Netrestajúci rodičia

Netrestajúci rodičia

8.12.2016 v kategórii Batoľa, autor Nikoleta Tomečko foto: iStock.com

V drvivej väčšine prípadov sa deti správajú zle alebo neposlúchajú preto, lebo sa so situáciou ešte nevedia vysporiadať. Našou úlohou je pomôcť im sa to naučiť, nie trestať ich za to, že to ešte nevedia.

Základným predpokladom je uvedomiť si, že deti sa správajú najlepšie, ako vedia v danej situácii a našou úlohou je nájsť príčinu ich správania.

Rozdiel medzi týmto prístupom a klasickým trestom je, že keď deti rastú, netreba ho stupňovať (ako trestanie), lebo odmalička im pomáhame chápať naše pravidlá, a prečo tieto pravidlá máme.

Tieto konkrétne príklady a nápady sú pre deti v predškolskom veku a mladšie, hoci princíp platí na deti rovnako ako na dospelých: Vždy len zopár možností. Dajte dieťaťu na výber vždy len niekoľko možností.

Netreba nič vysvetľovať, žiadne dlhé rečičky. Len stručne – „Môžeme si dať chlieb alebo cereálie“ alebo „Keď ideme cez ulicu, buď sa ma budeš držať za ruku, alebo ťa odnesiem.“ Omieľajte všetko ako verklík, bez emócií.

Netrestajte! Logické alebo prirodzené následky prídu samy

Prirodzené následky prídu samy. Nechce si dať kabát, tak choďte von bez neho, dieťa pochopí, že je to pre jeho dobro, keď sa bude triasť od zimy. (Ale vezmite kabát so sebou a oblečte mu ho, keď si kabát vypýta… a odolajte pokušeniu povedať „No vidíš!”)

Logické následky sú určované rodičmi, ale sú priamo spojené s daným správaním. Ak čmára na stenu, musí následky pomôcť upratať. Ak hádže hračku, na chvíľu ju odložíme. Prístup rodičov je tu veľmi dôležitý.

Ak následky budete aplikovať s výzorom „ja ti ukážem“ a s krikom, následok sa mení na trest – a deti to chápu. Okamžite sa stávate nepriateľom, ktorý im ubližuje – keď sa dieťa cíti zle, je ťažké byť dobrým. (Ja si pamätám z detstva, ako som v takýchto prípadoch neposlúchla už len z princípu... Keď som dostala nejaký trest, natruc som sa zaťala, aby som rodičov nahnevala.  Akoby som sa pomstila za trest tým, že som ich ešte viac nahnevala.)

Dieťa vždy vopred varujte

Dajte deťom šancu pripraviť sa na to, čo príde. Zamyslite sa, veď je to normálne chcieť vedieť, čo sa bude diať. Predstavte si, že stojíte na zastávke a vôbec neviete, či má autobus prísť o hodinu, či o minútu. Takže, vždy vopred varujte: „O päť minút odchádzame!“, po piatich minútach: „Ešte raz sa šmykni a ideme!“, a choďte.

Keď treba, použite kuchynské stopky alebo budík. Pomôže to deťom pripraviť sa na odchod. Dieťa vám môže pomôcť nájsť logický čas na ukončenie aktivity, napríklad prečítať stranu či kapitolu, ešte dvakrát sa šmyknúť, a podobne. Plánujte deň s deťmi, vysvetlite im, čo a ako budete robiť.

Prečítajte si: „Škaredé“ slová a uštipačný humor u detí vo veku 3 až 5 rokov – čo s nimi?

Ponúknite dieťaťu možnosť voľby

Ak je nejaké správanie nevhodné, dajte dieťaťu možnosť zvoliť si z dvoch vhodných alternatív. Práve táto voľba je dôležitá, lebo tá prenesie jeho pozornosť z predošlej (nežiaducej) činnosti na novú aktivitu. „Vidím, že máš chuť niečo hádzať. Čo by si chcel hádzať, papierové lietadlo alebo balón?“

Motivujte deti pozitívne

Keď sme už pri tom, zákazy nefungujú. Deťom vôbec nepomôžu naučiť sa vhodné správanie. (Nezabudnite, že keď sa narodia, nemajú o svete ani potuchy!) Vysvetlite im presne, čo od nich očakávate. „Bábätká hladkáme jemne“, „Na stoličke sedíme“, „Nožičky patria pod stôl“.

Ponúknite riešenie namiesto obviňovania

Keď vaše dieťa vyleje mlieko, nezačnite mu hneď nadávať: „Vylial si mlieko!“ Kričanie nepomôže, aby to dieťa neurobilo nabudúce. Namiesto toho povedzte: „Je tu vyliate mlieko, nech sa páči, tu je handrička, aby si to mohol utrieť.“ Potom sa porozprávajte o tom, ako sa uistiť, že nabudúce sa nám mlieko nevyleje, napríklad „Pohárik držíme obidvoma rukami“.

Dieťa sa učí opakovaním

Ak sa vám niečo nepodarilo na prvýkrát, zopakujte si to: „Joj, zabudli sme si vyzuť topánočky, poďme dnu ešte raz.“ „Híííí, pred prechádzaním cez cestu si sa zabudol pozrieť na obidve strany, poďme to urobiť poriadne!“ Opäť je dôležitý pokojný, takmer veselý tón, aby sa zo situácie nevyvinula drezúra.

Poodhaľte a vysvetlite svoje pocity

Pomôže to vám aj deťom. „Ja som taká nahnevaná, keď vidím špinu na zemi.“ Dajte si pozor, aby ste neobviňovali za svoje pocity deti, vaše pocity sú vaša starosť, nie starosť vašich detí. Čo sa snažíte dosiahnuť, je ukázať deťom, ako svoje pocity správne vyjadrovať, ako sa majú ony správať, keď sú nahnevané, smutné, zúfalé... A nezabudnite, že ony svojím správaním napodobňujú to vaše.

Buďte pre vaše deti príkladom

Správajte sa tak, ako si predstavujete správanie vášho dieťaťa. Ak chcete, aby hovorilo „ďakujem“ a „prosím“, používajte tieto slová aj vy. Ak vám dieťa skáče do reči, vysvetlite mu, že vy ste začali rozprávať prvá/-ý, a keď dokončíte myšlienku, dostanú slovo. A ak začalo rozprávať prvé dieťa, neskáčte mu do reči ani vy!!!

Pomôžte si odvolaním sa na autoritu

Napríklad zamestnanci v knižnici alebo múzeu určite radi deťom vysvetlia pravidlá, ktoré tam platia. (Skúste to, aj dospelí sa radi cítia dôležito, keď ich o to poprosíte ako osobu v pozícii určitej autority. Som si istá, že máloktorí odmietnu.)

Všimnite si, ako zaujato deti počúvajú niekoho „cudzieho“ – naširoko otvorené oči a ústa. Potom stačí deťom pripomenúť: „Pamätáš sa, čo teta v knižnici hovorila?“ Ak nie je možné zavolať si na pomoc autoritu, stačí sa rozprávať o pravidlách všeobecne, v neurčitku: „Do bazéna sa nesmie skákať, musíme ísť po rebríku.“

Dovoľte deťom vysloviť svoje túžby

Na vetu „Tak rada by som si dala čokoládu!“ odpovedzte: „Veru, aj ja by som si rada dala čokoládu.“ Niekedy deťom úplne stačí, že to môžu povedať bez toho, aby sa na nich niekto osopil a hneď im to zakazoval. A má to ďalšiu výhodu – keď to dieťa povie bez kňučania, môžete sa kľudne rozhodnúť, či jeho prianie splníte.

Keď kňučí, nemáte túto možnosť. (Aj keď nemáte dobrý dôvod odmietnuť, ak mu to splníte, vlastne odmeníte jeho kňučanie.) Ak sa rozhodnete nesplniť želanie dieťaťa, stačí dodať: „Dnes sme už mali sladkosť, možno nabudúce.“

Prečítajte si: Máme doma problémové dieťa?

Hrajte – Čo keby?

Rozoberajte s deťmi, ako by sa situácia vyvíjala, keby sa nejaké pravidlo porušilo. „Čo keby sme si nikdy neumývali zuby?... Fúúúj, aké by boli špinavé... a potom by nám v nich začali rásť kazy... fúúúúúj...“ Dôraz je opäť na veselej nálade, cieľom nie je vyhrážať sa a strašiť.

Dajte deťom zodpovednosť

Dajte im ich vlastné úlohy, niečo, čo im dodá pocit dôležitosti. Napríklad, ak máte problém s tým, že dieťa nechce nosiť bezpečnostný pás, dajte mu na zodpovednosť uistiť sa, že v aute sú všetci zapásaní. Deti sa rady považujú za „veľkých“ a to, že majú zodpovednosť aj nad vami, posilní ich sebavedomie.

Prichyťte deti, keď poslúchajú

A pochváľte ich – „Bola som na teba veľmi hrdá, keď si mi pomohol nakladať nákup do auta, odpratať veci zo stola, upratal si si svoju izbu. Ty si už veľký, šikovný chlapec.“

Odmeňujte a motivujte deti

Zariaďte si rutiny tak, aby príjemné veci nasledovali, až keď sú nepríjemné za nami. Nie je to podplácanie, lebo rutina sa nemení, nič nové do nej nevkladáme. Aj my dospelí sa takýmto spôsobom odmieňame alebo motivujeme.

Napríklad, po ťažkej schôdzi si dáme prestávku na kávu, po schudnutí si kúpime nové šaty. Rozprávka sa číta až po umytí zubov, na kávu a koláč ideme, až keď je nákup hotový, hráme sa, až keď je izba uprataná.

Jedno slovo

Namiesto prednášky stačí jedno slovo. „Svetlo“, keď po sebe nezhasnú, „uterák“, ak ho nezavesia na vešiak.

Gesto namiesto slov

Podobne niekedy iba stačí ukázať prstom. Napríklad namiesto skákania do reči sa dohodnite na geste, ktorým vám dieťa ukáže, že chce niečo povedať.

Buďte pozorovateľom

Niekedy stačí problém postaviť tak, aby ho deti vedeli vyriešiť samy. „Obaja sa chcete hrať s tou istou hračkou, čo s tým?“ „Prestala si sa hrať s vláčikom, a ešte stále je tu, na zemi.“

Uistite dieťa pritúlením

Deti potrebujú pochopenie a kladnú pozornosť od rodičov práve vtedy, keď majú pocit, že si to najmenej zaslúžia. Naša láska má predsa byť bezpodmienečná. Dajte mu najavo, že chápete jeho frustrované správanie a že mu chcete pomôcť.

Predíďte vyhroteniu situácie "šaškovaním"

Predídete tým vystupňovaniu situácie. Nebojte sa, čím budú deti väčšie, tým viac sa postupne naučia poslúchať. Ide skôr o to, že vo väčšine prípadov je „neposlušnosť“ spôsobená napätou situáciou.

Trochu šaškovania uvoľní vyostrenú situáciu a umožní vám pokračovať v činnosti. „Fíha, ja v tvojej puse vidím špinky. Vidím tam špagetové špinky, jablkové špinky,... čo si ešte dnes jedla? Jogurt?... Tuším tam vidím aj jogurtové špinky... poďme ich rýchlo, rýchlo vyčistiť, kým sa nezačnú tie špinky množiť.“ Dramatické grimasy dokážu robiť zázraky.

Každú situáciu riešte s pokojom

Keď už cítite, že ste s nervami na konci, na chvíľu sa vzdiaľte. Netrieskajte dverami, deti budú vaše správanie opakovať! Namiesto toho povedzte: „Ja som teraz veľmi nahnevaná, musím sa ísť na chvíľu upokojiť.“

Keď si vaše nervy trošku odpočinuli, s pokojom sa vráťte vyriešiť situáciu. Zároveň ukazujete svojim deťom, že „time-out“ nie je trest, ale príležitosť nedovoliť sa nechať negatívne ovládať emóciami.

Nechajte deti hádzať sa o zem – bezpečne

Ak je takýto výlev pocitov spôsobený niečím, čo sa nedá napraviť (napríklad hlad a smäd), nechajte deti, nech sa vyzúria. Pocity a emócie (napríklad slzy) sú vždy v poriadku, ale určité správanie nie je – a to deťom treba vysvetliť.

„Môžeš byť nahnevaná, ale nesmieš ľudí udierať.“ (Apropo, ako chcete deti práve toto naučiť, ak ich vy sami bijete? Aj keď je to len jedna výchovná na zadok.) Ukážte im, že ich ľúbite, aj keď revú na plné pľúca. Čo vás po tom, že sa ľudia obzerajú? 99 % z nich už nikdy v živote neuvidíte a váš syn je predsa dôležitejší ako to, čo si myslí nejaká babička v električke.

Trestanie dieťaťa nie je cesta k náprave nevhodného správania

Žiadne čarovné riešenie na všetky situácie, lebo nič také neexistuje. Toto všetko sú len príklady situácií, v ktorých tento prístup pomôže viesť deti k správnemu správaniu.

Obnáša to veľa krvopotného opakovania, prízvukovania, opravovania, a hlavne dobrého prístupu k deťom za predpokladu, že v drvivej väčšine prípadov sa deti správajú zle alebo neposlúchajú preto, lebo sa so situáciou ešte nevedia vysporiadať. Našou úlohou je pomôcť im sa to naučiť, nie trestať ich za to, že to ešte nevedia.

Prečítajte si: Prečo deti nereagujú, keď ich zavoláme

Komentáre