky detí

Mgr. Jarmila Hýroššová | 14. január 2017

Neexistuje otázka, na ktorú by boli deti ešte príliš malé, jestvujú len nevhodné, veku neprimerané odpovede.

„Prečo má tá žena takú červenú tvár?“ „Kam pôjde človek, keď zomrie?“ „Vie nosorožec bežať rýchlejšie ako lev?“ Naše deti chcú vedieť všetko presne, pýtajú sa a pýtajú, najradšej celý deň. My rodičia sa tešíme, že máme také po vedomostiach túžiace deti – v konečnom dôsledku tým, že sa pýtajú, sa stávajú múdrejšími. Ale niekedy nám už toto večné „prečo?“ lezie na nervy.

Kladením zvedavých otázok a získaním odpovedí sa dieťa stáva múdrejším

Pre malé dieťa je svet plný zázrakov. Že ráno slnko vychádza a večer mizne za horizontom, že televízna obrazovka ožije stlačením jedného gombíka, že zvonček zvoní, ak ním hýbeme sem a tam – v ranom detstve prijíma dieťa všetky tieto udalosti s úžasom, spoznáva ich postupne ako zákonitosti.

Po dlhšej dobe si začne dieťa tieto známe veci zoraďovať a pýta sa: Vychádza slnko každé ráno? A robí to aj vtedy, keď sa nepozerám? Odkiaľ prichádza vietor? A dážď?

Samozrejme, hľadáme na tieto otázky korektné odpovede, namáhame hlavy a hľadáme správne vysvetlenia. Len aby sme neurobili niečo zlé. Objasnenia fyzikálnych javov hľadáme možno aj v lexikónoch. A čudujeme sa, že dieťa naša odpoveď veľmi nezaujíma.

Deti si otázkami len overujú, to čo sami tušia

Takáto reakcia nie je dôkazom nezáujmu nášho dieťaťa, ale ukazuje, že sme jeho otázku nepochopili správne. Deti si prinášajú na svet múdrosť a inteligenciu, mnohé základné veci života tušia. Len chcú poznať aj náš názor, aby si potvrdili to, čo oni len tušia, ale pre nás je samozrejmosťou.

Nechcú vedieť, že Slnko je od Zeme vzdialené 149 600 000 km, ale zaujíma ich dôvod, prečo svieti. Odpoveď ako „pretože ľudia, zvieratká a kvety potrebujú svetlo a teplo“ ich uspokojí oveľa viac ako každé racionálne vysvetlenie.

Pomocou takýchto otázok získavajú deti dôveru vo svet: Všetko je správne tak, ako to je. Deti chcú potvrdenie toho, že žijú a zostanú v istote a že všetko bude aj zajtra také, aké je dnes. Vždy rovnaké odpovede sú toho dôkazom.

Tak ako chce dieťa každý večer počuť tú istú rozprávku, s tým istým poradím slov, tak chce vždy počuť tú istú odpoveď, keď opakovane kladie jednu otázku znova a znova. Známe mu dodáva istotu v tomto búrlivom a vzrušujúcom období raného detstva.

Zvedavé detské otázky nepoznajú žiadne tabu

Všetko, s čím sa dieťa stretne a čo ešte nemá zoradené vo svojom chápaní sveta, chce mať zodpovedané, najlepšie hneď – hoci aj v preplnenom autobuse alebo pri bohoslužbe v kostole: „Mami, prečo má ten muž také smiešne vlasy?“

A tieto otázky formulujú naše deti nahlas, tak, aby ich všetci dobre počuli. Mama by sa vtedy najradšej schovala do myšacej diery, hlavne keď si ju a jej dieťa ostatní kriticky obzerajú a popod fúzy sa uškierajú, zvedaví na matkinu diplomatickú odpoveď. V tomto prípade pomôže len obyčajné „ja neviem“ a neskôr rozhovor o tom, že väčšina ľudí nemá rada, ak sa o nich pred inými hovorí.

Prečítajte si: 7 smrteľných hriechov disciplíny

Nepríjemné sú aj otázky detí o smrti. „Babi, ty musíš už čochvíľa zomrieť?“ pýta sa trojročná vnučka svojej babky, ktorej tvár už zdobia samé vrásky. Starí ľudia musia zomrieť, to už pochopila. Prečo by teraz nemohla použiť svoje vedomosti a prehĺbiť ich?

Veď deti nemôžu za tabu a potláčané témy, ktorými sa dospelí obkolesili. „Ako hlboko je hrob?“ chcú vedieť deti – a pani učiteľka z materskej školy ich zoberie na cintorín, kde vidia vyhĺbený hrob a zodpovedá otázky týkajúce sa oblečenia a polohy mŕtveho v truhle a toho, čo v truhle nakoniec zostane. Klára vezme rozkvitnutý kvietok, položí ho na hrob neznámeho a uteká za svojou skupinkou.

Prečítajte si: Hovorme s deťmi o smrti: ako vysvetliť deťom otázky o smrti a o nebi?

Oveľa ťažšie však hľadáme odpovede na zmysel smrti. Ale musíme mať vždy po ruke pripravené odpovede? Nemôžu byť takéto otázky podnetom na spoločný rozhovor, v ktorom zhrnieme deťom to, čo im je už známe a oboznámime ich s tým, čo ich zaujíma? Lebo nie každá otázka vyžaduje nevyhnutne len odpoveď, veľakrát je nutný rozhovor.

Prečo, prečo, prečo? Zvedavé otázky nemajú konca kraja

Jasné je prianie detí, že túžia po rozhovore, keď sa reťaz ich otázok nekončí a tým skúšajú našu trpezlivosť, koľko vydržíme. „Prečo tá pani tak rýchlo beží?“ „Pretože sa ponáhľa.“ „A prečo sa ponáhľa?“ „Asi nechce zmeškať autobus.“ „Prečo chce ísť autobusom?“ „Pretože sa niekam chce dostať.“ „Prečo?“

Deti dokážu pokračovať neúnavne v takýchto reťaziach otázok. Tým nám ukazujú, že ešte nie sú úplne spokojné s našimi odpoveďami. A dávajú nám najavo, že chcú komunikovať. Jednoduchá protiotázka dospelého – „Čo si ty myslíš? Prečo tá pani tak rýchlo beží?“ – dokáže prerušiť nekončiacu sa spleť otázok a priviesť malého zvedavca do rozhovoru, v ktorom vie podstatné veci pomenovať.

Hľadajme spoločne odpovede na zvedavé otázky detí

S nástupom do školy sa mení kvalita otázok. Teraz túžia deti po informáciách, pomocou ktorých pochopia súvislosti. Skúšajú tak naše všeobecné vedomosti – veď kto už vie, či beží rýchlejšie kengura alebo líška... „Ja neviem!“ – tak túto odpoveď by si mali rodičia zakázať.

Pretože, keď bude dieťa počuť príliš často „ja neviem“, tak si toto „ja neviem“ zvnútorní a bude lenivé v hľadaní odpovedí. A postupne je preč zvedavosť, ktorá nás sprevádza životom a provokuje našu kreativitu.

Namiesto „Neviem!“ použime teda radšej „Uvidíme, na niečo určite prídeme!“ A potom sa trebárs vyberme do knižnice alebo surfujme po internete, spoločne hľadajme, bádajme a pýtajme sa. A takto dieťa zároveň spoznáva aj zdroje a prostriedky, pomocou ktorých bude neskôr samo vyhľadávať odpovede na to, čo ho bude zaujímať.

Prečítajte si: Doprajte deťom priestor na vlastnú realizáciu

„Aké to bolo, keď si ty bola v takom veku ako ja?“ – to je otázka, ktorú poznajú mnohí rodičia a starí rodičia. Žiadna kniha by to nikdy nezodpovedala deťom tak dobre ako rodičia a starí rodičia, ktorí im detailne a živo opisujú, „aké to bolo vtedy“.

Alebo: Matka čaká bábätko a dieťa zažíva spolu s ňou, ako to malinké stvorenie rastie v jej bruchu. Samozrejme chce dieťa vedieť, ako to maličké bábo teraz vyzerá, či môže jeho súrodenec v bruchu jesť a piť a ako sa tam vlastne dostalo – je to dobrá príležitosť na láskyplný rozhovor, v ktorom môžeme deťom priblížiť zrodenie života.

Neexistuje otázka, na ktorú by boli deti ešte príliš malé, jestvujú len nevhodné, veku neprimerané odpovede

Preto sa musíme pri našich odpovediach vhĺbiť do perspektívy dieťaťa a brať svet z jeho zorného uhla. Odpovede musia byť pre dieťa zrozumiteľné, pri dialógu s pýtajúcim sa by sme mu nemali dať pocítiť aroganciu nás dospelých – múdrych.

Každá otázka, ktorú nám dieťa položí, je dôkazom toho, že je zvedavé na svet a že ho chce spolu s nami – jeho rodičmi, pochopiť a prebádať. A na to by sme mali byť pyšní.