Biť či nebiť?

Biť či nebiť?

13.8.2016 v kategórii Batoľa, autor prof. PhDr. Ivan Štúr, CSc.

Ak raz stratíme s dieťaťom vzťah, môžeme ho tĺcť, koľko chceme, lásku a poslušnosť v ňom už nevzbudíme.

Udrieť dieťa? Veď je to pre jeho dobro, nech si zapamätá, nech sa naučí. Iste, iste... ale predsa len, vŕšiť sa na menšom a slabšom? Ani tzv. odborníci nie sú jednotní. Niektorí telesné tresty úplne zaznávajú, iní sú tolerantní k slabým úderom, ako keby sila trestu rozhodovala o jeho účinku.

Ale nie je to iba otázka výchovnej úspešnosti, v tomto probléme sa skrýva základný názor na vzťah človeka k človeku, presvedčenie, že silnejším patrí svet alebo že rozum a cit určujú medziľudské vzťahy. Ťažko presvedčíme tých, ktorí sa nechcú zamýšľať, ale veľkosť človeka spočíva v jeho schopnosti kriticky myslieť, zdôvodniť si svoje správanie a vcítiť sa do svojho blížneho.

Čítajte tiež: Čítajte svojim deťom. Urobíte tak pre nich veľa...

Zákaz telesných trestov

by mal zamedziť týraniu detí, ak sa však nebude vzťahovať na rodinné prostredie, kde si rodičia môžu robiť čo chcú, potom zabúdame, že práve tam dochádza najčastejšie k ubližovaniu. Proti vonkajšiemu zákazu, ktorý nikdy nie je stopercentne účinný, stojí vnútorné rozhodnutie a osobný záväzok dlho predtým, než sa dostaneme do afektu, ku ktorému nás z času na čas privedie aj to najmierumilovnejšie dieťa.

Presvedčenie o vhodnosti či neúčinnosti telesných trestov stojí na úspešnosti zákroku, postoji k ľudskej dôstojnosti a sledovanom cieli detského vývinu.

Čítajte tiež: Výchova podľa príručky

Ako teda pôsobí telesný trest?

Nechá dieťaťu pocítiť, že je slabšie a nemá šancu sa presadiť. Niektoré sa utiahne a celý život bude ustupovať pred väčšou silou, iné začne vzdorovať a neustále bude bojovať za svoje domnelé práva, bez ohľadu na utrpenie, ktoré si tým spôsobí. Ďalšie bude pri slabších agresívne a medzi silnejšími pokorné. Čo je však významné, trest znamená vyrovnanie: urobil som zle, potrestali ma, nemusím o tom viac premýšľať. Stratili sme príležitosť budovať osobnosť dieťaťa zvnútra, podnietiť vývin jeho svedomia, prehĺbiť svetonázor. V situácii, kde bude nádej vyhnúť sa trestu, zvolí si nabudúce ľahšiu cestu. Mimochodom, trestané, bité a odmietané deti bývajú podstatne horšie a neprispôsobivejšie. Tresty zhoršujú mienku o sebe a tým výrazne ovplyvňujú ich správanie.

Zaujme vás: Netrestajúci rodičia

Ocenenie dobrých skutkov

je tým najúčinnejším výchovným prostriedkom, prijateľným pre dieťa a pohodlným pre dospelého.

Telesný trest rozruší detské city a zabráni kritickému mysleniu. Ale či nechceme dieťa viesť k tomu, aby sa vedelo logicky a kriticky zamyslieť, malo hlboké city a dostatočne pevnú vôľu? Ako inak ho ubránime pred nebezpečiami moderného sveta, než spoluprácou a spolucítením s najbližšími dospelými?

Ak raz stratíme s dieťaťom vzťah, môžeme ho tĺcť, koľko chceme, lásku a poslušnosť v ňom už nevzbudíme. Telesný trest je kritikou na negatívne správanie, ale výchova je skôr podporou a povzbudzovaním pozitívneho. Dopredu naznačiť, čo je vhodné, už v predškolskom období pestovať intenzívne osobné záujmy, trpezlivo vysvetľovať a veľkoryso odpúšťať nezdary...

Prejavovaná dôvera v dieťa pôsobí aj na diaľku, v neprítomnosti, ba ešte aj po konečnom odchode rodičov napadne človeku, čo by si naši pomysleli, ako by sa potešili...

Telesný trest robí vzťahy s deťmi povrchnejšími, vypočítavejšími a menej empatickými. V túžbe vyhnúť sa trestu nemáme čas ani vôľu myslieť na rodičovské žiale, ich strach a obavy. Pocity vlastnej slabosti provokujú vzdor.

Dospelá naivnosť predpokladá, že pár fackami alebo údermi na zadok sa všetko rýchlejšie vyrieši, lenže telesný trest stráca časom na účinku a iné prostriedky sme nezaviedli, takže teraz hrozí bezmocnosť dospelým. Vychovávať dieťa znamená súčasne vychovávať aj seba. Jestvuje toľko najrozličnejších návodov „čo s dieťaťom“, ale zabúdame, že ak je príklad najúčinnejším výchovným činom, potom je aj sebavýchova tým najžiaducejším prístupom. Ako byť dospelým sa dieťa naučí pozorovaním dospelého, nie príkazmi.

Fyzicky trestajúci rodič je prehnane sebavedomý, ťažko chápe myšlienkový proces a city dieťaťa, nevie byť sebakritický a vyvoláva zbytočné napätie, ktorým netrpí len jeho rodina, ale aj on sám. Veď rodič sa rovnako ako dieťa musí podrobiť logickým zákonom života, zdravo žiť, hľadať svoje miesto v spoločnosti, naplniť voľné chvíle tvorivosťou.

Výchova znamená vziať dieťa na ruky a spoločne objavovať krásy života. To je ich ľudský údel a neraz sa dieťa ujme vedenia, nakoľko lepšie vycíti krásu míňajúcej sa chvíle. Rodičovstvo je šanca prežiť bohatší a krajší život.

Za telesným trestaním detí cítime mechanický názor na ne, sú akoby materiálom podliehajúcim fyzikálnym zákonom. Je to omyl, človek je už v detskom veku často nevypočítateľný a ľahko neovplyvniteľný. Je naivné podľahnúť svojmu dospeláckemu afektu a nezohľadniť citové rozpoloženie dieťaťa. Dôstojnosť človeka predpokladá kritický pohľad na seba a dostatočne hlbokú empatiu k druhým.

Keď vnuk nechcel prezradiť babičke, čo mali v škôlke na obed, dedo vyhlásil, že on už vie, že mali pečenú žabu. Vnuk sa ohradil, že veru nie, že mali makové slíže. Humor a vtip sú často pôsobivejšie ako vyhrážanie sa a trestanie. Krik a telesný trest je neraz iba výrazom neschopnosti dospelého a dieťa to vycíti...

 

 

Komentáre