S.A.L.V.E - čarovná formulka

S.A.L.V.E - čarovná formulka

11.5.2013 v kategórii Batoľa, autor Mgr. Marika Koscelníková foto: iStock.com

Koľkokrát ste už na svoje dieťa v amoku nakričali? Koľkokrát ste mu aj capli po zadku a vyventilovali tak svoj hnev na jeho správanie sa? Koľkokrát ste potom svoje konanie oľutovali? Niektoré veci vidíme jasne až vtedy, keď sa nám vymykajú z rúk. Až keď sa zhrozíme nad vlastnou reakciu a jej dôsledkami. Nie sme dokonalí vo svojej rodičovskej role, ale môžeme byť lepší. Aspoň sa o to môžeme pokúsiť.

Koľkokrát ste už na svoje dieťa v amoku nakričali? Koľkokrát ste mu aj capli po zadku a vyventilovali tak svoj hnev na jeho správanie sa? Koľkokrát ste potom svoje konanie oľutovali? Niektoré veci vidíme jasne až vtedy, keď sa nám vymykajú z rúk. Až keď sa zhrozíme nad vlastnou reakciu a jej dôsledkami. Nie sme dokonalí vo svojej rodičovskej role, ale môžeme byť lepší. Aspoň sa o to môžeme pokúsiť.  

Často sa ako rodičia dostávame do situácii, ktoré nás rozhodia natoľko, že strácame trpezlivosť s vlastnými deťmi. Ako dospelí ľudia máme nad dieťaťom prevahu a napriek tomu, že by sme mali vedieť ovládať svoje emócie, vo vypätých situáciách zlyháme. Naomi Aldort, autorka knihy „Raising Our Children, Raising Ourselves“, prichádza s návodom na to, ako to zvládnuť. Cesta k pochopeniu dieťaťa a pokojnému vyriešeniu situácie spočíva v piatich slovíčkach: S.A.L.V.E

 

S – (Self inquiry) sebaspytovanie, oslobodenie sa od nadvlády zbrklých myšlienok 
A – (Attention) – zameranie pozornosti na dieťa
L – (Listen) – počúvanie
V – (Validate) – uznanie
E – (Empower) – povzbudenie

 

S - rozhovor samého so sebou. Oddeľte sa od správania sa dieťaťa a od jeho emócii prostredníctvom tichého rozhovoru samého so sebou. Ide o prvý krok, ktorý býva najťažší. Ide o to, aby ste prestavili program vo vašej hlave, ktorý sa spúšťa automaticky, keď vaše dieťa niečo urobí alebo povie. Dôležité je, aby ste slová a konanie, ktoré vaša myseľ „spustí“, nechali len vo vašej hlave. Nevyslovujte hneď slová, ktoré vám prídu na jazyk. Nekonajte zbrklo. Všetko to, na čo myslíte, si prehrajte len vo svojom vnútri. Keď si  vizualizujete to, čo by ste urobili, prídete na to, že neskôr by ste svoje slová a správanie oľutovali. Vy predsa nechcete na dieťa kričať či  nadávať mu. Nie sú to vaše skutočné úmysly, to nie ste vy. Je to automatická reakcia, ktorú však môžete prehodnotiť.

Sledujte svoje myšlienky. „Nemal by sa tak správať, deti v jeho veku sú rozumnejšie, ja by som si to k rodičom nedovolila, čo na to povedia susedia, že dieťa o tretej nad ránom kričí...“, a podobne. Možno prídete na to, že vaša reakcia je len reakciou na „cudzie“ myšlienky, ktoré vás zaväzujú konať tak či onak. Osloboďte sa od nich. Bez týchto hlodavých pocitov budete reagovať len na potreby svojho dieťaťa nie na stereotypy ktoré máte v hlave. Nekonajte automaticky.  

A – Venujte pozornosť svojmu dieťaťu. V prvom kroku ste preskúmali svoje myšlienky, ktoré vás vedú k určitému konaniu, teraz obráťte svoju pozornosť na malého tvora, ktorý svojim správaním sa na seba upozorňuje.

L - Počúvajte, čo dieťa hovorí. Sledujte, čo chce svojím konaním naznačiť. Udržujte s dieťaťom očný kontakt a dávajte mu otázky, aby sa mohlo rozhovoriť o tom, čo ho trápi. Pokiaľ sa vyjadruje len neverbálne, snažte sa mu porozumieť.

V – Uznajte jeho pocity a potreby, ktoré prejavuje. Nedramatizujte situáciu a nesnažte sa zaujať k nej svoje vlastné stanovisko. Nechajte mu priestor.  Počúvanie a uznanie sú prejavy lásky. Pokiaľ to zvládnete, vytvoríte si s dieťaťom väzbu a správate sa prirodzene.

E – Povzbudzujte dieťa. Umožnite mu, aby sa vyrovnalo s vlastným hnevom. Prejavte mu dôveru tým, že nebudete hneď riešiť každú jeho boliestku. Deti vnímajú svoje potreby a hľadajú riešenie, pokiaľ veria vo vlastné schopnosti. Nemali by sa cítiť zväzované rodičovskými očakávaniami a emóciami. Ak dieťa vyjadrí svoje pocity, oslobodí sa od nich a môže nechať celú vec tak, alebo hľadať riešenie.   

Potreba plakať

Detský plač je prostriedkom komunikácie. Ak malý človek nevie a nedokáže pomenovať svoje pocity, bolesti či potreby, plače. Práve záchvaty plaču sú pre rodičov veľkou skúškou trpezlivosti. Mohlo by sa zdať, že hlavným cieľom je utíšiť plačúce dieťa. Nie je to celkom tak. Dôležité je upokojiť jeho potreby (hlad, smäd, chlad, teplo, potreba blízkosti a podobne...). Ak sú všetky jeho základné potreby splnené, nie je choré a v nepohodlí, musíme odpovedať na jeho potrebu plakať.

Plačúce dieťa zoberte do náručia. Držte ho, keď plače. Keď vás odstrčí, buďte mu nablízku, buďte voči nemu pozorní. Napriek tomu, že plač bábätka väčšinou znamená upozornenie na potreby, ktoré je treba naplniť, aj malé deti majú okamihy, keď sa len potrebujú vyplakať. Vyventilovať svoje emócie, dostať „vonku“ to, čo je vo vnútri. Náš vlastný pocit že „dieťa, ktoré plače, je nešťastné a naopak“, môže byť mylný. Možno vás prenasledujú myšlienky na to, ako počúvate od známych - „naše deti neplačú“. Zabudnite na ne! Rešpektujte svoje dieťa a jeho potreby. Obráťte pozornosť na neho a nie na svoje myšlienky. Pokiaľ dieťa, ktoré držíte v náručí, ste voči nemu pozorní, plače a nie je choré, nič ho nebolí, najskôr proste len potrebuje plakať. Úsilie rodičov vychovať deti, ktoré neplačú, môže viesť k popretiu ich potreby. Zamlčané slzy si nájdu cestu von v podobe agresie, tikov, porúch stravovania sa a podobne. Slzy je lepšie prijať ako ich potlačiť a platí to nielen u detí.  

 

(Spracované podľa knihy publicistky Naomi Aldort „Raising Our Children, Raising Ourselves).

 

Komentáre