Vývin reči medzi 2. a 3. rokom alebo „MAMI JA SA-SA-SÁM“

Vývin reči medzi 2. a 3. rokom alebo „MAMI JA SA-SA-SÁM“

2.2.2011 v kategórii Batoľa, autor Mgr. Svetlana Kapalková, Phd. foto: iStock.com

Ako sa vyvíja reč dieťaťa v období medzi druhým a tretím rokom života a ako tento vývin môžete stimulovať?

Do druhého roku dieťa komunikuje so svojím okolím prostredníctvom jednoslovných, prípadne dvojslovných viet, ktoré výdatne dopĺňajú gestá. Ďalším neklamným znakom vývinu reči je objavenie sa prvých trojslovných kombinácií. Trojslovné vety dieťa začína produkovať práve okolo druhého roku svojho života.

V tomto čase sa deti začínajú pýtať „Čo to tam je? Mami, čo to je?“ Ale viac ako meno veci, na ktorú sa pýtajú, ich zaujíma jej zmysel. Chcú počuť, ako „to“ funguje, čo sa s tým robí a hneď to chcú aj vyskúšať. Práve zvedavosť detí pomáha budovať ich slovnú zásobu. Počet slovíčok prudko narastá každým dňom.

Kým priemerné dvojročné dieťa  používa okolo 300 slov, dvaapolročné dieťa 450 slov, trojročné dieťa nás prekvapí 1 000-slovnou zásobou. Medzi novými slovami sú najmä prídavné mená a slovesá. Tie pomáhajú deťom presnejšie vyjadrovať ich potreby, želania, pocity. Rýchle napredovanie však môže so sebou priniesť aj určité komplikácie.

Predstavme si len, že my, dospelí, sa učíme cudzí jazyk. Nevieme čítať a písať, teda cudziu reč len počúvame. Každý deň sa tak prostredníctvom sluchu naučíme dve až tri nové slovíčka. Dané slovíčka ukladáme do stále dlhších viet a učíme sa ich teda aj ohýbať – časovať, skloňovať, používať predložky a spojky. To všetko naše deti zvládajú a postupne sa od trojslovných viet dostávajú k dlhým súvetiam (okolo tretieho roka). Navyše v tomto čase si začínajú uvedomovať svoje vlastné JA, chcú sa presadiť nielen v hre, ale aj v komunikácii.

Výrazne sa zlepšuje aj úroveň artikulácie, teda vyslovovanie jednotlivých hlások. Medzi druhým a tretím rokom sa väčšina detí naučí správne vyslovovať všetky samohlásky a spoluhlásky n, m, p, h, t, k, g. Vplyvom všetkých týchto okolností sa stáva, že naše dieťa môže zrazu:

  • opakovať viackrát jedno slovo, či slabiku bez námahy. Napr. „Moja, moja, moja maminka príde!“ alebo „To to to to auto mám!“ či „Po-po-podaj mi loptu!“
  • opravovať svoju reč tak, že zamení slovo alebo spojenie, ale zmysel toho, čo chce povedať, ostáva rovnaký. Napr. ak chce povedať „My sme sa presťahovali do nového domu.“, povie radšej „My sme máme nový dom.“, lebo je to preň jednoduchšie.
  • vsúvať do svojich viet hlásky, slová, ktoré vôbec nesúvisia s obsahom, ale majú za úlohu ľahšie pokračovanie vo výpovedi, napr. „To je hm auto.“
  • reč celkom prerušiť, robiť nápadné pauzy, dlhšie, ako je potrebné na nadýchnutie sa. Napr. „Mám ----------pekné auto.“


Všetky vymenované ťažkosti sa odborne nazývajú vývinovými neplynulosťami, a aj keď pripomínajú zajakavosť, sú sprievodným javom vývinu reči. Len si predstavme, ako naše ratolesti začínali chodiť: občas zakopli, spadli, poskočili. A tak veľmi podobne to vyzerá aj v reči. Niečo zopakujú, niečo opravia, urobia pauzu, vsunú hlásku alebo slovo.

Veľmi dôležitý rozdiel medzi vývinovou neplynulosťou a skutočnou zajakavosťou je doba trvania. Vývinová neplynulosť trvá od niekoľkých týždňov po maximálne 6 mesiacov. A ako vlastne komunikovať s dieťaťom s neplynulosťami v reči?

MEDZI NAJZÁKLADNEJŠIE PRAVIDLÁ PATRIA:

1. neupozorňujeme dieťa na neplynulosti v reči a hlavne ho nežiadame, aby vetu zopakovalo znovu a plynulo;
2. nehovoríme dieťaťu, aby rozprávalo pomalšie, a aby sa nadýchlo alebo upokojilo;
3. nežiadame od dieťaťa, najmä v tomto kritickom období, aby hovorilo nahlas, alebo recitovalo pred príbuznými, návštevou;
4. rodičia tvoria jednoduchšie kratšie vety;
5. rodičia rozprávajú pomalšie;
6. odstránime situácie, ktorých sa dieťa bojí (necháme svietiť svetlo, ak sa bojí tmy...);
7. nemáme neprimerané očakávania (chlapci neplačú, Peter to vie lepšie ako ty, a pod.);
8. dôležité rozhovory vedieme zásadne v neprítomnosti dieťaťa;
9. nerobíme žiadne náhle zmeny životosprávy a na nutné zmeny, akými sú sťahovanie, či zmena materskej škôlky, dieťa vopred pripravíme.

Rodičia však postupujú veľmi správne, ak sa pri objavení neplynulostí poradia s logopédom. Tak ako sa cibrí a zlepšuje reč detí, skvalitňuje sa i úroveň porozumenia. Dieťa rozumie dlhším príkazom, inštrukciám. Neriadi sa len významom jedného slova alebo prítomnou situáciou, či svojou skúsenosťou. Ak napr. povieme dieťaťu „Vezmi bábiku a maca a daj im papať.“ a zároveň do ruky dieťaťa vložíme hrebeň, mladšie dieťa začne automaticky bábiku i maca česať. Dvaapolročné dieťa už ostane bezradne stáť a tvári sa začudovane, chápe, že voľačo nesedí. Možno si pomyslí: „Pomýlila sa tá moja mama? Čo mám vlastne robiť?“

Detské pršteky na rukách sú stále šikovnejšie, takže ukryté veci v uzatvorených fľašiach už nie sú v bezpečí. Rado veci otvára a zatvára, postojí na jednej nohe, začína bicyklovať, samo je, snaží sa obuť, či navliecť si nohavice. Slovíčko „sama“, „sám“ nás možno vyvádzajú z miery, hlavne ak máme päť minút na to, aby sme dieťa obliekli, obuli a stihli dobehnúť do škôlky. Dieťa chce jednoducho robiť viac vecí samostatne, bez našej pomoci, ako zatiaľ naozaj dokáže. A to je turbulentné trucovité obdobie, kde pomáha len mamina a tatova trpezlivosť. Správne je nechať dieťa robiť samo tak veľa vecí, ako sa len dá. Veľmi obľúbenou činnosťou detí po druhom roku je kreslenie. Popri prvých čmáraniciach sa objavujú aj úhľadnejšie kruhy či špirály a najlákavejším podkladom pre dieťa je určite stena v kuchyni či obývačke.

V reči, okrem iného, vie dieťa povedať svoje meno a priezvisko, používa zámeno „ja“, chápe rozdiely medzi „veľký-malý, dobré-zlé“. Začína používať zdvorilostné frázy „ďakujem, prosím“. Používa slová ako chcem, môžem. Hovorí už nielen to, čo sa práve deje, alebo čo sa stalo, ale začína rozmýšľať v budúcom čase a používať „budem, budeme“. Okrem otázok „Kde je? Kto je to? Čo je to?“ pribúda nová otázka „Prečo?“.

Reč dieťaťa sa cibrí a zdokonaľuje v každodenných dialógoch. Skvelou možnosťou, ako dieťaťu pomáhať na tejto ceste, je komentovať bežné činnosti, ktoré doma práve robíme. Rozprávať sa o varení, praní bielizne, príprave ovocného šalátu, pečení, dávaní kvetov do vázy, opravovaní bicykla, čistení topánok a pod. Počas návštevy supermarketu rozprávať o tom, čo potrebujeme kúpiť, a kde to leží, počas návštevy ZOO pomenovať zvieratá, rozprávať sa o tom, čo jedia, kde spia, ako vyzerajú. To sa pre dieťa stáva fascinujúcim zdrojom informácií a zároveň priestorom na precvičovanie už naučených slov a fráz.

Komentáre