Časté záchvaty zlosti: ČO s tým?
Záchvaty zlosti sú zákonitým javom vo vývoji dieťaťa. Niekedy vo veku medzi 18 mesiacmi a dva a pol rokmi príde prvý záchvat vzdoru.
Prvý záchvat zlosti dieťaťa už za sebou?
Možno ste sa v prvej chvíli vydesili, možno ste si, dobre informovaní vopred, povedali: „Tak už je to tu.“ A možno ste sa na prvých záchvatoch zlosti aj s nadhľadom pobavili.
Afektívny záchvat: Čo robiť, keď dieťa stratí vedomie?
Ale keď sa záchvat opakuje už niekoľko dní za sebou štyrikrát denne, sa to už určite zábavné nezdá. Najradšej by ste dieťa „strieskali ako hada“ – nedeste sa tohto pocitu, má ho drvivá väčšina rodičov, ktorých deti sa zlostia. Ale napriek tomu – nerobte to...
Danko je živé, hravé, inteligentné dieťa. Bude mať onedlho tri roky a rodičia s ním nemajú žiadne vážnejšie problémy. Iba dva razy denne – keď sa ide na vychádzku a keď sa ide z vychádzky domov. V obidvoch prípadoch sa Danko bráni najlepšie, ako vie. Najprv niekoľkokrát slovne odmietne: „Nie, nechcem ísť von (domov).“ Potom sa niekde schová a protestuje čoraz hlasnejšie. Skončí sa to tým, že ho mama naháňa a ak ho chytí, zoberie na ruky. Ak idú von, proti jeho vôli ho oblečie. Danko sa počas obliekania, samozrejme, vrtí, kope, niekoľkokrát sa mu podarí zobliecť si už oblečené veci.
Žiadne mamine argumenty (Vonku je i tvoj kamarát Miško, už sa na teba teší. Ideme i do obchodu a ak chceš, kúpim ti džúsik.) nepomáhajú. A zdá sa, že Danko protestuje čoraz viac. Keď sú obaja úplne spotení a mama vystresovaná, sa konečne dostanú von. Mama ťahá za sebou revúceho a brániaceho sa Danka, ktorý stále opakuje: „Ja nechcem ísť von.“ Ale netrvá ani tri minúty, a je po záchvate. Teší sa, že je vonku, uteká na ihrisko za deťmi a zapojí sa do hry. A keď po vyše dvoch hodinách odchádzajú z ihriska domov, situácia sa opakuje, lebo tentoraz Danko pre zmenu nechce ísť domov.
Záchvaty zlosti sú zákonitým javom vo vývoji batoľaťa
Niekedy vo veku medzi 18 mesiacmi a dva a pol rokmi príde prvý záchvat zlosti. Rodičia dieťaťu čosi odoprú, a ono vybuchne. Všetka nahromadená energia a frustrácia ide z dieťaťa von a ono zostane samo zmätené z toho, čo spôsobilo. Z vlastného hnevu, vlastnej sily, ktorú pocítilo, z vlastného hnevu. Niekedy zostane po záchvate úplne vydesené a rozplače sa – tak, teraz ma utešujte.
Ale ešte je tu niečo, čo ho mätie – reakcia rodičov. Väčšina rodičov, aj keď o záchvatoch už čosi počula a očakáva ho, ako keby úplne stuhne, zľakne sa alebo sa dostane do rozpakov. Toto dieťa tiež ešte nezažilo, doteraz malo pocit, že rodičia sú všemocní, všetko vedia, so všetkým si poradia a nič ich nemôže vykoľajiť. A zrazu – toto, taký obyčajný „záchvatík“ ich vyvedie z miery. A nielen to, časom zistia, že niekedy potom dosiahnu, čo chcú.
Rodičia pre pokoj v rodine alebo preto, že nemajú čas teraz to riešiť či úplne nevedomky dajú dieťaťu to, čo chce. Po niekoľkých takýchto záchvatoch naše batoľa veľmi dobre vie, čo robí, a dokonca, neskôr „to“ vie už i ovládať.
Tak sa pozrite! Vidíte, ako veľmi plačem, slzy mi stekajú prúdom, pľúca mi idú prasknúť... Nie je vám ma ani trochu ľúto? Asi nie, treba to troška zdramatizovať. Hodím sa celou silou na zem, to mamu vždy špeciálne vydesí, hlavne ak to urobím v obchode. Ešte nezaberá? No, začnem trošku slintať. To ju minule úplne dostalo, zľakla sa, že či nie som chorý či čo. A kúpila mi aj lízatko. No, to bude asi ten správny moment. Zabralo! A takto sa niektoré deti naučia záchvaty zlosti predstierať a stavajú sa súčasťou ich správania.
Vysvetlenie, prečo dochádza k záchvatom, by bolo pomerne jednoduché a celkom logické, nie? Horšie je poradiť, čo s tým, a hlavne, ak sú záchvaty na dennom poriadku.
Čo robiť, keď dieťa dostane záchvat vzdoru?
Jednoduchšie je to pri prvých záchvatoch:
- ignorácia (do tej miery, aby si dieťa neublížilo)
- nenápadné odvedenie pozornosti
- nikdy počas záchvatu alebo po ňom nedať dieťaťu to, čo chcelo dosiahnuť. Ak záchvatom nič nedosiahne, nebude ho mať prečo predstierať.
A teraz to zložitejšie. Naše dieťa má pravidelné a časté záchvaty. Čo s tým? Tu je niekoľko rád, ktoré by ste sa mali snažiť dodržiavať.
Psychológ radí: 7 tipov, ako zvládnuť obdobie vzdoru
1. Vyhýbajte sa situáciám, v ktorých záchvaty zlosti zvyčajne prebiehajú.
Výrazne si uľahčíte život, ak si budete všímať alebo si spomeniete, v ktorých situáciách vaše dieťa záchvat dostáva. A potom urobíte všetko pre to, aby ste sa im vyhli. Má vaše dieťa záchvat vo veľkom obchodnom centre, lebo sa tam chce voziť na autíčku (čo vás okrem nervov oberie o polhodinu vzácneho času a minimálne päťdesiat ešte vzácnejších korún z penaženky)? Nepôjdete spolu nakupovať do tohto centra alebo niekto dieťa postráži, ak tam idete. Pri menších nákupoch dieťa zvykajte na to, že sa mu nie vždy môžete plne venovať alebo ho zapojte do nákupov. Ideálne sú na túto príležitosť obchody s malými detskými nákupnými košíkmi.
Často vznikne záchvat vo chvíli, keď dieťa vyrušíte z nejakej činnosti. Dieťa sa plne sústredí na hru a vy sa chystáte napríklad na poštu. Môžete si byť istí, že nebude chcieť ísť s vami. Po prvom slovnom odmietnutí sú tri možnosti – neísť na poštu, nechať dieťa s otcom doma (ak takáto možnosť je) alebo ho nechať dokončiť hru a vymyslieť spôsob, ako dieťa dostať von.
Únava dieťaťa je ďalším častým dôvodom, keď prichádza k záchvatom zlosti. Preto, ak potrebujete urobiť niečo, kde sa môže vyskytnúť záchvat zlosti, urobte to krátko po tom, ako sa dieťa zobudí a je plné energie a chuti poznávať niečo nové, a nikdy nie krátko pred spánkom alebo v deň, keď dieťa popoludní nespalo.
Dankova mama si uvedomila, že dopoludnia, keď má v pláne ísť na vychádzku, má jej syn zvyčajne v izbe už rozložený vláčik a autíčka. A aj keď sa snaží nevyrušiť ho v momente, keď je plne sústredený na hru, je to dosť komplikované, lebo on by sa hral i celé dopoludnie. Mama to nakoniec vyriešila tak, že odchádzajú na vychádzku hneď po raňajkách, keď Danko ešte nestihne ísť do svojej izbičky a vytiahnuť hračky. Rovnako na popoludňajšiu vychádzku idú hneď, ako sa Danko zobudí z popoludňajšieho spánku a naolovrantuje sa. Keď sa vrátia z vychádzky, ešte je vždy dosť času na to, aby sa pohral.
2. Snažte sa zlosteniu zabrániť vopred.
- Zamerajte sa na prevenciu, lebo väčšinou ste schopní blížiacu sa scénu rozpoznať. Viete už, v akej situácii sa dieťa hnevá najradšej a snažíte sa im vyhýbať. Ale nie vždy sa to dá. Uvedomte si a kontrolujte svoje správanie vo chvíli, keď viete, že sa záchvat blíži. Je pravdepodobné, že začnete byť nervózni, stále sa pozeráte dookola, hlavne na verejnosti, zmäkne a zosladne vám hlas, začnete byť na dieťa prehnane milí v domnení, že i ono bude milé na vás.
- Mýlite sa – vy ste mu práve dali najavo, že jeho čas je tu. A aj keby náhodou pozabudlo, že pri tejto pokladnici s vami pravidelne zvádza boj o kúpu štyroch lízatiek, práve ste mu to pripomenuli. V tejto situácii na každé dieťa platí čosi iné. Preto porozmýšľajte a skúšajte, čo zaberie – premyslené a vhodné odpútanie pozornosti, žartovanie, zapojenie dieťaťa do vykladania tovaru z košíka alebo kúpa nejakého obľúbeného druhu pečiva ešte pred tým, než prídete k pokladni.
- Sú psychológovia, ktorí vám odporučia, že v situácii, keď dieťa začína mrnčať a dožadovať sa svojho, treba zvýšiť hlas – a dieťa prekričať. Zosilniť a zatvrdiť hlas a nečakať, až sa naozaj rozzúrite, ale predstierať, že už zúriví ste! Dieťa sa už neodváži ani zmieniť, že niečo chcelo. Určite to však nezaberie na každé dieťa, citlivejšie typy by ste takýmto spôsobom pravdepodobne rozplakali.
Odchody na vychádzky sa teda vyriešili, s príchodmi domov to však bolo komplikovanejšie. Nikdy nebol ten vhodný moment odísť, Danko mal vonku vždy veľmi dôležitú prácu. Nakoniec to mama vyriešila tak, že nosila so sebou fľašu s obľúbenou Dankovou pomarančovou šťavou. Keď bol čas odísť domov, zavolala syna a vytiahla ovocnú šťavu. Danko sa pri pití upokojil, vznikla akási „deliaca čiara“ medzi hrou a odchodom domov. A ako pomaly džúsik dopíjal, mama ho zobrala za ruku a pokojne odchádzali domov.
A rodičia zistili, že zaberá ešte jeden moment. Keď otec skončí v práci skôr, príde za nimi na ihrisko. Danko už z diaľky zbadá otcovo modré auto a ponáhľa sa za ním. Zvíta sa s oteckom, usadí sa v autosedačke a začne rozprávať, čo všetko zaujímavé dnes zažil. A môžu ísť domov.
3. Utlmte záchvat vzdoru.
Ak už k záchvatu prišlo, urobte čokoľvek, čo pomôže zlostenie dieťaťa zastaviť. Veľa odborníkov odporúča dieťa ignorovať, ak ste doma, odísť do inej izby alebo dieťa odviesť do jeho izby. Nám rodičom to pripadá veľmi ťažké, slzy dieťaťa vyzerajú byť také skutočné a dieťa také rozľútostené. Ale uvedomte si, že dieťa napriek tomu, že je malé, chápe pocit, ktorý k nemu cítite, a snaží sa ho využiť vo svoj prospech.
Aké metódy ešte rodičia používajú?
- Pevne stisnú dieťa v náručí a držia ho, aj keď protestuje a mätá sa, až kým sa neutíši.
- Snažia sa dieťa prekričať.
- Zapnú si rádio alebo televízor a tvária sa, že dieťa nevidia a nepočujú.
- Spievajú spolu so spevákom v rádiu a tvária sa, že nič im nemôže pokaziť dobrú náladu.
- Tvária sa, že ich to nudí.
- Hodia sa spolu s ním o zem a ukážu mu, že aj oni to dokážu tak dobre zahrať.
- Rozosmejú ho, robia mu opičky.
Je skutočne na vás, aby ste si podľa situácie a reakcie vášho dieťaťa vybrali ten najvhodnejší spôsob.
Náš tip: Ak už nedokážete urobiť nič, čo by zabralo, choďte k telefónu a zavolajte trom ľuďom, ktorým chcete niečo odmietnuť. Vybavenie týchto dlhodobo odkladaných záležitostí vám zaručene okamžite zlepší náladu.
Kým Dankova mama prišla na trik s džúsom, musela pri odchode z ihriska čeliť synovým záchvatom zlosti. Po niekoľkých neúspešných pokusoch prišla na to, že ho dokáže upokojiť pevným objatím a držaním v náručí počas odchodu. Spočiatku sa Danko v jej rukách mykal, potom si zvykol už len krátko ticho poplakať a skončiť.
4. Dajte dieťaťu najavo, že sa vám jeho zlostenie nepáči.
Keď sa dieťa upokojí (nikdy nie počas záchvatu, iba by ste ho predlžovali), nenechajte záležitosť plávať. Povedzte mu, že ho máte radi, ale nepáči sa vám, ako vyjadruje svoj hnev. Vysvetlite mu, že má právo niekedy sa hnevať, aj vy sa niekedy hneváte, ale nemôže svoj hnev vyjadrovať takýmto spôsobom. Požiadajte dieťa, nech zdôvodní svoje správanie, nech skúsi povedať, prečo sa tak nahnevalo, čo malo urobiť inak a ako by malo vyjadriť svoje prianie. Skúste sa spolu o tom porozprávať a zamyslieť sa nad príčinami jeho hnevu.
Staršiemu dieťaťu môžete navrhnúť nejaký trest, primeraný veku – a nikdy nie fyzický. Pošlite ho na na päť minút do izby, zakážte mu v ten deň pozerať televíziu alebo ho nevezmite s vami na nákup, na ktorý sa tešilo. Mali by to byť tresty, ktoré budú dieťa mrzieť, ale nie také, ktoré vyvolajú prípadný ďalší záchvat zlosti a vy prídete o nervy.
Mamy radia mamám: Máme doma vzdorovité dieťa
Neberte mu jeho obľúbenú hračku, s ktorou sa práve hrá, nezakážte mu televízor, ak viete, že o päť minút ide film, na ktorý sa už dlho teší. Tento malý trest si musíte dobre premyslieť, aby ste nespôsobili viac zla, než osohu. Väčšinou stačí, ak sa s ním polhodinu nebudete rozprávať a vysvetlíte mu, prečo.
Mama Dankovi po záchvate na ihrisku doma povedala, že iba bábätká riešia všetko plačom, keďže nevedia rozprávať. Ale on je veľký chlapec a ak sa mu niečo nepáči, má právo to povedať, ale nie vyvádzať ako malé bábo. Na ihrisku predsa strávili celé popoludnie a naozaj bol už najvyšší čas ísť domov. Keď ju Danko potom volal do izby, aby sa s ním zahrala s jeho vláčikom, odmietla s vysvetlením, že sa naňho nahnevala, keď sa zlostil a musí si teraz v pokoji sadnúť. Nemá energiu hrať sa, kým veľká ručička nebude na päťke (20 minút).
5. Nikdy nedopusťte, aby dieťa zlostením dosiahlo svoj cieľ.
Aj keď posledná, ale naozaj podstatná rada. Urobte si pevné vnútorné rozhodnutie: už nikdy (ale naozaj NIKDY, lebo v tomto prípade raz stačí), nedáte dieťaťu to, čo chcelo záchvatom dosiahnuť. Možno ste to niekedy v minulosti urobili, lebo ste chceli, aby bol pokoj, možno ste to urobili úplne nevedome, ale teraz to už neurobíte.
Ešte predtým, ako si Dankovi rodičia uvedomili, že je najvyšší čas situáciu riešiť, boli s ním na vychádzke pri jazere, kde prebiehali detské hry a súťaže. Bol tam i detský nafukovací bazénik s plastovými rybičkami, ktorý Danka veľmi zaujal. Chytal ich na detskú rybársku udicu, dával do vedierka, a potom znovu vypustil do bazénika. Týmto sa zaoberal dlhé minúty, rodičia sa tešili, že si našiel takú dobrú zábavu a má radosť. Bolo však sychravé jesenné počasie a mame bola po dlhom státí zima a tiež mala obavy, aby syn pri manipulácii s vodou nenachladol.
Po takmer dvoch hodinách chytania rybičiek sa rozhodli, že pôjdu domov. Danko zaprotestoval, že domov nepôjde, ale na to už boli rodičia zvyknutí. Zobrali ho za ruku, a Danko čoraz viac plakal. Snažil sa im vytrhnúť a vrátiť sa na svoje miesto pri bazéniku. Vrieskal a hádzal sa o zem. Potom ho otec zobral na ruky a niesol, pričom syn ho kopal a plakal ďalej. V polovici cesty rodičia zastali a vznikla malá dilema. „Ja som netušil, že ho to až tak zaujme, keby som to bol vedel, zostal by som tam s ním ešte dlhšie.“
Mama otcovi pritakala, a že či by sa prípadne nemohli vrátiť. Otec najprv povedal, že nie, ale všimol si, že Danko prestal plakať, tak povedal, že on s ním teda pôjde naspäť. Vtedy si však mama spomenula, čo čítala o záchvatoch zlosti a ukončila debatu tým, že nemôžu sa vrátiť, lebo Danko by si presadil svoje. Pokračovali v ceste domov a Danko pokračoval vo svojom záchvate. Plakal tak strašne, že sa všetci ľudia za nimi otáčali a stále svoj hnev stupňoval. Bol to určite najväčší záchvat zlosti, aký dovtedy mal.
Ako mali rodičia v prípade záchvatu synovho hnevu konať správne?
Rodičia mohli pochopiť, že odlákať Danka od bazénika nebude také jednoduché. Mohli tam zostať dlhšie, kým to syna prestane baviť, alebo ho mohli odlákať drobným „trikom“. Toto všetko bolo možné urobiť ešte potom, ako dieťa prvý krát slovne odmietlo odísť.
Ale keď už sa rozhodli ísť, mali zostať neoblomní. Mohli nechať Danka upokojiť sa ešte v detskom areáli, a po tom odísť domov, nemuseli by s ním „bojovať“ celú cestu. Najväčšiu chybu však urobili, keď začali v polovici cesty debatovať o prípadnom návrate. Dieťa to okamžite pochopilo – dokazuje to fakt, že počas rozhovoru rodičov prestalo plakať, rovnako ako to, že po maminom zamietnutí plakalo ešte viac než predtým. A čo si z tohto Danko odniesol? To, že ak bude nabudúce plakať a vyvádzať ešte viac, možno rodičia nakoniec aj ustúpia.
Na záver: Psychológovia tvrdia, že zlostenie by vôbec nemuselo byť súčasťou detstva, pokiaľ rodičia konajú správne počas prvých dvoch – troch záchvatoch dieťaťa a nedovolia mu vydobiť si žiadnu výhodu. Ale prípady z praxe hovoria o čomsi inom. Preto si nemyslíme, že práve vás by záchvaty zlosti obišli... Pripravte sa na ne!
